PRETANCOVAL SOM CELÝ SVOJ ŽIVOT

Krása ľudového tanca mu učarovala natoľko, že láska k nemu ho drží od malička dodnes. Stál pri zrode folklórneho súboru Lúčnica, neskôr sa podieľal na formovaní Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. Náš prvý profesionál v oblasti ľudového tanca, choreograf, tanečník a režisér, čerstvý deväťdesiatnik JURAJ KUBÁNKA (1928).

 

Kedy na vás láska k folklóru dýchla po prvýkrát?

Šlo to u mňa akosi úplne prirodzene. Vyrástol som na Liptove, takže ľudovú kultúru som nasával z môjho bezprostredného okolia. Moja mama bola nielen učiteľkou na tamojšej základnej škole, venovala sa aj osvetovej práci. Nacvičovala divadelné predstavenia, viedla ochotnícky súbor v Liptovských Sliačoch a tam aj založila prvý detský folklórny súbor vo vtedajšom Československu.

 

Účinkovali ste v ňom aj vy?

Samozrejme. Od úplného malička som sa motal okolo hercov, spevákov i tanečníkov a nasával všetko, čo sa týkalo kumštu. Keď som po skončení gymnázia prišiel do Bratislavy študovať na Lekársku fakultu, na internáte Lafranconi som začal organizovať skupinu chlapcov, s ktorými sme tam bývali. Šiesti sme si založili folklórnu tanečnú skupinu, a keďže sme začínali najmä odzemkami, pomenovali sme ju Odzemkári.

 

Táto vaša malá skupina to postupom času dotiahla hodne ďaleko...

Tancu sme sa venovali celou dušou. Kvôli tancovaniu som vlastne zanechal aj štúdium medicíny, ale neľutujem. V treťom ročníku som pochopil, že tanec mi je oveľa bližší. V mojom správnom rozhodnutí ma utvrdil aj režisér a folklorista Karol L.Zachar, ktorý ako odpoveď na obavy mojej matky napísal:„Lekárov bude vždy dosť, ale lekárov ľudských duší a sŕdc bude vždy nedostatok.“ Po tomto jeho vyjadrení mi mama dovolila, aby som si vybral povolanie, ktoré ma baví a teší.

 

Keď sa v roku 1949 formoval prvý profesionálny folklórny súbor na našom území, Slovenský ľudový umelecký kolektív, boli ste pri tom. Ako si spomínate na jeho začiatky?

Túžba sústrediť náš folklór do jedného profesionálneho telesa bola veľmi silná. Zvlášť po skončení druhej svetovej vojny, kedy nastal úžasný rozmach kultúry. Vysokoškolský súbor pri zväze mládeže, kam patrili neskôr aj Odzemkári, prebral majetok ženského spolku Živena. Na jeho pôde začala vznikať Lúčnica, ktorej meno vymyslela Ľuba Pavlovičová-Baková. Ja som vlastne začínal v Lúčnici, ktorá bola od začiatku i dodnes zostala poloprofesionálnym súborom. No potom ma umelecký vedúci SĽUK-u, prof. Pavol Tonkovič, spolu s Martinom Ťapákom prehovorili, aby som prešiel k nim do Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. Ako každý rozbeh, aj SĽUK mal spočiatku isté muchy, ktoré bolo potrebné vychytať. Jednak neboli vhodné sály, v ktorým by účinkujúci mohli tancovať. Začínali v areáli kúpeľov Sliač, onedlho sa súbor presťahoval do Piešťan. Vtedy som tam nastúpil ja ako tanečník a choreograf, časom som sa stal umeleckým vedúcim. V septembri 1950 sme sa nasťahovali do kaštieľa v Rusovciach. Obidva súbory - Lúčnica aj SĽUK v lani roku oslávia sedemdesiat rokov od svojho vzniku.

 

Môžete spomenúť zopár tancov, na ktoré ste zvlášť hrdý?

Tak ako dobrá matka má rada všetky svoje deti, i ja sa stále teším z toho, že nielen sľukárski tanečníci, ale aj mnohí priaznivci slovenského folklóru isto poznajú tanec Dupák, Kuruci, Podpolianska mlaď, Biela plť na Váhu, Maľovaní zbojníci či Tatranská zima i Tatranskí orli, z tých novších spomeniem tanečné divadlo Hrachova baba a Jurošík. Tie tvoria pilier bohatého repertoáru SĽUK-u, obľúbeného u nášho i zahraničného publika a oceneného na mnohých folklórnych festivaloch.

 

Istý čas ste pôsobili aj v Štátnom súbore Lužických Srbov v nemeckom Bautzene, kde vám udelili dve prestížne ocenenia - Cenu Jakuba Barta Tćišínskeho a Cenu Domoviny (Myto Domoviny).

V Nemecku mi ponúkli trvalé angažmán v čase, keď ma pozbavili všetkých funkcií v SĽUK-u. Nepodpísal som sa totiž pod text listiny, na ktorej boli mená tých, ktorí súhlasili so vstupom okupačných vojsk v roku 1968 do Československa. Stalo sa tak krátko po tom, ako mi Lužickí Srbi, žijúci v niekdajšej NDR, udelili ocenenie. Súhlasil som s ich ponukou. Prijali ma medzi seba veľmi srdečne, a tak sme sa s manželkou, bývalou sľukárskou tanečníčkou presťahovali. Istý čas manželka v tomto súbore tancovala ako sólistka, pridala sa aj dcéra, ktorá dnes v tomto srbskom telese spieva, konferuje i tancuje.

 

Počas úctyhodných vyše šesť desaťročí ste vytvorili a nacvičili s mnohými súbormi stovky tancov, len pre SĽUK ich bolo vyše 250. Dá sa vymyslieť do každej kompozície niečo nové, čo tu ešte nebolo?

Dovolím si povedať, že ani jeden z mojich tancov nie je zhodný s tancom druhým. Na báze goralského hudobného i tanečného prejavu som postavil aj spomínané tance Tatranská zima a Tatranskí orli. Keď si ich divák pozrie, musí uznať, že ide o diametrálne odlišné veci. Tie dve čísla môžu ísť vedľa seba, no sú úplne iné. Za tvorbu totiž nemožno pokladať odpozorovanie nejakého umeleckého prejavu a automatické prenesenie na scénu. Tak to nie je tvorba. Nanajvýš to možno nazvať akési inscenovanie toho, čo som sa naučil a čo som videl.

 

Majstre, tancovať 63 rokov profesionálne a zo desať rokov predtým ako nadšený amatér, je obdivuhodné a takmer neuveriteľné. Čo je na tanci také fascinujúce, že vás neomrzel a neunavil ani po toľkých desaťročiach?

Pre mňa znamená tanec krásu pohybu. To najkrajšie na svete. Som rád, že som ju objavil, a pre tú krásu vlastne celý život žijem. Úplne sa stotožňujem s názorom francúzskeho básnika Franςoisa Villona, ktorý povedal, že keby mal voliť medzi pravdou a krásou, vybral by si krásu, i keď je niekedy veľmi krutá. Tanec je prejavom krásy a nositeľom života, pretože všetko čo je živé, sa hýbe. Pohyb je prirodzený prejav života, takže tanec zahŕňa a vyjadruje tú nádhernú estetiku pohybu.

 

Keď ste sa pred rokmi rozhodovali kam pôjdete bývať, vybrali ste si Ružinov. Kvôli čomu?
Sľukári mali k dispozícii malé bytíky priamo v rusoveckom kaštieli. No keď som si založil rodinu, musel som začať riešiť bytovú otázku, pretože jedna miestnosť bez kuchyne, iba so spoločnými sprchami, nám už nepostačovala. Na Trávnikoch začiatkom 70.tych rokov začala obrovská výstavba. Paneláky vyrastali vedľa seba ako veľké hríby. S manželkou sme sa nasťahovali v roku 1968 do bytu na Rumančekovej, kde som donedávna býval a kde som bol veľmi spokojný. Žiaľ, môj zdravotný stav ma prinútil prechodne opustiť Ružinov, takže dočasne bývam v Zariadení opatrovateľskej služby v Petržalke. Ale verím, že sa do môjho bytu vrátim.

 

Vstúpili ste do viacerých žánrov slovenskej kultúry - zahrali ste si v niekoľkých celovečerných filmoch, nakrútené sú o vás dokumentárne snímky, národný umelec Ján Kulich zvečnil vašu podobu do bronzovej busty, vyšlo o vás niekoľko publikácií a študentských prác, napísali ste svoju biografiu Návraty do nenávratna (vyd. Perfekt 2005). Ako vidí sám seba po takej činorodej práci, ocenenej u nás aj v zahraničí, náš najvýznamnejší znalec ľudového tanca?

Kniha, ktorú som napísal, nie je ani tak o mne, ale skôr o ľuďoch, ktorých som stretol či už v SĽUK-u, v Lúčnici, ale aj mimo súborov. Vo svojich spomienkach som sa usiloval zachytiť aspoň niektoré veselé, smutné, no občas aj dramatické príbehy, ktoré sme prežili. Je to môj pohľad na nich, ako som vnímal ľudí, ktorí ma roky obklopovali, či už pri nácvikoch jednotlivých tancov i celých programov, ale aj o zájazdoch, ktoré sme spolu absolvovali. Takže nájdu sa v nej takmer všetci, ktorí žili v mojej blízkosti. Oni najlepšie vedia koľko driny nás stálo každé vystúpenie, v ktorom sme sa usilovali ukázať divákom to najkrajšie z ľudového umenia čo na Slovensku máme.

Anna Sláviková Foto archív JK

 

 

Vydanie: