VŽDY SOM CHCEL DOBRÚ A PEKNÚ RODINU

Zahral si otca skôr, ako ním v skutočnosti bol. Diváci ho začali výraznejšie registrovať po uvedení televízneho seriálu Chlapi neplačú, hoci sa na javisku objavoval už od štrnástich rokov. Dnes je hercom v Divadle A.Bagara v Nitre, popritom pôsobí na viacerých profesionálnych scénach. Jakub RYBÁRIK (1986).

Vyrastali ste v Starom Meste, na nábreží Dunaja, a skúšali viaceré druhy športov. V ktorom ste dosahovali najlepšie výsledky?

Hrávali sme pred domom futbal, hokej, veľa sme bicyklovali, korčuľovali, vtedajšie PKO ponúkalo veľa možností. Často sme naše aktivity posúvali až na dunajské pláže za mostom Lafranconi. Neskôr som začal liezť po skalách na Strmej ceste alebo po múriku cintorína na Žižkovej ulici, vyliezol som dokonca aj na tunel. Vždy som však túžil preplávať Dunaj, to sa mi podarilo až pred dvoma rokmi a musím povedať, že pohľad na mesto z našej rieky stál za to.

Keď ste končili gymnázium, pomýšľali ste na profesiu lekára či biológa. Boli ste v chémii taký dobrý? Čo zapríčinilo, že ste sa napokon rozhodli pre herectvo?

Práve, že v chémii ani nie, ale veril som, že sa nejako prebijem. V tom čase ma viac bavilo stretávanie sa s kamarátmi v Bielom divadle v bratislavskej Iuvente, chodiť do Kaplnky na VŠMU a čítať divadelné hry. Vtedy bola pre mňa predstava nekonvenčného štúdia oveľa lákavejšia. Ale dodnes mám rád vedu, snažím sa mať prehľad vo všetkých smeroch. Po hodinách práce v divadle je to veľmi dobrý oddych, prečítať si ako funguje naša planéta, čo sa chystá, čo nás možno zachráni.

Obaja vaši rodičia sú zdravotníci, otec lekár, mama inštrumentárka na operačke. Nemali námietky voči neistému umeleckému povolaniu?

Rodičia nemali námietky, babka bola šepkárka v košickom divadle, dedo herec, nešlo teda o neznáme prostredie, netrpeli predsudkami o umeleckom živote, hercoch a herečkách. Občas, samozrejme, nejaká tá poznámka padne, ale myslím si, že len zo strachu. Herecké povolanie je totiž veľmi neisté, v tom máte pravdu, a ľudia dnes hodnotia hercov podľa príliš lacnej šablóny. Mnohí už ani nevedia rozlíšiť, kto je hercom a kto účinkujúcim v reality show, živého herca v divadle asi nikdy nevideli. Je mi to veľmi ľúto, ale žijeme takú dobu, spoločnosť je veľmi polarizovaná, agresívna, dá sa teda očakávať, že to niekto „schytá“. Verejnosť by bola prekvapená, keby zistila, že platy v divadlách sú na úrovni učiteľských platov, a to všetko ostatné je tvrdo vydreté, to sú hodiny strávené v práci navyše. Pracovný deň netrvá osem, ale často aj šestnásť hodín. Samozrejme na úkor rodiny a vlastného súkromia.

Na VŠMU vás prijali na prvý šup. V akej zostave ste sa tam zišli?

Študoval som u Emila Horvátha a Petra Mikulíka. Obaja boli výborní pedagógovia, mám im byť za čo vďačný. Bolo nás tuším šestnásť, koho nespomeniem nech mi odpustí. Braňo Deák, Janko Dobrík, Maťo Križan, Jana Gavačová, Zuzka Konečná...Nedávno sme mali príjemnú stretávku, v podstate sa každému darí, čo ma teší a vždy som veľmi rád, keď si môžem so spolužiakmi aj zahrať. Ale absolventské predstavenie som s nimi nerobil, uznali mi hosťovanie v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde som odvtedy v súbore.

Zrejme to bola šťastná voľba pre vás i pre divadlo. A možno tiež potrebovali takého dlháňa čo dosahuje takmer dva metre...

Ja som nemal o čom premýšľať, po škole som chcel ísť do divadla, DAB bol vtedy najlepší súbor na Slovensku. Začínam tam jedenástu sezónu, mal som krásne príležitosti, ktoré by som asi inde nedostal, neľutujem teda, že som sa rozhodol pre denné dochádzanie z Bratislavy. Dnes je však situácia iná, okrem toho mám rodinu, cestovať 200 km denne nie je vždy príjemné, ale sú aj horšie veci na svete. A aj tých dvojmetrových je dnes na vysokej škole oveľa viac.

Máte na konte vyše dvadsať divadelných titulov. Môžete spomenúť predstavenie, ktoré vám dalo mimoriadne zabrať, alebo ktoré sa stalo aj z iných dôvodov pre vás nezabudnuteľné?

Moja ostatná premiéra v Nitre, keď sme inscenovali Mechanický pomaranč. Bolo to nesmierne dlhé a náročné skúšobné obdobie, režisér pracoval úplne iným spôsobom na aký sme s kolegami zvyknutí. Kým sme našli spoločný kľúč, pretieklo veľa vody. Rád spomínam na Schillerovho Parazita, to bola inscenácia, ktorú sme mali veľmi radi, niekedy sme sa na javisku nasmiali viac ako diváci v hľadisku. V inscenácii Syna či dcéru? máme kapelu, to si tiež s kolegami výrazne užívame. Rád spomínam na spoluprácu s Jánom Antonínom Pitínským (český režisér) alebo na inscenáciu Dobro, ktorú pre naše divadlo napísal Laco Kerata. Bola to veľmi aktuálna hra, mali sme ju radi, ale žiaľ, na začiatku sezóny mala derniéru.

Inscenáciu Mechanický pomaranč je možno považovať za experimentálne predstavenie. V čom tá experimentálnosť spočíva?

Ak je inscenácia v niečom experimentálna, ak to tak vôbec môžem nazvať, tak možno v tom, že sa vymyká našej divadelnej konvencii. Myslím tým predovšetkým štýl  a výrazové prostriedky. Mám rád, ak režiséri prichádzajú s vlastným a originálnym javiskovým riešením. Nie som fanúšikom divadla minulých dôb, založeného prísne na psychorealistickom spôsobe inscenovania, mám jednoducho rád netradičné postupy. Aj keď riziko nezrozumiteľnosti a atraktivity pre diváka je vyššie. Vo Viedni som videl inscenácie, ktoré by u nás zaručene rekordy v reprízach nepolámali, zato tam bola sála plná a ľudia na ďakovačke nadšene kričali. Najhoršie je, keď príde mladý režisér s divadelným videním 70-tych rokov. Je to taký paradox, počúvame modernú hudbu, čítame súčasných autorov, máme najmodernejšiu techniku a autá, len v tom divadle nie sme ochotní prijať súčasné a moderné videnie. Divadlo by nemalo byť múzeum, musí hovoriť jazykom súčasníkov. Ten však rozhodne nemôžeme považovať za experiment.

Televíznych divákov ste si získali vďaka postave usilovného pilčíka Karčiho v seriáli Chlapi neplačú. Poskytlo účinkovanie v tomto seriáli niečo aj vám osobne?

Na tento seriál spomínam rád, bola to veľmi pekná práca, pamätám si, že nás to veľmi bavilo. Určite ma vďaka tomu začalo registrovať aj širšie publikum, nielen to z divadla, čo je samozrejme len plus. Televízna práca je súčasťou našej profesie, je veľmi ťažké ju dobre urobiť, ale treba si uvedomiť, že aj tu je žánrová pestrosť a zadávatelia. Herci to nevymýšľajú, môžu prijať alebo odmietnuť, v lepšom prípade pozdvihnúť.

Zahrali ste si vo viacerých televíznych dielach i filmoch pre kiná. Ktorý druh herectva vám viac vyhovuje - pred kamerami alebo na javisku?

Mám pocit, že viac rozumiem práci na javisku, ale rovnako ma baví televízia, film ba aj rozhlas, na ktorý nechcem zabudnúť. Týchto príležitostí je menej, no vždy keď sa vyskytnú, som rád. Som veľkým fanúšikom britských late nightshows, aké robia Jonathan Ross alebo Graham Norton, zaujímalo by ma niekedy vyskúšať si niečo aspoň trošku podobné.

Za tých desať divadelných sezón ste stvárnili množstvo postáv, vážnych i veselých. Aký žáner vám je bližší?

Najviac mi vyhovuje, keď sa stretne naraz viacero okolností. Kolegovia, režisér, téma, interpretácia. Ak je tá súhra čo najkompaktnejšia, vtedy je úplne jedno, či ide o komédiu, alebo o drámu. Najradšej som, ak môžem skúšať hereckú polohu, v ktorej sa necítim byť istý, a tých neistôt je viacej asi v dramatickom žánri. Ale rád si zahrám aj komédiu, napríklad inscenáciu Panikári mám veľmi rád. Tam hrám tri hodiny s dobrými kamarátmi, s Marcelom Ochránkom a Jurajom Hrčkom, vždy si na seba niečo vymyslíme, ľudia sa bavia, my sa bavíme, odchádzajú s dobrou energiou, vysmiati. Neriešime hlboké pravdy, otázky medzi nebom a zemou, ale spievame a žartujeme. Aj to treba.

Rád chodíte na besedy medzi žiakov a študentov. Čo vám stretnutia s nimi poskytujú?

Besedy mám naozaj rád, je to dobrá príležitosť konfrontácie. Zaujímajú ma názory divákov na predstavenie ktoré videli, ich vnímanie, či sme boli zrozumiteľní, presvedčiví. Niekedy však tieto diskusie prejdú od divadla veľmi rýchlo k bulvárnejším témam, ale rozumiem tomu, niektorých ľudí asi viacej zaujímajú tieto témy. Musím však povedať, že niekedy ma postrehy študentov prekvapia. Vypichnú totiž momenty, ktoré boli pre nás, tvorcov, menej podstatné, a tým nám vlastne niekedy aj pomôžu.

Vídam vás s kočíkom na ulici, malú Marínku zoznamujete s okolím jej rodiska v Ružovej doline. Ako sa jej (aj vám) v tejto lokalite páči?

Aj keď nie som rodený Ružinovčan, keď sme hľadali bývanie, oblasť Ružovej doliny sme vyberali zámerne. Je to širšie centrum s veľmi dobrou vybavenosťou a širokými možnosťami. Či už trhovisko, Košická, Rozadol alebo Štrkovec. Momentálne som na materskej dovolenke a už menej nadšený som napríklad stavom chodníkov a schopnosťou niektorých ľudí zaparkovať úplne bezohľadne voči chodcom. Taktiež dúfam, že detské ihriská sa nepremenia na polyfunkčné budovy. Celkovo som tu ale veľmi spokojný.

Anna Sláviková Foto: Norbert Eggenhofer