PRAVDIVÝ POSOL Z RUŽINOVA

V našej mestskej časti žije viacero spisovateľov, básnikov i dramatikov. Poniektorí získali titul Rytier slova i ďalšie prestížne ocenenia, ako je cena E. E. Kischa či V. Zamarovského. Dlhoročný reportér, šéfredaktor Smeny, neskôr rozhlasový dramaturg, ktorý však za normalizácie nesmel používať svoje meno, ani pracovať s mikrofónom SLAVO KALNÝ (1929) získal okrem spomenutých vyznamenaní aj najvyššie novinárske ocenenie Mercurius veridicus ex Slovakia čiže Pravdivý posol zo Slovenska.

Patrili ste medzi prvých absolventov žurnalistiky na FF UK, začali ste pracovať vo vtedy populárnom denníku Smena. Čo prerušilo vašu naštartovanú kariéru?

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý celý kolektív Smeny odsúdil na stránkach našich novín. V tých časoch to bolo čosi nepredstaviteľné, takže nasledoval prísny trest. Všetkých nás vyhodili, mňa ako šéfredaktora, prvého.

Od roku 1970 ste sa zamestnali v Slovenskom rozhlase. Pracovali ste tam však bez mena, a bez svojho hlasu, čiže nemohli ste hovoriť na mikrofón. To bol dôvod, prečo ste písali pod pseudonymom?

Áno, podpisoval som sa ako Karol Ilavský a toto meno bolo pod textami mojich poviedok, literárno-dramatických pásiem, fíčrov, i vtedy sledovaného rodinného seriálu Čo nového, Bielikovci. Svoje vlastné meno som začal používať až po Nežnej revolúcii.

Kedy ste prišli bývať do Ružinova?

Žiaľ, viem to presne. Na jeseň 1987. Vtedy, keď sa konal pohreb môjho 30-ročného syna, výtvarníka, ktorý zomrel tragicky. V časoch normalizácie to tak chodilo: kvôli nespoľahlivému otcovi a následne zlému kádrovému posudku sa nedostal na vysokú školu.

Doteraz vám vyšli dve desiatky kníh, väčšinou z oblasti literatúry faktu. Forma: klasická reportáž. Takáto spisba vyžaduje dobrý nos na atraktívny príbeh a uveriteľné spracovane témy. Prezradíte nám svoj „kľúč“ ?

Ten kľúč som si už pred rokmi vydiskutoval s Lacom Mňačkom. Bol mojím konzultantom i oponentom pri diplomovke, spolu sme absolvovali viacero ciest do terénu. Laco vedel bezprostredne komunikovať, nepoužíval magnetofón, a občas ani pero. Na archív, kroniky a ďalšie barličky nemal čas. Načo aj, keď nepoužíval konkrétne meno protagonistu a fabuloval si takpovediac slobodne.

Kedy vám zachutila reportáž?

Nebola to škola, ale učňovské roky v Smene po Stalinovej smrti. Hľadal som zaujímavé osudy. Dva týždne som pracoval v polepšovni ako vychovávateľ. V Košiciach na blšom trhu som objavil chlapíka, čo predával knihy. Jednou kúpenou knihou som si kúpil i jeho - antikvára s európskym rozhľadom. Vyhľadal som posledný dom v poslednej obci na Slovensku, v Novej Sedlici. Prišiel som tam na hodinu a odišiel som po týždni. Do domu pri sobáši mladomanželov zavítali banderovci. Boli hladní, smädní, ozbrojení a krvilační. Aj vďaka tejto skúsenosti som prešiel celé hranice a neskôr napísal knižku Drámy na hraniciach. V 50.rokoch utekali najmä našinci. V archívoch som objavil mená zadržaných, zavraždených, no mená vrahov - hraničiarov či eštebákov – boli zatreté. Pracovalo sa mi ťažko, lebo vtedy ešte nejestvoval ani Ústav pamäti národa.

Vaše Drámy na hraniciach i ďalšie reportážne knihy sa čítajú na dúšok, sú strhujúce, navyše pravdivé, majú konkrétne mená i prostredie. Ako sa dá vyčariť atmosféra i situácie, pri ktorých ste nikdy osobne neboli?

Svetový reportér E. E. Kisch vravel, že „v reportáži fabulovať v intenciách logickej fantázie“ je povolené. Iste, ale aj to je riziko, lebo svoj text som dával autorizovať. Ak tomu opisovaný protagonista uveril a odobril ho, potešili sme sa obaja. Pravdaže mám aj svoj „gríf“. Nezhováram sa iba s mojím protagonistom, ale na lazoch zájdem do krčmy, navštívim farára, učiteľa, nazriem do kroniky ak vôbec jestvuje, listujem v albumoch, chodím po domoch. Áno, svoje osudy majú aj domy. Dva tuctové činžiaky v Ružinove opisujem aj v knihe Zabudnite na Kocha! Koch bol chýrny chirurg, majiteľ sanatória, tvorca škôl a internátov pre mrzáčikov. O Kochovom „špitáli“ sa vedelo, ale o Kochovi až vtedy, keď ho súdili.

Prekvapujúca je jeho všestranná, no najmä antifašistická minulosť...

Za Slovenského štátu viedol ilegálne hnutie Justícia, Nemci naňho vypísali 100 tisíc mariek odmeny, no život mu zachránil architekt Jurkovič a jeho synovia. Po oslobodení bol Koch za demokratov mešťanostom, ale v roku 1951 väzňom odsúdeným na doživotie. Keďže aj vo väznici občas pracoval ako lekár, prihlásil sa uňho chorý väzeň, evanjelický farár. V ordinácii sa dalo pozhovárať, ba zahrať si tiež šach. Farár Petrovič, ktorý v čase vojny vysielal ilegálne do Londýna, bol na Slovensku ako „titovec“ odsúdený na dvadsať rokov. Väzňov najprv amnestovali, za Dubčeka rehabilitovali, no oni nemali kde bývať, lebo byty im zhabali a z mizerných peňazí sa nedalo ani vyžiť. A tak sa stalo, že chirurg Koch býval na Svidníckej a farár Petrovič na Meteorovej. Stretávali sa na Štrkovci, nepolitizovali, radšej hrávali šach. Poslednú partiu odohrali v auguste 1968. Koch so synom a manželkou emigrovali, pán farár ostal pri rodine, ktorú predtým v rámci Akcie B vysťahovali na Oravu, a jeho nadané deti povyhadzovali zo škôl.

Pred rokmi vám vyšla knižka Svedkovia mojej doby. Torzovito v nej píšete o sebe, ale predovšetkým „o svedkoch“, ktorými sú napospol osobnosti. Majú svoj cveng, historický význam, ale aj svoje chyby a omyly...

Kto z nás má čistý štít bez chýb a omylov?! Protagonistov opisujem s nadhľadom a výsostne objektívne. S Gavrilom Gryzlovom a Bohušom Chňoupkom som vyrastal v Smene. Ako reportéri sme boli aj rivali. Detto Mňačko. V Smene pracoval aj fotograf Laco Bielik, predtým ako odišla do rozhlasu aj Ota Plávková. Keď ju po okupácii vyhodili a nesmela chytiť mikrofón, keď pod jej oknom sedeli v aute dvaja eštebáci, ONA diktovala správu do Slobodnej Európy. Opisujem aj spolužiakov z fakulty Jura Kadleca, futbalistu - ligistu, ktorý ilegálne odišiel a stal sa kňazom. Ďalší futbalista Kubala sa stal hráčom storočia FC Barcelony. Ani mnohí fanúšikovia nevedeli, že ako dorastenec pôsobil v ŠK Bratislava, kam si ho z Budapešti priviezol slávny tréner Daučík, po oslobodení roku 1956 takisto zatvorený. Po tridsiatich rokoch od smrti môjho syna som sa i ja odvážil napísať o ňom zopár riadkov. Vyšla o ňom monografia, viacero katalógov, svoje obrazy má aj v Slovenskej národnej galérii. Igor nebol homo politicus. Keďže jeho priatelia - výtvarníci disidenti politiku robili, rád sa pridal a pomáhal pri samizdatoch. Pritom neúnavne kreslil a maľoval do vysilenia. Kamaráti výtvarníci pod egidou Fera Mikoška mu zorganizovali aj posmrtnú poctu a pozdravili svojimi dielami.

Dlhé roky ste písali o iných, teraz sa karta obrátila a iní píšu o vás. Aký je to pocit, ak vítate vo svojom útulnom byte na Štrkovci zvedavcov zo škôl a médií?

Som rád, že šesťdesiate roky, ktoré ich zaujímajú, boli z hľadiska histórie ohromujúce. Keďže pamätníkov ubúda, čoraz častejšie ma navštevujú poslucháči, diplomanti, doktorandi, seminaristi a tiež žurnalisti. No ja si najväčšmi spomínam na nevidiaceho poslucháča žurnalistiky a neskôr redaktora rozhlasu Michala Hercega, ktorý mal zakaždým moje knihy prečítané a tak rozhovor mal úroveň. Áno, už vtedy, vari pred desiatimi rokmi, nevidomý borec prekonával pomocou techniky a svojou vôľou sám seba.

Anna Sláviková

Foto: archív S. Kalného

Vydanie: