MÁ BYŤ NA ČO HRDÁ

Nedávno udeľoval Bratislavský samosprávny kraj vzácne ocenenia pomenované podľa evanjelického farára, politika a spisovateľa Samuela Zocha. Jeho meno nesie aj jedna z bratislavských ulíc, vsúčastnosti na nej sídli Hudobná fakulta Vysokej školy múzických umení, kde v 70-tych rokoch minulého storočia študovala aj jedna z ocenených tohtoročného 16. ročníka. Ružinovčanka, ktorá žije na Štrkovci už tridsaťšesť rokov. Pani profesorka Gréta HRDÁ (1932) sa vypracovala na špičkovú husľovú virtuózku, ba aj pedagogičku a propagátorku slovenskej husľovej pedagogiky v zahraničí.

Niekto by možno povedal: „Tej je hej, keď je obklopená samými umelcami.“ Bolo vám naozaj hej, keď ste sa rozhodovali pre svoju životnú profesiu? Pravdou je, že som vyrastala v kruhu hereckej rodiny. Moja mama hrala v ochot- níckom divadelnom súbore v dedine Závodie, ktoré je dnes súčasťou Žiliny. Aj otecko bol spočiatku divadelným ochotníkom, neskôr sa stal členom profesionálneho divadla v Žiline kam sa časom pridala tiež mama. No a teta Matilda Zlatohlávková je asi z našej kumštírskej rodiny najznámejšia. Tiež začínala ako ochotníčka, podarilo sa jej prepracovať sa do Divadla P. Jilemnického v Žiline, neskôr do chýrneho Divadla SNP v Martine. Brat Fedor a sestra Judita tiež občas účinkovali v detských rolách. Všetci sa na istý čas stretli v žilinskom súbore. Som rada, že som sa mohla pohybovať v takomto umeleckom prostredí.

Mali rodinní príslušníci vplyv na vaše smerovanie a nebolo potrebné vás nútiť navštevovať hudobnú školu?
Dnes, po rokoch sa už ťažko s presnosťou určuje, či som chodila na hodiny hry na husle rada alebo trochu na tom zapracovali aj rodičia. U nás na dedine, v Závodí, samozrejme hudobná škola nebola. Musela som dvakrát do týždňa prejsť pešo do Žiliny. Ale pokiaľ si spomínam, otecko ma priviedol k hudbe veľmi príjemným spôsobom. Na husliach zahral mne známu pesničku a ja som si ju pospevovala. Potom ma naučil správne držať husle, ukázal mi ako ťahať sláčikom, a keď som počula tie krásne melódie, úplne prirodzene som zatúžila naučiť sa ich hrať aj ja. Neskôr sa ma, na hudobnej škole, ujal pán profesor Ladislav Árvay. Keď zistil, že mám nielen dobrý sluch ale aj talent na hru, poradil mi, aby som šla na konzervatórium. Napriek tomu, že som sa na gymnáziu dobre učila, každý ročník som končila s vyznamenaním, v šiestom ročníku som išla na konkurz do Prahy a začala študovať na tamojšom konzervatóriu.

Po absolvovaní pražského konzervatória ste išli učiť do Žiliny. Nechceli ste pokračovať v štúdiu hudby?
Čoby som nechcela. Ale nemohla som. Pražské konzervatórium bolo najlepšou hudobnou školou v celom bývalom Československu a malo celoeurópsky ak nie až svetový cveng. Skončila som s vyznamenaním, takže bol predpoklad, že by ma na vysokú školu prijali. No také štúdium nebola lacná záležitosť. Za samotné vyučovanie som nemusela platiť, škola bola štátna, no bolo treba niekde bývať a tiež jesť. Podnájmy v Prahe ani v Bratislave neboli lacné. Už počas posledného ročníka na konzervatóriu som preto hrala v orchestri operetného Divadla na Fidlovačke. Nebol to však veľký zárobok, a pridružili sa aj ďalšie osobné problémy. Radšej som sa teda vrátila do Žiliny a učila na Vyššej hudobnej škole, ktorá sa časom premenovala na konzervatórium. Na Prahu mám však pekné spomienky, veď som tam založila svoj prvý ansámbl, kvarteto, zložené síce z amatérov, ale veľmi dobrých hudobníkov.

Neskôr sa vám podarilo absolvovať aj Vysokú školu múzických umení v Bratislave, dokonca s vyznamenaním. Koncertovali ste sólisticky, aj v kvartetách, založili ste Duo Posoniensis čiže Bratislavské duo. Aké diela ste najčastejšie uvádzali?
Môj repertoár bol široký. Naštudovala som si diela nielen svetových autorov Haydna, Beethovena, Paganiniho, ale aj českých skladateľoch akými boli Antonín Dvořák, Josef Suk, no veľký priestor som venovala dielam našich, slovenských skladateľov. Rada som hrávala skladby Schneidera-Trnavského, Suchoňa, Zimmera, Hrušovského, Bergera.

Súčasne so sólových koncertovaním ste začali aj učiť. Patríte medzi najvýraznejšie husľové pedagogičky. K čomu ste viedli svojich žiakov - k sólovej dráhe alebo k orchestrálnej hre?
 To, či sa z hráča stane člen orchestra, nezávisí celkom od pedagóga. Ten iba dohliada na to, či hráč správne interpretuje predpísanú partitúru a celkovo dodržiava stanovenú osnovu. Keď si splní všetky požiadavky a preukáže sa, že má na viac, môže skúsiť riziko sólových vystúpení.

Dostali ste ponuky ísť učiť do zahraničia. Nebolo riskantné odísť v tých časoch do rozvojových krajín? Na akej úrovni sa nachádza- lo umelecké školstvo v takom Libanone či Tunisku?
 V Bejrúte som bola ako prvá Slovenka v tomto odbore. A dostať sa tam vonkoncom nebolo jednoduché. Na konkurze vypísanom Pragokoncertom sa zúčastnilo v Prahe 40 huslistov. Vybrali mňa, hoci nerátali s tým, že by som bola schopná vybaviť si všetky potrebné doklady v priebehu dvoch dní a preložiť ich do francúzštiny. Urobila som všetko preto a šibeničný termín som stihla. Samozrejme, tamojšie školstvo vonkoncom nebolo také vyspelé ako v strednej Európe. Arabský svet bol vtedy úplne iný, no tamojší žiaci mali veľký záujem naučiť sa kvalitne hrať na hudobné nástroje a spoznať európsku kultúru. Do Bejrútu som pôvodne odišla na dva roky, zostala som tri, do Tunisu som šla tiež na dva roky, pobyt mi predĺžili na štyri. A v Španielsku som zostala učiť aj koncertovať plných 14 rokov. Niekto by si mohol myslieť, že ma ako ženu podceňovali, opak bol pravdou. Cítila som, že ma rešpektujú a vážia si ma.

Váš syn Alexander Kušč je tiež hudobníkom. Ako huslista bol dlhoročným členom Symfonického orchestra Slovenského roz- hlasu v Bratislave, v súčasnosti hrá v orchestri Opery SND. Pomohli ste naviesť ho na cestu hudby?

Bola som hudobníčkou telom aj dušou. Takže úplne prirodzene som sa pokúšala približovať svojho syna k husliam už od piatich rokov. Našťastie ho husličky zaujímali, i hrať chcel vedieť, no horšie to bolo s disciplínou. Tak som ho zapísala ako riadneho žiaka do hudobnej školy. Postupne si tento nástroj obľúbil a teraz sa mu venuje s rovnakou váš- ňou, akú som pri hre dlhé roky prežívala aj ja.

Pred pár dňami ste dostali vysoké ocenenie za svoju hudobnícku koncertnú i pedagogickú činnosť - cenu Samuela Zocha. V zbierke máte viacero ocenení, ktoré ste získali predtým. Dokáže vás ešte takéto vyznamenanie potešiť?

Pochvala vždy poteší. Nejde len o akýsi kúsok papiera a medailu, v tej cene je zohľadnenie dlhoročnej práce, driny, odriekania. Hra na hocijaký hudobný nástroj, ak je interpretovaná profesionálne a kvalitne, si vyžaduje nemalé obete. Ja som husliam venovala celý svoj život.

Nie každý má to šťastie, že o ňom ktosi iný napíše článok. O vás autor Ján Szelepcsényi napísal celú knihu s názvom Úteky za krásou. Našli ste napokon tú krásu, za ktorou ste utekali do sveta? Keďže som nemala šťastie v súkromí, hľadala som krásu niekde inde. Našla som ju v krásnych mladých ľuďom, ktorí túžili preniknúť do tajov hudby. A našla som ju aj v sebe. Keď naštudujete nejakú ťažkú skladbu, nepotrebujete ani publikum, aby ste mali dobrý pocit. A ja som, chvalabohu, mala na svojich koncertoch aj početné publikum. Nielen v arabských krajinách či na Pyrenejskom polostrove, ale aj tu doma, na Slovensku.

Anna Sláviková, foto: Ivan Medveď

 

Vydanie: