Legenda na ľade

Reprezentovala Československo na zimnej olympiáde v roku 1964 a v súťaži športových dvojíc obsadili spolu s Petrom Bartosiewiczom 9. miesto. Jej bežnými figúrami boli skoky, špirály, zdvíhané a vyhadzované prvky. Po ukončení aktívnej kariéry sa začala venovať trénerskej profesii a tejto aktivite sa venuje dodnes. Reč je o bývalej krasokorčuliarke, neskôr trénerke Ing. AGNEŠE BÚŘILOVEJ-WLACHOVSKEJ (1943).

Dnes sa krasokorčuľovanie v porovnaní s hokejom, futbalom či tenisom dostalo akosi do úzadia, no v takých 60. - 80. rokoch minulého storočia boli počas súťaží plné štadióny a televízne prenosy majstrovstiev sledovali v Československu státisíce divákov. Čo si myslíte, prečo je dnes táto nádherná, esteticky pôsobivá športová disciplína taká nedocenená?

V období rokov 1960 až 1985 sme mali v našom športe výborné výsledky, ktoré priťahovali divákov k televízorom i na štadióny. Spomeňme si na obdobie Karola Divína, Ondreja Nepelu, Hanky Maškovej, súrodencov Romanovcov, Liany Drahovej a Jozefa Sabovčíka, ktorý vybojoval poslednú medailu na vrcholových pretekoch, stal sa majstrom Európy v krasokorčuľovaní. V tom období boli u nás dobré tréningové podmienky, mali sme vybudované strediská mládeže, stredisko vrcholového športu i ďalšie, ktoré boli dotované štátom. Krasokorčuľovanie je veľmi nákladný a časovo náročný šport. V súčasnosti si všetky náklady hradia pretekári sami. Mnohí z nich nemajú dostatok prostriedkov na požadovaný tréningový proces, aby dosiahli výsledky, ktoré by uspokojili náročného diváka.

Ako ste sa vôbec v Rožňave na východnom Slovensku, kde ste sa narodili, dostali ku krasokorčuľovaniu?

V Rožňave som žila veľmi krátko. Presťahovali sme sa do Bratislavy, kde som začala s korčuľovaním.

Keď ste sa nasťahovali na Leteckú ulicu v Bratislave, bývali ste neďaleko slávnej trénerky Hildy Múdrej, ktorá trénovala aj neskoršieho majstra sveta Ondreja Nepelu. To ona vás zviedla na túto disciplínu?

Áno, máte pravdu. Pani Hilda Múdra ma zobrala na exhibíciu krasokorčuliarov. Veľmi sa mi páčila, keďže som mala rada tanec, chodila som na balet, tak na otázku, či by som aj ja chcela tak korčuľovať, som jednoznačne odpovedala áno. No a to boli moje začiatky. Stala sa aj mojou prvou trénerkou.

S krasokorčuliarom Petrom Bartosiewiczom ste vytvorili pár a rozhodli ste sa spolu súťažiť na majstrovstvách sveta, aj na zimnej olympiáde v Innsbrucku. Kde ste sa po prvýkrát stretli a čo bolo dôvodom, pre ktorý ste začali spolu tancovať?

S Petrom Bartosiewiczom sme sa zoznámili na zimnom štadióne. Pochádzal zo Žiliny, kde začal korčuľovať. Po maturite študoval v Bratislave na fakulte architektúry a pokračoval v korčuľovaní v našom oddiele Slovan CHZJD. V tom čase sme nacvičovali revuálne pásmo, s ktorým sme vystupovali po celom Slovensku. S Petrom sme mali ešte ako sólisti spoločné vystúpenie v párovom predvedení.. Naše vystúpenie sa páčilo, asi nám to i spoločne ladilo, tak nám pán Ing. Emil Skákala navrhol, aby sme vytvorili športovú dvojicu. Tak sa aj stalo.

Byť deviatym najlepším športovým párom na olympijských hrách, kde sa zúčastnili tí najlepší z najlepších v rámci celého sveta, nie je na zahodenie. Ako ste prijali vyhlásenie výsledkov, že ste sa umiestnili v prvej desiatke?

Obaja s Petrom sme študovali na vysokých školách, takže zladiť tréning bolo veľmi náročné, veď vtedy nejestvovali individuálne študijné plány, ako sú dnes, a nemali sme ich ani my. Trénovali sme väčšinou v neskorých večerných hodinách. Počet tréningových hodín sa nedal porovnať s pretekármi zo zahraničia, a preto sme s 9-tym miestom na OH 1964 v Innsbrucku boli spokojní. Nebyť príhody so zipsom, mohlo to dopadnúť aj lepšie.

Čo sa prihodilo?

Počas voľnej jazdy, ktorá bola najvydarenejšia v našej kariére, sa Peťovi začal na kostýme otvárať zips a pozornosť divákov aj rozhodcov sa zamerala na tento moment. Nás to nevyviedlo z rovnováhy a dokončili sme jazdu v plnom nasadení. Po jazde nám niektorí rozhodcovia prezradili, že sa sústredili viac na zips, ako na náš výkon.

Ukončili ste štúdium s diplomom inžinier. Stihli ste využiť svoje vysokoškolské vzdelanie aj v praxi?

Štúdium na stavebnej fakulte SVŠT som ukončila na jeseň 1967. Po skončení som pracovala v Banských projektoch až do roku 1971, keď sa mi narodil druhý syn Peter. Neskôr som už v tomto odbore nepracovala. Absolvovala som diaľkové štúdium na fakulte telesnej výchovy a športu pre trénerov I. triedy a začala som sa venovať len krasokorčuľovaniu. Práca trénera je časovo veľmi náročná, bez pomoci manžela, ktorý sa venoval našim deťom, by som to nezvládla.

Začali ste trénovať mladých, začínajúcich pretekárov. Medzi najúspešnejších patrí Jozef Sabovčík, ktorý pod vaším vedením získal v roku 1984 na zimných OH v Sarajeve bronzovú medailu. Čo asi cíti tréner, keď sa mu podarí taký výsledok?

Sabovčík mal v roku olympiády veľké problémy s kolenom. Nemohol absolvovať tréningové zaťaženia v plnom rozsahu, preto bol tento výsledok obrovským úspechom, zároveň satisfakciou za všetko to utrpenie, čo musel pred olympijskými hrami prežívať. Každý tréner, ktorého pretekár uspel, pociťuje pri vyhlasovaní výsledkov radosť, úsmev sa tak spája so slzami šťastia.

Váš syn Vladimír je známy hokejista, ako obranca hrával aj za Slovan. Ovplyvnila aj jeho vaša láska ku korčuľovaniu na ľade?

Mojich synov k hokeju priviedol môj manžel, ktorý sa im naplno venoval. Možno k tomu všetkému napomohol čiastočne aj môj pobyt na ľade. Starší syn Vladko ostal pri hokeji až do seniorského veku, hral v Slovane, potom vo Francúzsku, Nemecku a nakoniec v Poľsku. Bol účastníkom Zimných olympijských hier 1994 v Lilelhammeri. Mladší Peter začal študovať na vysokej škole a tak sa hokeju venoval len zo zábavy.

Bývať neďaleko zimného štadióna je zaiste obrovskou výhodou...

Za čias strediska vrcholového športu, od roku 1975 až do jeho zrušenia, bol ružinovský Zimný štadión V. Dzurillu naším domovským stánkom. Z Astrovej ulice, kam sme sa nasťahovali v roku 1970 a kde bývam doteraz, to bolo čo by kameňom dohodil. A mám šťastie, že môžem na ňom korčuľovať stále.

Je to obdivuhodné, no aj teraz, po sedemdesiatke, sa pohybujete na ľade. Ste žiarivým príkladom ako si udržať výbornú kondíciu aj v treťom veku...

Po skončení aktívnej trénerskej činnosti som sa venovala výučbe korčuľovania detí z materských škôlok, teraz vediem na Zimnom štadióne O. Nepelu kurzy pre dospelých. Byť v kolektíve mladých pôsobí na mňa omladzujúco, ich prítomnosť ma núti k aktívnemu pohybu, preto ma táto práca baví a som veľmi spokojná.

Chodíte na ľad aj s vlastnými vnúčatami?

Mám štyri vnúčatá. Najstarší Matej sa venuje tenisu. Keby dievčatá Peťka a Zarka žili v Bratislave, určite by chodili korčuľovať so mnou. Najmladší 3-ročný Matúško je ešte malý, ale o rok, o dva sa nejaké tie základy korčuľovania spolu naučíme.

Anna Sláviková

Foto: archív

Ing.Agneše Búřilovej-Wlachovskej

Vydanie: