V tichu zvukov

Viete si predstaviť život bez hudby, bez zvukov prírody, no najmä bez hlasovej komunikácie s inými ľuďmi? Sluch celkom oprávnene patrí medzi päť základných zmyslov človeka. Žiaľ, nie všetkým je dopriate vlastniť tento vzácny dar. Len na Slovensku sa ročne z každej tisícky detí narodí aspoň jeden nepočujúci a dvaja až traja s poruchami sluchu. Na to, aby sa dokázali dorozumieť aj takíto ľudia a tiež aby svojím vzdelaním nezaostávali za zdravými, slúži posunkový jazyk. AGÁTA ČERMÁKOVÁ je dlhoročnou špeciálnou pedagogičkou na Strednej odbornej škole pre žiakov so sluchovým postihnutím s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá sídli na Koceľovej ulici v Ružinove.

Ste fyzicky i mentálne zdravá, dobre vyzerajúca žena. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa začali učiť posunkový jazyk, v ktorom teraz vyučujete sluchovo postihnutých žiakov?

Narodila som sa nepočujúcim rodičom. A to ovplyvnilo celý môj život. Otecko nepočul od narodenia, mamička stratila sluch ako trojročná. Ohluchla po ťažkej chorobe. Moji rodičia boli skvelí, s láskou na nich spomínam, aj na celé moje detstvo, i keď bolo v mnohom odlišné ako detstvo iných detí.

Zrejme ste absolvovali základnú školu pre zdravé deti. Kedy ste sa začali učiť posunkový jazyk?

Vzdelanie som získala v školách pre intaktné deti, lebo môj sluch je úplne v poriadku. Posunkovala som od narodenia prirodzene, bez nútenia. Takýto jazyk bol mojou súčasťou. S mamkou sme aj rozprávali, ale s ockom sme iba posunkovali. Mám fantastickú staršiu sestru Ľubku a aj vďaka nej som sa naučila všetko, čo mi moji rodičia nemohli poskytnúť. Napríklad počúvanie hudby, čítanie kníh, nadväzovanie nových priateľstiev a podobne. Podporovala ma celý život a stále to trvá. Veľmi ju ľúbim a vážim si ju.

Vyštudovali ste špeciálnu pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave so zameraním na Učiteľstvo pre žiakov vyžadujúcich osobitnú starostlivosť. Prečo ste sa rozhodli profesionálne sa venovať zdravotne postihnutým deťom?

Vždy som mala blízky vzťah k deťom. Sú to úprimné a čisté dušičky. No najviac ma to ťahalo práve k deťom postihnutým, najmä k nepočujúcim. Vďaka posunkovej komunikácii sa k nim viem dostať čo najbližšie, snažím sa im porozumieť, vypočuť si ich trápenia, podeliť sa s nimi o radosť, povzbudiť ich v ich snažení a hlavne – pochváliť ich za všetko dobré, čo dokážu, čo urobia. Myslím, že sa mi to celkom dobre darí, lebo mám s nimi krásny vzťah.

Vy sa so sluchovo postihnutými stretávate aj vo svojom súkromí. Váš manžel je nepočujúci a narodil sa vám aj nepočujúci syn. Vedeli ste, že sa môže také niečo prihodiť aj vám, i tak bola vaša láska zrejme silnejšia ako racionálne odmietnutie. Nikdy ste neoľutovali, že ste sa vydali za sluchovo postihnutého partnera?

V mojej rodine som šťastná a maximálne spokojná. Manžela by som za nič na svete nevymenila. Sme spolu 23 rokov a máme krásny vzťah založený na vzájomnej úcte, hlbokom porozumení a tolerancii. Viktorko, náš 12-ročný syn je vytúžené dieťa. Od narodenia nepočuje, ale vôbec nás to nezaskočilo. Rátali sme s tým. Máme z neho obrovskú radosť a vieme, že sa v živote nestratí.

Akým spôsobom sa vyučuje posunkový jazyk - pomocou nakreslených obrázkov?

Posunkový jazyk sa učí tvárou v tvár najlepšie od ľudí, ktorí majú posunkový jazyk ako svoj materinský, alebo od samotných nepočujúcich ľudí. Môžu sa využiť aj obrázky alebo fotografie, ale nie je to presné. Posunkový jazyk je možné zachytiť iba v pohybe a ten obrázok alebo fotografia neukáže.

Vo verejnoprávnej televízii tlmočíte reláciu Fokus, Televízny klub nepočujúcich a hlavné spravodajstvo. Takto sprístupňujete informácie divákom so sluchovým postihnutím. Máte spätnú väzbu na svoju prácu?

Nepočujúci diváci pekne reagujú na moje tlmočenie, vraj sa im páči môj posunkujúci prejav, lebo do neho vkladám celú svoju osobnosť a snažím sa im pretlmočiť všetko čo najlepšie. Vždy ma poteší pozitívna reakcia. Negatívne ohlasy som ešte nemala.

Existujú školy ako tá vaša na Koceľovej v Ružinove aj v iných mestách na Slovensku?

Tieto deti predtým navštevovali základné školy pre žiakov so sluchovým postihnutím, ktorých máme na Slovensku šesť. V rámci nich sú aj materské školy a prípravné ročníky. Okrem našej školy sú stredné školy aj v Kremnici, Prešove a veľa detí so sluchovým postihnutím študuje v rámci integrácie v bežných školách.

Prečo je práve vaša škola s celoslovenskou pôsobnosťou?

Sme otvorená škola všetkým deťom so sluchovým, ale aj iným zdravotným postihnutím. Všetci pedagógovia máme ukončenú špeciálnu pedagogiku, a preto je aj prístup k našim žiakom úplne korektný a na vysokej profesionálnej úrovni. Môžu k nám prísť študovať žiaci aj z iných miest, lebo sme škola internátna. Máme všetko, čo tieto deti potrebujú.

Okrem stredoškolského všeobecného vzdelania, čiže gymnázia, je pod vašou strechou, aj stredná odborná škola a odborné učilište. Akým odborom sa vaši žiaci môžu vyučiť?

Máme rôzne učebné a študijné odbory – napríklad kaderník, čalúnnik, technickoadministratívny pracovník, záhradník, knihár so zameraním na ručnú výrobu, strojný mechanik - to sú učebné odbory. Medzi študijnými nájdeme propagačnú grafiku, mechanik počítačových sietí a iné. V nadstavbovom štúdiu môžu žiaci získať maturitné vzdelanie v odbore Podnikanie v remeslách a službách. Najbližší vzťah mám k deťom v odbornom učilišti, kde sú deti s kombinovaným postihnutím. Tam učím všeobecno-vzdelávacie, ale aj odborné predmety. Pri tak ťažko postihnutých detičkách je potrebná veľká dávka lásky, trpezlivosti, individuálneho prístupu a tolerancie. Po celodennom učení týchto žiakov som maximálne vyčerpaná a unavená, ale dobre naladená, lebo viem, že som ich niečo naučila. Tieto moje detičky mám veľmi rada a nedopustím na ne.

Existuje aj medzinárodný posunkový jazyk? Učia sa žiaci aj iné svetové jazyky?

Verejnosť si myslí, že posunkový jazyk je univerzálny a dá sa ním dohovoriť bez problémov na celom svete. Nie je to úplná pravda. Každý národ má svoj vlastný posunkový jazyk a existuje aj medzinárodný posunkový jazyk, ktorý sa musí človek naučiť. Naši žiaci ovládajú náš posunkový jazyk a učia sa anglický jazyk.

V celej budove je počas vyučovania akýsi zvláštny šum - ide o inú hladinu zvuku, na akú sú zvyknutí zdraví ľudia. Ako to vnímate vy, nebolí vás z toho hlava alebo nie ste nervózna?

Stretávam sa s názorom, že my sa máme dobre, lebo v našej škole je určite ticho. Ale opak je pravdou. Tým, že sa deti nepočujú, vydávajú silné zvuky, hrmotia stoličkami, lavicami, búchajú aj dverami. Všetko je to v rámci normy a my to tak aj berieme. Zvykli sme si. Osobne som sa tým nikdy nezaoberala, pre mňa je to úplne prirodzené.

Anna Sláviková

Foto: Archív A.Č.

Vydanie:

Fotogaléria: