Ružinovčanka z hereckej dynastie

Nežná, takmer éterická mladá žena s jemným prejavom. Od malička ju mohli diváci vídať na televíznych obrazovkách, no najmä jej hlas zaznieval z rozhlasových vĺn, keďže svoju hereckú dráhu začínala v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Tomuto súboru ostala verná, aj keď sa doň vrátila po rokoch už nie ako účinkujúca, ale ako vedúca. Herečka, redaktorka a pedagogička ZUZANA JURIGOVÁ KAPRÁLIKOVÁ (1973).

Keď na Slovensku niekto vysloví meno Kaprálik, milovníkom divadla sa vybaví najmenej päť členov vašej hereckej rodiny. Nebránil vám otec Dušan, vari najznámejší z famílie, aby ste sa uberali hereckým smerom?

Nebránil, len ma aj s bratmi Martinom (herec) a Ondrejom (režisér) upozornil na to, že to je drina. Nešetrí nás, no vždy nám pomôže, keď vidí, že máme o niečo skutočný záujem a snahu na sebe pracovať. Máme skvelého otca.

Podporil váš záujem o herectvo aj váš starý otec, známy herec Elo Romančík?

Dedo Elo sa tešil, keď sa nám darilo. O bratovi Martinovi si dlho myslel, že sa bude venovať inej práci, lebo rád staval modely lietadiel. No láska k herectvu, ktorá v našej krvi prúdi aj z otcovej aj z maminej strany, zvíťazila. Často sme sa stretávali s dedom v rozhlase, v dabingu, pred kamerou, hrali sme spolu aj v divadle. Smutné je, že už nie je medzi nami. Ale som rada, že budem môcť svojmu synčekovi sprítomniť pradeda Ela prostredníctvom rozprávok, ktoré nahral a tiež filmov, ktoré nakrútil.

Od deviatich do pätnástich rokov ste chodili do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny (DRDD ). Potom ste študovali hudobno- dramatický odbor na Konzervatóriu. Dnes spolu s Martinou Michalcovou vediete DRDD a učili ste spolu, aj s vaším otcom, i konzervatoristov...

Hovorí sa, že okolo deviateho roku života sa u človeka začína v určitej forme prejavovať jeho životné poslanie. Mňa život viedol - cez rozvíjanie talentu v oblasti hovoreného slova - k tomu, aby som svoje skúsenosti odovzdávala ďalej a pomáhala rozvíjať sa v tomto smere deťom a študentom. Keď som mala deväť rokov, mali sme v škole povedať, čím chceme byť. Nechcela som povedať „herečka“, tak mi otec navrhol, že môžem povedať „redaktorka v rozhlase“. Nemusela som chodiť k jasnovidcom, ako sa ukázalo, jedného som mala doma. Pred piatimi rokmi som nastúpila do Slovenského rozhlasu, dnes RTVS, ako redaktorka a vedúca DRDD.

Našli ste uplatnenie aj v televíznych inscenáciách, aj vo filmoch pre kiná....

Hrala som hlavné i vedľajšie postavy, rada spomínam na spoluprácu s pánom režisérom Eduardom Grečnerom (film Jaškov sen, 1995), s pánom Jozefom Bednárikom (Zrkadlo, Seneca, Hudobné rozprávky) a s mnohými ďalšími. Nemôžem sa sťažovať, príležitostí pred kamerou som mala dosť a verím, že sa objavia ďalšie.

Na ktorom javisku ste začínali po skončení školy?

Rok som hrala v Divadle Andreja Bagara v Nitre a desať sezón na Novej Scéne v Bratislave.

V činohernom predstavení s pesničkami Janko a Marienka, alebo O čokoládovej chalúpke, ktoré stále beží na Malej scéne STU , hrá okrem vás aj otec Dušan, brat Martin a jeho manželka Miška Kapráliková Medvecová. Ako sa vám spoluúčinkuje?

Veľmi radi hrávame túto rozprávku. Páči sa deťom i rodičom. Martin napísal a zložil chytľavé pesničky, autorom textu je Anton Korenči ml. Vznikla aj nahrávka na CD, deti si môžu rozprávku púšťať doma a naučiť sa pesničky. Nedávno ma potešil režisér Štefan Korenči, keď mi prezradil, že plánujú vynoviť kulisy a pravdepodobne od októbra by sme sa mali opäť postaviť pred divákov. Otec je skvelá ježibaba.☺

Nielenže bývate na Ostredkoch, ale aj ulica sa volá Ostredková. Prežili ste tu aj detstvo?

Na Ostredkoch bývam od narodenia. Naša ulica sa predtým volala Štefana Majora. Máme tu krásny, veľký park, čo je v dnešnej dobe vzácnosť. Pred oknom nám rastie veľká lipa, teší nás svojou krásou a vôňou. Vďaka nej máme doma lepší vzduch a v lete aj príjemný chládok. Za domom nám rastú košaté, vysoké duby. Sídlisko je zelené, nájdete tu platany, brezy, bresty, borovice, jedle, topole a mnoho ďalších pekných drevín, kríkov. V parku počuť húkať sovy, večer poletujú netopiere, na ceste stretnete ježka. Som šťastná, že náš dvojročný  synček Maxim môže vyrastať v takomto peknom prostredí. Jeho vrstovníci vedia rozoznať a pomenovať značky áut, Maximko pozná mená stromov. S tatinkom polieva kvietky a malé stromčeky na balkóne, a už sa teší ako mu bude pomáhať vysádzať les. Dúfam, že Ružinov bude stále plný zelene. Keď sa pozriete na čiernobielu fotografiu, je na nej náš panelák v čase, keď sa nasťahovali naši rodičia. Niet tam ani kúska trávičky, naša lipa ešte len čakala na toho, kto ju zasadí. Rástla tu so mnou štyridsať rokov, aj ostatné stromy v našom okolí. Prajem si, aby prežili v plnej kráse i sile, a tiež v súlade spolunažívali s ďalšími generáciami Ružinovčanov.

Ako si Ružinov pamätáte z detstva? Veľmi sa zmenil?

Keď som bola celkom malá, cirkus a kolotoče stavali na našom sídlisku, neskôr na tom mieste vyrástli paneláky. Potom sme chodievali do cirkusu na Pošeň, tam, kde dnes stojí kostol. Podliezali sme s kamarátkou maringotky a tajne sme chodili kŕmiť kozičky. Rodinné domy, okolo ktorých sme k cirkusu prechádzali, neskôr zbúrali. Je absurdné a smutné, že obchodný dom Ružinov, ktorý kedysi slúžil ľuďom, teraz ako opustená zrúcanina, hyzdí naše okolie a nemôžeme s tým nič robiť. Leží mi na srdci aj osud pozemkov pod našimi domami a v okolí. Cirkev ich hneď po reštitúcii predala dvom súkromným osobám, neponúkla ich ľuďom, ktorí na nich žijú. Záleží len na morálnych rozhodnutiach týchto majiteľov, ako s nimi naložia. Dejú sa tu čudné veci. Súkromný podnikateľ si kúpil pozemok, na ktorom stálo parkovisko, ktoré vybudovali občania vlastnými rukami. Hoci mu stavba parkoviska nepatrí, jedného dňa si ho označil za súkromný majetok a začal prenajímať parkovacie miesta za nie malú sumu. Tí, čo si to nemôžu dovoliť, alebo s tým nesúhlasia, musia parkovať inde, čo je v dnešnej dobe problém, lebo áut je už pomaly viac ako parkovacích miest.

Anna Sláviková

Foto: Archív Z.J.K.

Fotogaléria: