Ružinovčanka získala Cenu primátora Bratislavy

Na prvý pohľad drobné, útle žieňa, no duchom bojovníčka. Tak by sa dala v krátkosti opísať Iveta Gályová. Celý svoj život zasvätila pohybu, ktorý sa jej stal koníčkom i prácou. Jej prínos pre zdravý životný štýl ocenil aj primátor Bratislavy. Iveta Gályová je zároveň zakladateľkou zdravotnej telesnej výchovy na Lekárskej a Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaujímavá, a v mnohých smeroch inšpirujúca dáma, žije v Ružinove, kde sme ju aj navštívili.

Svoj život ste celý zasvätili pohybu a aktivitám s ním spojenými. Od malička ste mali k nemu vzťah?

Moji rodičia, a hlavne otec, ma veľmi podporovali v športe a celkovo v pohybovej výchove. Od piatich rokov som navštevovala hodiny rytmiky, dá sa povedať, že to boli moje začiatky. Potom sa k tomu pridružil aj tanec, odmalička som vystupovala pred publikom. Na gymnáziu som začala súťažiť, napríklad v behu na lyžiach, vždy som vynikala v pohybových činnostiach.

Vplyvom udalostí ste museli opustiť rodný Prešov a presťahovali ste sa do Komárna. Napriek tomu ste sa pohybových aktivít nevzdali. Boli ste presvedčená už na gymnáziu, že pohybu ostanete verná a že ho dokonca povýšite na svoju profesiu?

Telesnú výchovu som sa rozhodla študovať aj na vysokej škole, konkrétne na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Pri prijímačkách sme sa prihlasovali na dva predmety, ale keď sme v septembri prišli do školy, tak nám oznámili, že je reforma a že nám odnímajú druhý predmet, slovom, že ostaneme len telocvikári. Naopak pridali nám vojenský výcvik tak ako mužom. Keďže som od malička strieľala na cieľ, aj v tomto smere som si našla to svoje.

Vy ste ale pohyb, ako taký, skĺbili so zdravím.

V mojich študentských časoch zaviedli vyučovanie predmetu pre deti, ktoré sú oslabené telesne alebo zdravotne. Dovtedy každého oslobodzovali. Predsa aj oslabený jedinec musí nejako cvičiť. Vtedy išlo o predmet osobitná telesná výchova, čo ale znelo veľmi pejoratívne, takže sme sa nakoniec v celej Československej republike dohodli, že sa to bude volať zdravotná telesná výchova. Práve tu je začiatok mojej špecializácie.

Ľuďom v staršom veku začína pohyb robiť stále väčšie problémy. Vy ste sa zamerali aj na takýchto ľudí, máte skupinu seniorov s ktorými pravidelne cvičíte.

Ľudia si začínajú uvedomovať, že potrebujú pohyb pre zlepšenie kvality života v staršom veku. Doteraz sa vzdelávam a to hlavne v anatómii. Keď cvičíme, môžem mojím cvičencom zdôvodniť každý pohyb. Cvičenie pozostáva zo zlepšovania pohybovej schopnosti a rozsahu všetkých kĺbov, správnej práce svalov ich stavu a získavanie kondície. Takéto cvičenie slúži najmä pre ich súkromný život. Každý musí vedieť ísť na zem, vstať, cvičiť na všetkých stranách tela, v sede i v stoji. Moji cvičenci pochopili, že to potrebujú a tak nevynechávajú tréningy.

Nedávno ste získali ocenenie priamo od primátora. Slávnostného ceremoniálu ste sa ale nezúčastnili, lebo sama sa v týchto dňoch zotavujete z nepríjemného úrazu. Napriek tomu aké sú vaše pocity, že ste sa stali jednou z ocenených osobnosti Bratislavy?

Veľmi ma to prekvapilo a bola som poctená. Žiaľ, nebolo mi dopriate sa toho osobne zúčastniť. Veľmi ma teší ale fakt, že práve moje cvičenky sa aktivizovali a navrhli ma na toto ocenenie. Dá sa povedať, že som rodený pedagóg, doteraz prednášam v dvoch jazykoch, čiže veľmi rada šírim osvetu, aby som pomohla v rôznych veciach. Verejne ale môžem prehlásiť, že ak chcete niekoho zmeniť, nepodarí sa vám to, pokiaľ to tá osoba nechce.

Šírite okolo seba dobrú náladu a optimizmus. Ľudia vás vnímajú ako vždy usmiateho človeka. Môže za to práve pohyb a s ním neodmysliteľne spojené endorfíny?

Áno aj, ale hlavným dôvodom je genetika, ktorej môžem ďakovať. Každý má nejaké šťastie alebo nešťastie v rámci toho, čo zdedí od svojich predkov. Bezprostredne od môjho otca som zdedila všetky vlastnosti dobrovoľnej činnosti, od mamičky zas istú pedantnosť. Konkrétne ten môj večný optimizmus pochádza od môjho otca. Bol to strašne veselý človek, skoro v každej vete nachádzal možnosť niekomu povedať nejaký vtip.

Aké je vaše životné krédo?

Hlavne humanita a ľudskosť. To by v našich životoch nemalo chýbať. S ľuďmi treba jednať správne a otvorene. Nemala by nám chýbať tiež empatia. Toto je moje krédo. A keďže som optimistka, dúfam aj v to, že pedagogická osveta nájde svoje uplatnenie.

Veronika Vasilková

Vydanie: