Usiloval som sa dostať pod povrch príbehu

Na filmoch Zbabělec, My z IX.A a Slnko v sieti spolupracoval ako pomocný režisér, neskôr ako samostatný režisér nakrútil celovečerné diela a na konte má i televízne filmy: Čarodejnica a Mŕtve oči. Po novembri 1989 napísal scenár k filmu Pozemský nepokoj a v roku 1992 ho nakrútil. O štyri roky neskôr dokončil Jaškov sen. Bol to posledný hraný film nakrútený v Slovenskej filmovej tvorbe. Získal cenu Predsedu Národnej rady SR, Cenu ministra kultúry SR, nedávno i prestížnou cenu, ktorú nazývajú „slovenský OSKAR“ a je to cena Slovenskej filmovej a televíznej Akadémie Slnko v sieti za „výnimočný prínos slovenskej kinematografii“. Reč je o filmovom režisérovi, scenáristovi, pedagógovi, básnikovi a v rokoch 1989 – 1991 predsedovi Slovenského filmového zväzu EDUARDOVI GREČNEROVI (1931).

Už ako študent gymnázia v rodnej Skalici ste si obľúbili spisovateľa Dobroslava Chrobáka. Čím si získal srdce mladého študenta?

Ten mladý 17-ročný študent vtedy ani netušil, že raz bude filmárom. Písal básne, ba aj ich uverejňoval v literárnych časopisoch, opájal sa surrealizmom a modernou poéziou. S Dobroslavom Chrobákom ho zblížila práve poetická črta spisovateľovej prózy. Lyrická próza je nádherný slovenský kvet, domáci svet opisovaný maximálne moderným textom, ktorý sa napájal na vtedajšie prozaické výboje sveta. Skĺbenie dávneho slovenského života s moderným svetovým umením ma dokázalo fascinovať.

Pokým sa vaša záľuba vyhranila do podoby stať sa filmovým režisérom, pomýšľali ste na viacero profesií. Chceli ste byť kňazom, chemikom, sochárom i hercom. Zvíťazil film. Čím vám imponoval?

Svojím magickým svetom, v ktorom sa spájajú všetky moje záľuby, ktoré ste vymenovali. Aj ostatné, veď som chcel byť aj spisovateľom. Film je univerzálne médium, ktoré spája rozličné umenia a vytvára nový celok. Je to fascinujúce médium, celkom ma pohltilo. Prijali ma na pražskú Akadémiu múzických umení a tým sa to spečatilo.

Filmovú réžiu ste vyštudovali na FAMU v Prahe. Bolo jednoduché v 50-tych rokoch dostať sa Slovákovi na štúdiá do Čiech a ešte k tomu na takú renomovanú školu?

V tých rokoch neexistovala VŠMU. V Prahe bola vtedy jediná vysoká filmová škola v strednej Európe. Prijímačky sme mali v Bratislave, zúčastnilo sa 77 poslucháčov, prijali nás siedmich. Museli sme recitovať, predložiť svoje práce, odpovedať na množstvo otázok z kultúry, dokonca spievať. Spieval som „Povedzte mojej materi...." Česká komisia ma pochválila, hoci podľa mňa nie som dobrý spevák. Páčila sa im viac asi baladická slovenská pieseň, ktorú som podal v patetickom tóne.

O celovečerných filmoch Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac i Drak sa vracia, ktoré ste nakrútili v rokoch 1964-67 sa kritika vyjadrila veľmi pozitívne. Ocenila na nich najmä váš citlivý pohľad na svet, poznačený osobitou, pre slovenský film netradičnou poetikou tzv. pocitového filmu. Dokážete presnejšie definovať toto označenie?

Usiloval som sa dostať pod povrch príbehu, pod kožu človeka, nazrieť do jeho vnútra, zachytiť a zobraziť to, čo cíti, keď mlčí. Vidí sa mi to veľmi vizuálne, blízke vyjadrovacím schopnostiam filmu, je to črta jeho špecifičnosti, to, čo nedokážu iné umenia, čo je výsostnou doménou iba filmu. Tomuto úsiliu som ostal verný vo všetkých svojich filmoch. Som rád, že si to kritika všimla.

Pri nakrúcaní filmu Slnko v sieti ste robili pomocného režiséra Štefanovi Uhrovi. Tento film označujú filmoví kritici za tzv. prelomové dielo slovenskej kinematografie. V čom je výnimočný a ako si spomínate na túto spoluprácu?

Štefan Uher bol prvý, kto vo vtedajšom Československu posunul filmovú poetiku bližšie k moderným svetovým postupom a pridal k nim aj čosi neopakovateľne svoje. Išlo aj o generačný prelom, ktorý prebiehal súbežne tiež v Čechách, kde nastupovala Vĕra Chytilová, Miloš Forman, Jan Němec a ďalší. Náš film vtedy vstúpil svojím videním i úrovňou do svetového kontextu kinematografie a dostal meno „československý filmový zázrak“. Uher urobil prvý krok k tomuto trendu. Bol som pri tom, ale moja účasť na tomto prelome bola vtedy minimálna. Vyberal som pre Slnko v sieti po celom Slovensku nehercov medzi obyčajnými ľuďmi, spolupracoval som pri zvukovej podobe filmu s Iljom Zeljenkom a Ivanom Stadtruckerom. A hlavne, som sa veľa naučil. S Uhrom sme si dobre, priateľsky rozumeli. Naše videnie sveta vypestovala filmová AMU v Prahe, ktorá na čele s A.M.Brousilom celú túto generáciu vyformovala. V tých krutých časoch ideologickej jednostrannosti sa to naozaj podobalo zázraku. Ale aj doba začala dozrievať a kvasiť pre reformu.

Rok 1968 bol pre vás obzvlášť smutný. Zastavil vašu naplno rozbehnutú kariéru. Prečo sa tak stalo?

Smutný rok nielen pre mňa. Dnes je to už história, ale vtedy sme okupáciu Československa s vášňou prežívali ako nevídané pokorenie a potupu. Protesty boli ostré hlavne od kultúrnych pracovníkov. Napísal som výzvu národu k nenásilnému odporu a doniesol do Smeny, časopisu mládeže. Radili mi nepodpísať ju. Nesúhlasil som, lebo ak som vyzýval, nemohol som ostať skrytý. Článok vyšiel s plným menom a na 20 rokov ma vyradil z tvorivej práce, lebo mi ho zakaždým „normalizátori“ otĺkali o hlavu. Musím poznamenať, že som svoje gesto nikdy neoľutoval.

Akou činnosťou ste vyplnili tých dlhých dvadsať rokov?

Písaním scenárov, z ktorých niektoré sa dodnes nerealizovali, poéziou, režíroval som dokonca divadelnú hru Tennessee Williamsa Kráľovstvo na zemi v nitrianskom divadle. A po nedobrovoľnom preložení do dabingu, najmä tvorbou pre dabing, čo reprezentovalo aj vyše stovky pretlmočených snímok. Dabing bola pre mňa perfektná škola dialógov i filmovej skladby a radosťou z práce s hercami.

V roku 1996 sa vám podarilo nakrútiť film Jaškov sen, ktorý je pokladaný za vrchol slovenskej ponovembrovej filmovej tvorby. Chápete to ako istú satisfakciu za krivdy z minulosti?

Nepociťujem nijakú krivdu. Rozhodol som sa slobodne podpísať svoju protiokupačnú výzvu plným menom. Prehrali tí, ktorí ma „potrestali“ za to, že som si dovolil slobodne hovoriť v čase, keď sa za to trestalo. Teší ma, že prevrat priniesol slobodu a aj teraz môžem slobodne hovoriť o tom, že sa mi nepáčila likvidácia slovenskej kinematografie, ktorá v tej „neslobode“ (1945-1989) vydala svoje najkrajšie a trvalé plody, navzdory reálnej ideologickej pohrome, v ktorej tvorila a mohla tvoriť vďaka 100 percentnej finančnej účasti štátu. Neboli by ani Uhrove, ani Jakubiskove ani Hanákove či Havettove filmy. A moje tiež nie. Hovorím to smelo a „odvážne“, lebo už pre môj vek nie je priestor na „potrestanie“. Ale aj keby bol, budem myslieť slobodne i naďalej.

Váš film Drak sa vracia je medzi dvadsiatimi filmovými dielami, reprezentujúcimi Slovensko, zaradenými do archívov UNESCO v Paríži. Aký je váš postoj k tomuto oceneniu?

Zoznam je už oveľa bohatší. Stal som sa hrdým autorom, ktorého digitalizovaný film Drak sa vracia vo Veľkej Británii už dnes distribuuje význačná firma a britská kritika ho zahrnula ozaj neobyčajne vysokým hodnotením, ktoré ma hreje. A môj predbežne posledný film Jaškov sen zakúpila WNVC World View TV americká televízia s dosahom na Washington a odvysielala besedu, na ktorú ma pozvala. V roku 1999 som dostal doma cenu Posol Slovenska za túto medzinárodnú účasť na Greatest Week of Foreign Films. Toto ocenenie si vážim najvyššie. Je to malá splátka na dlh, že som mohol nakrúcať tieto filmy, všetky financované zo štátneho rozpočtu.

Pred dvoma rokmi ste vydali teoretickú knihu úvah Film ako voľný verš, v ktorej sa zamýšľate nad dielami významných slovenských osobností, akými bol režisér Stanislav Barabáš, Paľo Bielik, Štefan Uher, Elo Havetta, ale i svetovými ako Bergman, Paradžanov, Godard a ďalší. Tvorbu filmov ste prirovnali k tvorbe veršov. Je to naozaj tak?

Áno, je to architektúra intímneho očarenia v poézii vyjadrená hrou slova a hrou obrazov v kinematografii. Nie som objaviteľom tejto súvislosti, iba jej vyznávačom. V období nemého filmu túto podobu hlásal rovnako zanietene teoretik i režisér avantgardy Francúz Jean Epstein.

Oblúkom života ste sa vrátili k písaniu básní. Vydali ste tri útle knižky: Zakázaná zóna, Absolútna žena a Drevený bocian Otta Bartoňa. Čo pre vás čítanie i písanie poézie znamená?

Stále to isté: komunikáciu s neznámom, tušenie tajomných súvislostí života a sveta.

Nájde si pracujúci dôchodca čas na poéziu?

Pre dôchodcu je poéziou sám život, jeho existencia je darom z ktorého sa dokážem tešiť napriek problémom, ktoré súvisia s opotrebovaním tela. Duša nestarne. A ako rozcvičku pestujem raz do týždňa prednášky na Akadémii umení v Banskej Bystrici vysokoškolákom, budúcim mladým umelcom, pravdaže o dobrodružstve tvorby filmu.

Anna Sláviková

Foto: Ladislav Lesay