Na bicykli z Bratislavy do Číny

Peter Jankovič (53) pracuje sedem rokov ako cyklokuriér v Bratislave. Bicykel je nielen jeho pracovným nástrojom, ale doslova životným štýlom. Absolvoval na ňom cestu do Číny, vymýšľa zaujímavé a nové cyklotrasy po Slovensku. Ružinovčanom je 45 rokov a rád, aj preto, že je podľa neho výborným východiskovým bodom na mnohé cyklotúry.

Na bicykli vieme jazdiť mnohí, ale len niektorým sa stane ich „dvojkolesák“ takou súčasťou života, ako vám. Bolo to tak už od detstva?

Práveže vôbec nie. Vážne bicyklovať som začal až v neskoršom veku, skúšal som síce aj dedkovu Ukrajinu, ktorá sa zlomila počas jazdy, ale prvý Favorit som dostal až ako darček za maturitu. Robil som rôzne športy, vážne však len karate a turistiku, ale s bicyklovaním som začal až keď ma kamaráti v roku 2002 nahovorili na husársky kúsok - na bicykloch prejsť Hodvábnu cestu - z Bratislavy až do Xi-anu v Číne. Zvládli sme to za 142 dní a prešli 11 000 kilometrov. Boli sme prví na svete, čo vstúpili do Číny na bicykloch po vlastnej osi cez nový hraničný prechod, na ostatných sa musíte nechať cez hraničné pásmo previezť.

Obdivuhodné, ale vy ste mali už predtým akúsi predprípravu. Za tri roky ste pešo, v člne a na bicykli obišli Slovensko po hranici a takýchto „vlastných cyklotrás“ a stovky kilometrov máte prejazdené aj po Zakarpatskej Ukrajine či Poľsku. Hodvábna cesta bola ale vrchol, ako ste to zvládli?

Fyzičku mám zo športovania celkom dobrú, tak sa to dalo zvládnuť v pohode. A v pohode dopadli aj veci, pred ktorými nás varovali – napríklad skorumpovaní colníci v bývalých ruských republikách – tí dokonca zastavili kamión s melónmi, vzali z nich a darovali nám ich. Mali sme síce aj menej lichotivé príhody – za Istanbulom ma zozadu nabral opitý vodič, ale let cez bicykel som prežil lepšie ako bicykel. Ale takáto cesta vám naozaj prehodnotí život, som vďačný za tento zážitok, aj keď som sa kvôli tomuto výletu musel vzdať svojej práce.

A tou bolo?

Pracoval som v montážnom podniku spojov, kládli sme optické káble, dosť som pracoval aj v teréne, takže odtiaľ poznám veľkú časť Slovenska. A keďže to Slovensko brázdite na bicykli, poznáte množstvo cyklotrás, ale čo je zaujímavejšie, vy ich meníte, upravujete, vymýšľate nové... Priviedol ma k tomu projekt a práca pre Nadáciu Ekopolis, keď si banskobystrická župa dala spracovať všetky cyklotrasy. Tam bolo treba vymýšľať, hľadať, čítať mapy. Väčšina cyklotrás je koncipovaná prevažne tak, že z jedného miesta vychádzajú rôznymi smermi. Dlhé trasy z nich navzájom poprepájané, chýbali, tak som si ich navrhol. Neverili by ste, koľko nádherných ciest, lesných, či poľných, aj asfaltových je, a pritom sú bezpečné a dá sa nimi prebrázdiť naozaj celé Slovensko.

Brázdite ho veľakrát sám, ale podporu máte aj v rodine. Manželku a dcéru ste tiež uhovorili na cyklovýlety...

Áno, začali sme, samozrejme, pozvoľna, z Bratislavy do Komárna, už sme na Malohonte a moju trasu okolo hranice bicyklujeme na etapy, pre potešenie, a máme z toho radosť.

A robí vám radosť aj bývanie v Ružinove?

Žijem tu od roku 1970 a býva sa tu dobre. Stále sme jedna z najlukratívnejších a najzelenších mestských častí. A z môjho „cyklohľadiska“ je Ružinov výborný – ľahko sa dostanem do Karpát, k Dunaju, do Maďarska aj Rakúska, bývam tu rád a asi nie je v Ružinove ulička či trasa, ktorú by som nepoznal.

Po Ružinove, ale nielen po ňom, beháte aj pracovne - a opäť na bicykli, momentálne pracujete ako jeden z bratislavských cyklokuriérov, čiže beháte po meste na bicykli a roznášate zásielky, v zime, v lete, za každého počasia, to musí byť dosť náročné...

Ja hovorím, že „počasie nie je prekážka v práci“, dá sa to zvládnuť, keď človek vie, ako sa obliecť – každý večer však sledujem počasie na všetkých troch televíznych staniciach... pre istotu (smiech).

Nielen počasie, ale aj bicyklovanie dá zabrať. Koľko kilometrov cyklokuriér najazdí za deň?

Okolo 50 až 60 km, keď je veľa zásielok, aj viac. Zásielky bývajú tiež rôzne, prevážal som napríklad kartón s vínom, aj sa mi s ním podarilo spadnúť, ale nerozbilo sa ani jedno.

To ste obetavý kuriér. A čo váš hlavný pracovný nástroj? Po celý čas hovoríme o bicyklovaní a ja som sa ani neopýtala, na akom bicykli sa toto všetko dá realizovať?

Bicykel musí byť spoľahlivý, nemusí byť ale špičkový. Ten môj napríklad vyzerá skromne a zaprášene, dokonca ho vôbec neumývam, kvôli tomu, aby nelákal dlhoprstých, vyzerá strašne, ale funguje na sto percent. Je pravda, že každý rok na ňom musím meniť všetko, čo sa krúti.

Aké plány máte s ním najbližšie? Máte v talóne ďalšie výlety a projekty?

Rád by som prešiel tematické cyklotrasy, napríklad „za drevenými kostolíkmi východného a stredného Slovenska na bicykli“, alebo trasu, že každý deň ste v inom kúpeľnom meste. Hlavne sa však chystám na Karpatský oblúk na bicykli – cestu od Železných vrát v Rumunsku po Devín, pokúsime sa vystúpiť aj na najvyšší vrch Rumunska aj Ukrajiny. Takáto cesta bude na bicykli premiérová a chcem ňou dokázať, že aj veľká cyklocesta, ktorá má myšlienku, sa dá absolvovať i v Európe, blízko Slovenska.

Držím palce. Ale nemôžem si odpustiť otázku - máte auto?

(Úsmev) Mal som, ale predal som ho, zistil som, že ho naozaj k životu nepotrebujem. Bicykel áno!

Sandra Jonisová Vychlopenová

foto: archív P. J.

Vydanie: