Don Antonio odišiel

Salezián, dobrovoľník, spisovateľ a celoživotný bojovník za slobodu. Obľúbený kňaz Anton Srholec zomrel 7. januára a aj týždne po jeho smrti za ním smúti veľká časť Slovenska. Svoj život zasvätil pomoci druhým. Dlhé roky sa staral o ľudí bez domova a stal sa symbolom zápasu o vieru, slobodu a ľudskosť. Večne usmiaty, optimisticky naladený a pripravený kedykoľvek potešiť dobrou radou. Takto si ho budú mnohí z nás pamätať.

Miestom smútočnej ceremónie v Bratislave bol Kostol Blumentál, kde sa s ním prišlo rozlúčiť približne 3000 veriacich i neveriacich. „Prvé stretnutie bolo v Perneku na fare, kde za ním chodili moji rodičia a teda aj my, deti. Bolo to ešte v roku 1973, odvtedy si ho pamätám ako človeka večného úsmevu, hoci aj v Perneku mal ťažký život“, zdôveril sa nám lekár Vladimír Krčméry. Otec Tonko, ako ho mnohí familiárne nazývali bol aktívny človek. Počas svojho života vyskúšal niekoľko povolaní. Pracoval ako robotník na stavbách, neskôr po štúdiu teológie ako kostolník, štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici, potom v súkromnej stavebnej spoločnosti. „Ja som si cenil ľudskosť, vždy vedel rozprávať. Bolo vidno, že je Záhorák. Bol otvorený a vedel sa prihovoriť múdrym, i jednoduchým ľuďom. Navždy sa mi s ním bude spájať hodnota slobody“, tvrdí Salezián Jozef Luscoň. Don António každý údel svojho života prijímal s pokorou. „Žijem vo svetle evanjelia a darí sa mi to. Zdá sa mi, že je to pekné a dobré. Po tých dobrodružstvách čo mám za sebou a po mnohých ťažkých chvíľach a prekážkach, ktoré bolo treba prekonať a prežiť, ja som celkove šťastným človekom“, priznal počas jedného z našich rozhovorov. Miesto posledného odpočinku našiel v rodnej Skalici. „Smrť je prechod, tak ako sme kedysi žili v tele matky a teraz sme tu, potom pôjdeme ďalej. Smrťou nič nekončí“, myslí si Salezián Jozef Luscoň.

(vv)