BAVÍ MA HISTÓRIA DIVADLA

Kriticky, pritom odborne a objektívne sa vyjadrovať o umeleckých dielach nie je činnosť najvďačnejšia. Kritická reflexia je ale súčasťou pôsobenia umelcov, bez nej je tvorba akási nekompletná. Teatrológ prof. PhDr. Vladimír ŠTEFKO, CSc. publikoval stovky recenzií, článkov, štúdií i kníh o divadelnej tvorbe. Donedávna prednášal aj na Divadelnej fakulte Vysokej školy muzických umení. Je nositeľom radu ocenení, najnovšie Ceny slovenského centra AICT, čo je medzinárodné združenie divadelných kritikov, za mimoriadny prínos v oblasti divadla.

Mesto Martin, v ktorom ste sa narodili, je už oddávna významným centrom kultúry. Mal genius loci toho mesta vplyv aj na vás?

Samozrejme, hoci ako chlapec som si veľmi neuvedomoval, že stretávam na dvore matičného činžiaka významných spisovateľov, redaktorov, filozofov a hrávam sa s ich deťmi. Napríklad Mária Rázusová-Martáková bola prvou láskavou kritičkou mojich raných pokusov o písanie. Do divadla som chodil od šiestich rokov, čítal som, priam hltal knihy z bohatej knižnice môjho otca, miloval som históriu. Bol som nesmierne zvedavý, zaujímalo ma všetko, čo som ešte nepoznal.

Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole ste študovali žurnalistiku na FFUK. Aké to boli časy?

Študoval som v prvej polovici šesťdesiatych rokov, boli to časy roztápania ľadov politického zovretia našej krajiny. Najlepší štart, aký som si mohol predstaviť.

Rok po maturite som pracoval ako elév v krajských novinách Cieľ v Žiline. Tam mi v októbri 1959 ponúkli, aby som skúsil napísať recenziu na martinskú divadelnú premiéru. Pozdávala sa im, písal som potom celú sezónu.

A už som bol lapený. Ale chytila ma aj žurnalistika, mal som to asi v génoch po otcovi, ešte ako študent som začal písať o divadle do Smeny. Napokon som tam zakotvil až do roku 1969. Divadlo sa tak stalo nielen mojím záujmom, ale aj profesiou. Divadlo je totiž úžasný vynález ľudstva, tým že je to premenlivé zrkadlo civilizácie, živé, nekonzervované umenie.

Výsledky vašej činnosti svedčia o mimoriadnom talente a veľkej usilovnosti. Veď napísať takmer dvadsať kníh nie je maličkosť. Museli ste preštudovať dejiny celého divadelníctva na Slovensku...

Áno, ale aj v tejto sfére platí, že talent predstavuje sotva tretinu, ostatné je štúdium a práca. Po dlhej ére recenzenta ma moja záľuba v histórii predsa len dobehla. Začal som sa intenzívne venovať dejinám našej divadelnej kultúry. Profesionálnej i ochotníckej, pretože obe tieto vetvy chápem ako jednotný prúd. Jedni ovplyvnili druhých, zápasili o kvalitu. Mimochodom, slovenské ochotnícke divadlo od polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia je svetoznáme a v zahraničí nám ho závidia.

Ste autorom viacerých monografií o našich vynikajúcich hercoch i režiséroch, spomeňme napríklad Naďu Hejnú, Ivana Mistríka a celý rad portrétov v zborníkoch. Písali ste tiež televízne scenáre, spolupracovali s rozhlasom. Poznali ste velikánov nášho divadla aj osobne?

Absolútnu väčšinu áno. Boli to skvelí ľudia s veľkým talentom i veľkým srdcom. A napriek tomu, že som kritikom,vychádzal som s nimi veľmi dobre.

Za rozsiahle dielo Dejiny slovenskej drámy 20. storočia ste získali Cenu ministra kultúry. Ide o záslužnú prácu, pretože v nej prinášate ucelený pohľad na slovenskú dramatickú tvorbu za viac ako storočie...

Musím podotknúť, že nie som jediným autorom tejto knihy, pretože na napísanie takéhoto diela treba celý život. Bol som autorom koncepcie, napísal som viacero kapitol a bol som akýmsi supervízorom. Bola to práca, ktorá zabrala päť a pol roka. Napríklad, musel som prečítať a preštudovať vari tisícku dramatických textov, zoznámiť sa dôkladne s biografiami autorov, hľadať súvislosti, inšpiračné zdroje i javiskové osudy hier. Bez preháňania, priznám sa, bola to namáhavá práca, ale zdá sa podľa ohlasov, užitočná.

Na nedávnom odovzdávaní cien za divadelnú tvorbu Dosky, zaznelo aj vaše meno. Potešilo vás takéto ocenenie?

Nedostal som Dosku, ale stoličku mne neznámou technikou oblepenú citáciami z mojich prác. Potešilo ma, pravdaže. Najviac vari to, že zásluhu na tomto mojom ocenení mala mladá generácia divadelníkov, už som si pomaly myslel, že som zabudnutý.

A ten veľký potlesk ma úprimne dojal. Svoje dlhoročné skúsenosti ste do minulého roku odovzdávali študentom Vysokej školy muzických umení.

Majú mladí ľudia záujem o divadlo? O všetku tú drinu, s ktorou je spojené?
Záujem majú, veď vznikol celý rad nezávislých divadiel, mnohí sa už dobre etablovali na našich popredných scénach. Ja som zo školy odišiel pre svoj pokročilý vek – treba nechať priestor mladým, aj preto, že na školách rastie nebývalým spôsobom byrokracia, a potom preto, lebo mnohí mladí považujú vzdelanie za zbytočnú hlúposť, ktorá sa okamžite nedá speňažiť alebo využiť. To je už generácia, ktorá nepotrebuje veľa vedieť. Všetko si vygúgli!

Od roku 1993 bývate v Ružovej doline. Ste spokojný s touto lokalitou? Ako sa vám tu žije?

Ďakujem za opýtanie, teraz už dobre. No v časoch, keď sa tu vo veľkom búralo, padali zhrdzavené žeriavy, stavalo sa, bolo to dosť drsné. Ružinov je však príjemné miesto.

Anna Slávikova FOTO archív V.Š.

 

Vydanie: