Mojím snom je Nesmrteľný tanečník

Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) si bez jeho umeleckého vkladu ani nemožno predstaviť. Stál pri jeho zrode v roku 1949 ako choreograf a tiež tanečník, neskôr bol umeleckým vedúcim, dramaturgom i režisérom. Spolupracoval aj s Lúčnicou v jej začiatkoch a pre jeho jedinečnú choreografiu, typickú pohybom i priestorovou fantáziou mu ponúkli angažmán v Poľsku, ale aj v Štátnom súbore Lužických Srbov v nemeckom Bautzene. Náš prvý profesionál v oblasti ľudového tanca, choreograf, tanečník a režisér JURAJ KUBÁNKA (1928).

Majstre, tancovať 63 rokov profesionálne a zo desať rokov predtým ako nadšený amatér, je obdivuhodné a takmer neuveriteľné. Čo je na tanci také fascinujúce, že vás neomrzel a neunavil ani po toľkých desaťročiach?

Pre mňa znamená tanec krásu pohybu. To najkrajšie na svete. Som rád, že som ju objavil a pre tú krásu vlastne celý život žijem. Úplne sa stotožňujem s názorom francúzskeho básnika Franςoisa Villona, ktorý povedal, že keby mal voliť medzi pravdou a krásou, vybral by si krásu i keď je niekedy veľmi krutá. Tanec je prejavom krásy a nositeľom života, pretože všetko, čo je živé, sa hýbe. Pohyb je prirodzený prejav života, takže tanec zahŕňa a vyjadruje tú nádhernú estetiku pohybu.

Narodili ste sa v obci Turie pri Žiline, no detstvo a mladosť ste prežili na Liptove, kde ste nasávali ľudovú kultúru priamo v ochotníckom súbore v Liptovských Sliačoch. Cítili ste už od malička, že ľudovému umeniu zasvätíte celý svoj profesionálny život?

Mladý človek sa nad takýmito vecami veľmi nezamýšľa. U mňa to šlo akosi úplne prirodzene. Moja mama bola nielen učiteľkou na tamojšej základnej škole, venovala sa aj osvetovej práci. Nacvičovala divadelné predstavenia, viedla ochotnícky súbor v Liptovských Sliačoch a tam aj založila prvý detský folklórny súbor vo vtedajšom Československu.

Účinkovali ste v ňom aj vy?

Samozrejme. Od úplného malička som sa motal okolo hercov, spevákov i tanečníkov a nasával všetko, čo sa týkalo kumštu. Krepčil som hádam skôr ako som vedel poriadne chodiť či písať. A keď som po skončení gymnázia prišiel do Bratislavy študovať na Lekársku fakultu, už hneď v prvom ročníku som začal organizovať skupinu chlapcov, s ktorými som býval na internáte Lafranconi. Šiesti sme si založili folklórnu tanečnú skupinu, a keďže sme začínali najmä odzemkami, pomenovali sme ju Odzemkári.

Táto vaša malá skupina to postupom času dotiahla ďaleko...

Tancu sme sa venovali celou dušou. Ja som vlastne kvôli tancovaniu zanechal aj štúdium medicíny, ale neľutujem. V treťom ročníku som pochopil, že tanec mi je oveľa bližší. V mojom správnom rozhodnutí ma utvrdil aj režisér a folklorista Karol L. Zachar, ktorý ako odpoveď na obavy mojej matky napísal: „Lekárov bude vždy dosť, ale lekárov ľudských duší a sŕdc bude vždy nedostatok.“ Po tomto jeho vyjadrení mi mama dovolila, aby som si vybral povolanie, ktoré ma baví a teší.

Stáli ste pri zrode našich dvoch najvýznamnejších folklórnych telies - Lúčnice a SĽUKu. Ako si spomínate na to obdobie?

Po skončení vojny nastal na Slovensku obrovský rozmach kultúry. Vysokoškolský súbor pri zväze mládeže, kam patrili neskôr aj Odzemkári, prebral majetok ženského spolku Živena. Lúčnica vznikla zlúčením Živeny, Odzemkárov a speváckej skupiny Ľ. Pavlovičovej-Bakovej. Definitívne sa sformovala v roku 1949 na Trati mládeže, čiže stavbe železničnej trate medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou. Orchester a spevácky zbor i tanečná zložka dostali takú podobu, akú si udržali ešte dlhé roky. Pútavé meno Lúčnica vymyslela speváčka Ľuba Pavlovičová, neskôr Baková. Dva roky som vystupoval s týmto súborom, no potom ma prof. Pavol Tonkovič, ktorý sa stal umeleckých vedúcim SĽUku, ale aj Martin Ťapák, prehovorili, aby som prešiel k nim do SĽUKu. Nastúpil som tam ako tanečník a choreograf, časom som sa stal umeleckým vedúcim súboru, až pokým ma bývalí stranícki funkcionári nepozbavili všetkých funkcií.

Čo ste spáchali?

Nepodpísal som sa pod text listiny, na ktorej boli mená tých, ktorí súhlasili so vstupom okupačných vojsk do Československa. A možno sa k tomu priplietlo aj kus niečej závisti.

Keďže máte dvojaké občianstvo, bývate istú časť roka v Nemecku a zvyšnú časť v bratislavskom Ružinove. Ak by ste mali porovnávať výhody a nevýhody oboch svojich príbytkov, v čom má Ružinov prednosť?

To je ťažko porovnávať. Mne tieto dve bydliská nechtiac zariadil život. Ak by sa mi v SĽUKu nestalo to, čo sa stalo, nikdy by som zo Slovenska neodišiel. Príliš rád mám túto krajinu a jej kultúru, ktorej sa venujem celý svoj život. Do tohto bytu na Rumančekovej sa rád vraciam hlavne preto, že tu mám na okolí veľa priateľov a známych, ktorí mi po istom čase chýbajú. Voľakedy sme sa stretávali v Jadrane, dnes ho nahradilo Retro, kde je espresso s názvom Jadran. Takže teraz sa stretávame tam. Náš dom má dobrú polohu, v blízkosti mám všetko čo potrebujem, či už obchody, trh, ba aj kultúrny dom.

Keď ste sa pred rokmi rozhodovali kam pôjdete bývať, vybrali ste si ružinovskú časť. Kvôli čomu?

Sľukári mali k dispozícii malé bytíky priamo v rusoveckom kaštieli. No keď som si založil rodinu, musel som začať riešiť bytovú otázku, pretože jedna miestnosť bez kuchyne, iba so spoločnými sprchami, nám už nepostačovala. Na Trávnikoch začiatkom 70. rokov začala obrovská výstavba. Paneláky vyrastali vedľa seba ako veľké hríby. S manželkou sme sa nasťahovali v roku 1968 a sme tu spokojní. Táto lokalita sa mi páči a najviac mi vyhovuje.

Nepletú sa vám jednotlivé tance pri zostavovaní choreografie?

Nie, nikdy. Pretože vždy robím len jednu vec. Keď staviam nejaký tanec, absolútne sa skoncentrujem. Nápad a jeho riešenie neprichádzajú každý deň. Ide o vzácny okamih a ten si nesmiem nechať ujsť. Pravidelne sa mi stáva, že nápady prichádzajú v noci. Premietam si ich v hlave ako budem tú-ktorú vec priestorovo riešiť. Samotné riešenie nápadu sa dokončí, keď prídem na sálu. Vtedy presne viem, čo idem robiť. Keď je choreografia tanca postavená, zaznačí sa na video a podľa záznamu ho môžu študovať ďalší. Dnes to už nie je problém.

Nosíte ešte v hlave nejaký nedosnívaný tanečný sen?

Ešte by som chcel postaviť jedno tanečné divadlo a nazval by som ho Nesmrteľný tanečník. Šlo by približne o hodinovú kompozíciu, rozčlenenú na tri časti. Dej príbehu vychádza troška z môjho vlastného života, v podstate je o tanečníkovi, ktorého si nemôže smrť zobrať, hoci sa o to tri razy pokúsi. Pointa je v tom, že tanečník v závere predvedie nádherný lyrický tanec a napokon zomrie v náručí svojej múzy tanca Terpsychory na krásu. Chcel som týmto pohybovým divadlom poukázať na úžasnú silu človeka, ktorý nadovšetko miluje tanec. A prostredníctvom tanca hľadá krásu života.

Anna Sláviková, Foto: archív J.K.

Vydanie: