Príbeh mojej knihy 2017: Statik

Výpočtov som mal už plnú hlavu. Čísla sa mi plietli a mihali pred očami. Postavil som sa k otvorenému oknu kancelárie. Čerstvý jarný vzduch začal prúdiť do vnútra. V dnešnej dobe sme už na statické výpočty budov používali počítače. Človek jednoducho nahádzal základné údaje a program spočítal všetko sám. Pokiaľ sa mi ale nejaká časť výpočtu nezdala, vzal som do ruky kalkulačku, oprášil som vzorce a dal som sa do počítania ručne. Aj počítač sa niekedy pomýlil. Teda vlastne nie on, ale ten, čo ho kŕmil údajmi. A toto bol asi ten prípad. Akurát som nevedel prísť na to, kde je chyba. Zhlboka som dýchal a nasával svieži vzduch. Okolité stromy začínali kvitnúť. Napriek tomu, že firma, v ktorej som pracoval ako statik, mala svoju adresu na sídlisku hlavného mesta, bolo okolo veľa zelene. Sídliska v Ružinove sú asi najzelenšie sídliska v meste. Ruch mesta však bolo počuť neustále. Neďaleká električková trať hrkotala celý deň aj keď po nej jazdili nové električky. Zrejme by potrebovala rekonštrukciu. Estakáda mestského obchvatu vzdialená len pár desiatok metrov od posledného paneláku húdla svoju monotónnu pieseň 24 hodín denne. Bežný obyvateľ sídliska však tieto ruchy už ani veľmi nevnímal. Aj ja som oveľa viac registroval spev vtákov na stromoch okolo. Prekrikovali jeden druhého, ako keby od toho záviseli ich životy. A možno záviseli. Nie všetko však bolo na sídlisku ideálne. Električkovú trať som už spomínal. Niektoré chodníky už mali tiež najlepšie roky za sebou. A spoza stromov v mojom výhľade presvital skelet rozostavanej budovy. Začali ju stavať už tak dávno, že tínedžeri ju považovali za neoddeliteľnú súčasť ich životného priestoru. Tí starší, si síce ešte pamätali zelenú plochu na jej mieste, ale tie spomienky už boli veľmi matné. Ja som patril k tým tínedžerom. Vek som mal už síce vyšší, ale na sídlisko som prišiel pracovať v čase, keď už bol skelet budovy zarastený zeleňou, plot okolo nedokončenej stavby prerušený viacerými dierami a stavba samotná bola čas od času využívaná ako hotel bezdomovcov. Vstup tam bol samozrejme zakázaný, ale koho to v dnešnej dobe zaujíma. Tínedžerov? Bezdomovcov? Ani občasné nehody nemohli prípadných dobrodruhov odradiť od jej návštevy. Zhlboka som sa nadýchol a chystal som sa ukázať panelákom chrbát. Chybu vo výpočte musím odhaliť ešte dnes. Už sa s tým babrem dosť dlho. V poslednej chvíli ako som sa otočil som zbadal v zornom poli niečo lesklé. Zbystril som pozornosť tým smerom. Akýsi vták, zrejme straka, akých je na sídlisku neúrekom, sedel na blízkom plote. Nie som ornitológ ani len amatérsky, tak nečakajte odo mňa jeho popis. Bol jednoducho čierny. To musí stačiť. Nakoniec to nie je vôbec dôležité. Neleskol sa totiž on, ale to, čo držal v zobáku. Chvíľu som ho pozoroval. Zdalo sa, že aj on mňa. Trochu zlovestne, akoby sa bál, že mu jeho blyštiacu korisť vezmem. Po chvíli odletel nedôverčivo o kus ďalej. Nehýbal som sa. Už-už som sa chcel opäť otočiť a vykašlať sa na sídliskovú flóru a faunu, keď tu opäť vzlietol a sadol na konár sotva dva metre odo mňa. Vtedy som jasne uvidel, čo drží v čiernom zobáku. Bolo to oko! Normálne oko! Videl som zreničku otočenú ku mne a kus tkaniny visiacej z jednej strany. Ani na oči nie som odborník, takže som sa nevzrušoval. Aká bola pravdepodobnosť, že by bolo ľudské? Mizivá. Vták ho mohol vyklovať z hocakej zvieracej mŕtvoly. Pohol som sa a vták odletel. Predtým mu ale oko zo zobáka vypadlo. Ja som však už mal v hlave opäť čísla statického výpočtu.

Večer som v správach len tak podvedome zaregistroval správu o nejakom zmiznutom chlapovi na sídlisku v hlavnom meste. Hneď som ju aj prefiltroval a vyhodil z pamäte ako nepodstatnú. Spomenul som si na ňu až na druhý deň, keď som opäť stál pri otvorenom okne kancelárie. Tento krát som dýchal čerstvý vzduch oveľa pokojnejšie. Chyba vo výpočte bola odhalená. A mne hlavou prebehla včerajšia epizódka s čiernym vtákom. K tomu sa pridala informácia o zmiznutom chlapovi a sídlisku. Koho by nenapadlo šialené spojenie týchto dvoch udalosti? Zapol som internetový vyhľadávač. Stratený pán bol dôchodca a mal nejakú chorobu sprevádzanú výpadkami pamäte. Býval neďaleko. A neďaleko skeletu nedostavanej budovy. K dvom informáciám sa prilepila tretia. Dôchodca – skelet – oko. Bujnej fantázii to dokonca

začalo dávať zmysel. Vyšiel som pred budovu a len tak z pasie som sa porozhliadol po oku zo včerajška. Na moje prekvapenie bolo tam. Aj teraz sa na mňa pozeralo priamo zreničkou. Vybral som papierovú vreckovku a zabalil ho do nej. V kancelárii som ho položil na stôl pred seba. Veľkosťou bolo asi ako ľudské, ale ak si myslíte, že rozoznáte ľudské oko od zvieracieho, internet vás veľmi rýchlo presvedčí, že to tak nie je. Laik to jednoducho nerozozná. Po polhodine ma to prestalo baviť a pokračoval som vo svojej práci. Oko nežmurkalo ani nesmrdelo, tak som ho prestal vnímať. Až pred odchodom domov, keď som si balil veci, padol mi zrak opäť na zabalenú vreckovku. Chvíľu som váhal. Len tak ho vyhodiť? Zavolať políciu a odovzdať im ho? Vtom sa vo mne prebudil detský pud objaviteľa. Keby moji rodičia vedeli, kde sme sa mi všade ako deti túlali! Čo všetko sme v lesoch okolo môjho rodiska objavovali! A teraz sa to vrátilo. Zdvihol som zrak a zahľadel sa cez okno na skelet nedostavanej budovy.

O pár minút neskôr som už prekračoval plechy v najbližšom otvore oplotenia. Všetky bezpečnostné varovania prestali platiť. Ja si predsa budem dávať pozor! Kusy stavebného materiálu, samozrejme že nie kovového, sa povaľovali všade. Stavba nemala obvodové múry. Nestihli ich dokončiť. Hľadal som nejaký chodníček. Veď dôchodca či bezdomovci sa predsa nebrodili trávou a sutinami, keď tadeto išli. Po troch zakopnutiach a jednom návrate zo slepej uličky som ho našiel. Vynoril sa spoza rohu. Z opačnej strany bol asi lepší prístup k budove. Chodník sledoval výkop, ktorý oddeľoval stavbu od okolia. Ani ten nestihli zasypať. Držal som sa ho, pretože vstup do budovy nebol v týchto miestach možný. A on ma doviedol až k takmer luxusnému vstupu. Veľká betónová plocha mala byť zrejme vstupným priestorom pre zázemie

budovy. Dvere samozrejme neboli prekážkou, pretože neboli. Prízemie poskytovalo celkom dobrý prehľad. Nikde nič. Akoby sa tade prehnala upratovacia čata. Našiel som teda schodisko a stúpal do prvého podlažia. Kusy betónu v ňom chýbali. Opatrne som prekračoval medzery. Na poschodí už bolo toho podstatne viac. Viac sutín, viac trávy a dokonca aj stromy, ktoré sa zahniezdili v puklinách a stavbu postupne rozrušovali. Vtedy sa prejavila moja profesionálna deformácia. Znalecky som skúmal nosné stĺpy, ktoré nemohli v žiadnom prípade zaručiť budove dlhú budúcnosť. Vek a počasie sa totiž podpísali na ich stabilite. Uvedomil som si, aký nebezpečný je tu každý krok. Vrátil som sa k schodisku a vtom som ho uvidel. Vtáka zo včerajška. Možno to nebol presne on, ale na schodoch do ďalšieho podlažia sedelo mnoho jeho kópii. Pozorovali ma rovnako nedôverčivo a zlovestne ako ich kamarát s okom. Bez pohybu, bez zvuku. Trochu zlovestne. Chuť pokračovať do ďalšieho podlažia ma prešla. Dal som sa na ústup. Opatrne, akoby som vtákov nechcel vyrušiť, som sa sunul k schodisku smerom dole. Už-už som bol pri prvom stupienku. Vtáci nič. Môj ďalší pohyb ich už ale vyplašil. Prvý krok na schod akoby spustil vtáčiu lavínu. Keby smerovala iba nahor alebo jedným smerom, asi by som to ustál. Tie čierne potvory sa však rozpŕchli do všetkých strán. Môj smer nebol výnimkou. Druhý krok na ďalší stupienok schodiska som už očami nesledoval. Podvedome som dvihol pohľad ku vtákom spolu s pravou rukou, aby som si chránil tvár. To sa mi podarilo, ale chodidlo nenašlo pevný bod a prepadlo sa cez vylomený betón. Za ním nasledovala celá noha až po koleno. Bolesť som necítil, pretože pri páde môjho tela sa schodisko začalo rúcať ako domček z karát. Kusy betónu a kovových nosníkov leteli na prízemie spolu s mojou telesnou schránkou. Za schodmi nasledoval aj kus prvého podlažia. Nosné stĺpy to nevydržali a aj druhé poschodie sa povážlivo naklonilo. Na neďalekej ulici ruch mesta spoľahlivo pokryl akékoľvek zvuky z blízkej nedostavanej budovy. Ležal som v jej troskách. Nohy som si necítil, ani som nimi nemohol hýbať. Veľký kus betónu, ktorý mi na nich ležal, akoby nemal žiadnu hmotnosť. Bolela ma iba pravá ruka. Mal som ju divne skrútenú. Druhú ruku som mal zrejme nezranenú pod sebou. Čo z toho, keď som ju nevedel vytiahnuť. A aj tak by mi bola na nič. Ten oveľa väčší kus betónu, ktorý som mal šikmo nad hlavou, by som ňou aj tak neodtlačil. A telefón bol vo vrecku nohavíc pod betónom. Otvorom medzi kusmi sutiny vletel ku mne vták. Bol čierny. V zobáku nemal nič. Čo asi chcel? Určite mi nechcel povedať, že stratený dôchodca sa našiel už doobeda u svojich kamarátov, s ktorými včera popíjal.

Michal Max Mark

Vydanie: