Teraz som ráno v tej skrinke ja

Bývalý učiteľ slovenčiny a dejepisu ROMAN BOMBOŠ (43) je už roky súčasťou tvorivého tímu Televízie Ružinov. Jeho tvár poznáte z piatkového Relaxu, charakteristický hlas z ranného vysielania Slovenského rozhlasu.

Roman, čo je priorita? Televízia alebo rozhlas?

To je ako opýtať sa, ktoré z detí máte radšej. Mám veľmi rád obe médiá, v rozhlase pracujem už 19 rokov a Televízia Ružinov je takisto moje takmer domovské médium, veď som sem nastúpil už v roku 1998.

Zmenila sa ružinovská televízia za tých šestnásť rokov?

Samozrejme, máme moderné štúdio a vyprofilované relácie. Televízia dozrela, má výborné spravodajstvo, kvalitný tím profesionálov, zaujímavé publicistické relácie a štúdiá, kde sa stretávajú špičkoví moderátori a inšpiratívni hostia.

Pre vás je budova, v ktorej je televízia, možno trochu špecifickejšia, ako pre ďalších kolegov...

Áno, je na miestnom úrade, kde som sa pred dvoma rokmi oženil. Spomeniem si na to vždy, keď vchádzam do budovy. A pikantné bolo aj to, že sme hneď po obrade išli do televízie a v štúdiu sme sa odfotografovali, takže sa naše televízne štúdio aspoň na chvíľu stalo aj tým, kde sa robia nezabudnuteľné svadobné fotografie.

V televízii vysielate zväčša popoludní, ale inak ste dosť skoré ranné vtáča...

To je pravda, v rozhlase vysielam Dobré ráno, takže mi budík zvoní o štvrtej, hodinu pred začiatkom vysielania. Vždy, keď idem autom do rozhlasu a vidím svietiace okná v domoch, hovorím si – aha Roman, aj tvoja cieľovka je už hore ☺. Problém je, že budík v hlave už mám tak nastavený, že sa o štvrtej budím aj počas víkendov, kedy nemusím vstávať...

Objavujete sa aj vo verejnoprávnej RTVS, kde si mnohí pamätajú najmä vaše komentovanie Veľkej ceny Eurovízie. Aká bola atmosféra v Baku na Eurovízii?

Nech je u nás vnímanie Eurovízie akékoľvek, vo svete je to kult. Po olympiáde a futbalovom šampionáte tretia najsledovanejšia televízna udalosť, ktorú si naladí dvesto miliónov divákov. Spomienok je milión, sedieť s Alexandrom Rybakom v jeho šatni a rozprávať sa, ako víťazstvo v súťaži zmenilo jeho život, či porovnávanie talizmanov s Engelbertom Humperdinckom, to sú momenty, ktoré si budem pamätať do konca života. Priamo v Baku sme nakrúcali aj reláciu Hi5 pre TV Ružinov, myslím, že reportáž z takej vzdialenosti sme ešte v našej regionálnej televízii nemali.

Bolo Baku splnením vášho moderátorského sna?

Skôr som si užil mesto, jeho genius loci, aj ako bývalý učiteľ dejepisu. Miesta, po ktorých chodil už Marco Polo, som si vychutnával naplno. Baku je v súčasnosti mestom, kde sa história s prítomnosťou snúbi s absolútnou dokonalosťou. Spôsob, akým zakomponovali najmodernejšie stavby medzi päťtisícročné pamiatky je fascinujúci.

Boli ste dvakrát nominovaný a stali ste sa víťazom v kategórii Hudobný redaktor Zväzu autorov a interpretov. Aký máte vzťah k hudbe? Aj viete hrať na nejakom hudobnom nástroji?

Hudba robí soundtrack k našim životom. Je dôležitou zložkou, veď každý náš krok je v určitom rytme, či dynamike, máme tón reči... Zbožňujem hudbu, s manželkou sme fanatici na návštevy koncertov, za Michaelom Boltonom sme leteli do Dublinu, Depeche Mode sme videli už hádam desaťkrát, so Jeanom Michelom Jarrom, ktorý bol mojou modlou polovicu života, sme si dávali punč na vianočných trhoch v Bratislave. Bol prvým hosťom našej ružinovskej hudobnej relácie Hi5 a to sa podarí máloktorej televízii vo svete, aby mala tohto významného interpreta vo svojom vysielaní. Moja práca mi splnila moje sny, stretol som sa a mohol porozprávať s interpretmi, ktorí ovplyvňovali môj život a ktorí robili kulisu k dôležitým udalostiam, ktoré som prežil. Krátko som hral na bicie v amatérskej kapele, ale radšej som poslucháč, ako interpret.

Čo by ste ešte rád odmoderovali?

Mal som osem, keď som si doma na kazetu nahral vlastnú Eurovíziu, komentoval som platne, ktoré som púšťal na našom starom gramofóne. Keď som o tridsať rokov neskôr komentoval naozajstnú Eurovíziu, mal som zimomriavky, lebo oblúk sa naplnil. Ale to je čerešnička na torte. Milujem ranné vysielania, atmosféru, ktorú si pamätám z detstva. Sedel som v kuchyni, pripravoval sa do školy a počúval Dobré ráno. A teraz som v tej skrinke ja, to je úžasné! Takže sen si plním každý deň. A doma si pravidelne púšťame aj TVR, Ružinov je náš domov a tak chceme byť doma bezprostredne pri všetkom, čo sa nás týka a čo nás obklopuje. Máme našu mestskú časť veľmi radi a decká zbožňujú prechádzky po Ružinove.

Dobré ráno v rozhlase, Relax v TVR, mnoho moderovaní tých najrôznejších podujatí, čo vám dáva táto mnohorakosť?

Pestrosť posúva vpred. Človek neupadne do rutiny, monotónnosť zabíja. Aj speváci hovoria, že majú radi prácu v štúdiu, ale zároveň sa tešia na koncerty. Mám rád moderovanie v rádiu, zároveň je fajn, keď je človek aj v televízii, na verejnom podujatí a môže s publikom pracovať a reagovať na to, čo sa v jeho okolí odohráva.

Voláte sa Bomboš, to je veľmi špecifické priezvisko... netrpeli ste ako dieťa?

Moje meno sa ľahšie pamätá, aj keď najmä v puberte si okolie myslelo, že je to prezývka. Aj keď som nahrával u hasičov, bolo veselo, lebo oni volajú Bomboš anonymných telefonistov, ktorí tvrdia, že niekde je uložená bomba. Myslím si, že som relatívne pokojný človek, takže ma nevytáča asi nič. Vlastne hej, keď niekto neskoro príde na stretnutie. V rozhlase či v televízii som totiž stále v obkolesení presného času, aj doma máme všade hodiny, takže čas si vážim a snažím sa byť presný.

(sm)

Foto: R. Miko, archív R.B.

Vydanie:

Fotogaléria: