Jeden z hereckého klanu

Herec Ján Kramár, otec svojho rovnako známeho syna z tej istej brandže, Maroša Kramára, si zahral v známych filmoch ako Kapitán Dabač, Pán a hvezdár či v seriáli Červené víno. Najradšej hrával v rozprávkach pre deti. Dnes má 84 rokov, je obyvateľom sídliska Ostredky a záhradku má rovnako v Ružinove. Ešte by si rád zahral, no ako vraví, už asi len „sedavú“ úlohu.

Celá vaša rodina sa upísala kumštu. Ako to asi vyzerá, keď sa pri nejakom rodinnom stretnutí zídu toľkí umelci?

Naozaj, na divadelníkov a umelcov vôbec, je naša rodina v súčasnosti veľmi bohatá. S divadelným kumštom som sa však stretával už od svojho malička. Výraznou osobnosťou našej rodiny bol strýko Alojz Kramár, známy herec Slovenského národného divadla. Pre jeho osobitý a svojrázny prejav ho obsadzovali režiséri aj do mnohých filmov i televíznych inscenácií. I nám v ochotníckom divadle veľakrát pomáhal. Bratranec Jožko Kramár hral v martinskom divadle, svokor Ján Klimo bol uznávaným režisérom Novej scény, účinkoval v desiatkach televíznych hier a inscenácií, no vari najviac v Slovenskom rozhlase. Moja manželka Viera pracovala v rozhlase ako hlásateľka, a práve ona zažila ten prelomový moment, keď odhlásila v roku 1985 posledné vety zo starej rozhlasovej budovy na Zochovej, a už od polnoci hlásila z novootvorenej pyramídy na Mýtnej. Syn Maroš po ukončení brnenského konzervatória nastúpil do činohry Štátneho divadla v Brne, potom prestúpil do Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde pôsobil deväť rokov. Stadiaľ ho angažovali do Činohry Slovenského národného divadla, kde hráva dodnes, no posledné roky iba ako hosť. Dcéra Janka pracovala istý čas v Slovenskej televízii, teraz je v televízii JOJ.

Je obdivuhodné, akými zložitými cestami ste sa prepracovávali k profesionálnemu javisku. Kde ste vôbec k herectvu pričuchli?

V našej dedine Rybany bol ochotnícky súbor zanietených nadšencov. Keď som mal necelých pätnásť rokov, nacvičovali pred Vianocami Tajovského Ženský zákon. Chýbal im predstaviteľ postavy Malecký. Moja sesternica navrhla, že ja by som to mohol hrať, veď mám čas a vraj si všimla, že ma divadlo zaujíma. Ibaže pozabudla na niečo dôležité – Malecký je starý gazda a ja som bol mladý chalan. Aj keby ma ako maskovali, bolo by to príliš okaté. Nakoniec našli vhodnejšieho predstaviteľa tejto postavy a mne sa ušlo robiť šepkára. Ale aj to som robil rád. Potom cez prázdniny si zmysleli zahrať operetu Anička Kováčovie. Tam ma už obsadili do úlohy kováča, Aničkinho otca. Aj to bola generačne vzdialenejšia postava, ale zvládol som to napriek tomu, že som vôbec nemal kedy skúšať.

Prečo ste sa šli učiť za remeselníka - kolára, keď ste tak milovali a obdivovali divadlo?

Rybany boli i zostali poľnohospodárska dedina. Mnohí moji vrstovníci chodili na poľnohospodársku školu do Bánoviec. Aj ja som chcel chodiť s nimi, veď sme spolu hrávali divadlo. Otec však povedal rezolútne „Nie! Musíš mať remeslo!“ Tak ma dal učiť za kolára v susednej dedine u majstra Šveca. Tri roky som tam strávil ako učeň. Každý deň som prešiel pešo alebo na bicykli tri kilometre. Popritom som navštevoval raz do týždňa učňovskú školu v Bánovciach.

Dlho ste tie kolesá nevyrábali...

Stalo sa niečo, čo môj otec nepredvídal. On totiž chcel, aby som po vyučení začal pracovať ako tovariš u strýka, ktorý mal vlastnú dielňu. Lenže v období 50. rokov sa začali zakladať na dedinách jednotné roľnícke družstvá a kolárstvo ako také prestalo mať zmysel. Z hospodárskych dvorov sa vytratili vozy, ktoré ťahali kone, naopak, na družstvách pribúdali

traktory a kombajny. Drevené kolesá už nikto nepotreboval. Pokúšal som sa zamestnať u majstrov kolárov v susedných obciach, ale nepodarilo sa mi to. Majstri sa začali preorientovávať na údržbu starých kolies, na ktorú si vystačili sami, tovarišov nepotrebovali. Aj keď som neskôr robil v Gumárenských závodoch, po večeroch som hrával v ochotníckom súbore a sníval o tom, že raz budem hrať v ozajstnom divadle.

Vaša túžba sa splnila a čoskoro sa vám podarilo stať sa dôležitým kolieskom v súkolesí Dedinského divadla...

Napísali sme do martinského divadla, že v našom ochotníckom divadle máme niekoľko hercov, ktorí by mohli posilniť ich súbor. Odpísali nám, že vo Zvolene sa koná konkurz do Dedinského divadla. Zišlo sa nás tam okolo dvesto záujemcov, prijali siedmich. Ocitol som sa medzi tými šťastnými a od roku 1949 som začal hrávať v tomto profesionálnom ansámbli.

Ako ste sa dostali na Novú scénu?

Po návrate z vojenčiny som sa vrátil do Dedinského divadla. Odohral som ešte zopár predstavení, väčšinou šlo o hlavné roly. Dá sa povedať, že som mal aj úspechy. Naše predstavenia navštevovali režiséri a kolegovia herci aj z iných divadiel, takže nebol som v divadelných profesionálnych kruhoch neznámy. Vtedajší režisér a istý čas aj šéf činohry Novej scény Janko Klimo mi viackrát ponúkol miesto na Novej scéne. Dlho som odmietal, lebo som mal rád svoj súbor, s ktorým som toľko prežil v dobrom i zlom. Ale prišiel rok 1954 a ja som už mal plné zuby trmácania sa v nepohodlných autobusoch, provizórnych javísk, na ktorých bolo riskantné sa pohybovať, priestorov bez elektriny, nemali sme ani poriadne šatne. Tak som prijal ponuku a v od novej sezóny som nastúpil do činoherného súboru Novej scény.

Máte možnosti zahrať si aj dnes?

Volajú ma občas do Divadla Astorka Korzo, no už mi takéto účinkovania robia ťažkosti. Mám totiž problémy s nohami, ťažko sa mi chodí. Možno, že keby mi pridelili nejakú sedavú úlohu, ktorú by som strávil v kresle alebo na posteli (smiech), aj by som súhlasil. No takú mi nikto neponúkol. Ale, nie je to tak dávno, čo som pravidelne hrával v Astorke. Ešte pred rokom som hral úlohu veliteľa v Moliérovej hre Tartuffe, hoci som k nej prišiel ako sliepka k zrnu. Asi pred desiatimi rokmi som zaskočil za Mariána Zednikoviča a potom mi to ostalo. Túto postavu som hral v roku 1968 na Novej scéne, takže som ju po rokoch iba oprášil.

Medzi vaše záľuby patrí pestovanie kvetov. Chodíte stále do svojej záhradky?

Známi ma poznajú, že som dlhé roky záhradkárčil. Keď som mal záhradu v Lamači, vysadil som tam nielen stromy, ale aj celé záhony nádherných ruží. No časy sa menia. Na tých miestach začali stavať nemocnicu Rázsochy, ktorú nie a nie dokončiť, a tak som prišiel o výbornú parcelu. Keďže teraz bývame na Ostredkoch, svoje záhradnícke záujmy som presťahoval na pozemok oveľa bližšie k môjmu bytu, neďaleko Zlatých pieskov. Je tam celá záhradkárska kolónia, asi 450 záhrad. Aj tam som nasadil ruže, ba i zeleninu, na ktorej si s manželkou, deťmi Marošom i dcérou Jankou pochutíme. Žiaľ, moje nohy ma neposlúchajú a tak sa o moju zeleninku musia starať ostatní členovia rodiny.

Anna Sláviková

Foto: archív J.K.