Zo štyroch mesiacov sa stalo dvadsať rokov

Máj 1995, jarný mesiac plný slnka a vône kvetov. Poviete si, nič výnimočné, máj ako každý rok. Pre Prievoz a pre mňa však trocha iný. Ako čerstvá dôchodkyňa som bola pozvaná na schôdzu prievozského klubu dôchodcov, ktorého predsedom bol Ing. Jozef Boniš. Schôdza prebiehala podľa programu až na Bod 1. Vedúci klubu a jeho zakladateľ z roku 1986, pán Boniš, sa po deviatich rokoch vzdáva postu zo zdravotných dôvodov. Prebehla voľba nového vedúceho a nového výboru. Za vedúcu som bola navrhnutá aj ja. Po hlasovaní a veľkom presviedčaní som nakoniec súhlasila s dočasným vedením klubu na štyri mesiace, kým si spomedzi členov výboru niekoho nájdu, kto funkciu prevezme.

Čas rýchlo plynul a z dohodnutých štyroch mesiacov je tento rok rovných 20, čo sa ako vedúca venujem klubu a jeho členom. Náš prievozský klub sa stal pre mnohých Prievozčanov, ale aj dôchodcov mimo našej mestskej časti, oázou pokoja a porozumenia.

Dôchodok som si plánovala „užívať“ po skončení pracovného pomeru v podniku, kde som roky pracovala na ekonomickom úseku a neskôr na hospodárskej správe. Keďže mi boli blízke aj otázky sociálne a výška môjho a manželovho dôchodku nás držala dosť pri zemi, začala som spolupracovať so sociálnym odborom ružinovského miestneho úradu, s pani Ľubkou Vávrovou a pomáhať starším, opusteným ľuďom so zdravotnými problémami. Opatrovateľ musí byť trocha lekárom, spovedníkom, poradcom, chápať samotu a podať pomocnú ruku aj keď rodina zlyhá.

Od individuálnej pomoci odkázaným som teda prešla k práci pre kolektív prievozských dôchodcov. Za 20 rokov v tomto zariadení sme prežili veľa pekného aj smutného. Založili sme záujmové krúžky – šachový, kartársky, krúžok ručných prác, ktoré sú stále aktívne. Absolvovali sme viacero výstav, športových podujatí, súťaží a každoročne jednodňový zájazd. Nezabudnuteľné pre našich členov boli aj týždňové rekondičné pobyty v Tatrách. Desiate výročie našej spoločnej činnosti sme oslávili v hoteli Bratislava.

Mnohokrát som rozmýšľala, že je čas prenechať túto prácu mladším a prestať sa verejne angažovať. Nakoniec je už na čase, aby sa pre zmenu niekto staral o mňa. Zatiaľ to vyzerá, že čas ešte nedozrel. Rodinná atmosféra a priateľské vzťahy, ktoré v prievozskom klube vládnu, mi nedovoľujú pretrhnúť tieto putá, aj keď sme na poslednej ceste už vyprevadili mnoho našich členov a priateľov. Korektné vzťahy pestujeme aj s Ružinovským domovom seniorov, ktorý je naším nadriadeným orgánom, sociálnym odborom miestneho úradu Ružinov, Spoločenským domom Prievoz, SČK či s Jednotou dôchodcov, ktorú som v Prievoze zakladala spolu s jej bývalým predsedom pánom Vajnorským.

Práve 1. mája tohto roka uplynulo 20 rokov, odkedy sa začala moja práca v klube a pre klub, ktorá je pre mňa poslaním. Inak by som túto službu verejnosti, veľmi nízko finančne ohodnotenú, dávno nerobila. Nie je ľahké každý deň prísť do klubu a pozerať na prázdnu stoličku po človeku, ktorý nás navždy opustil alebo počúvať o chorobách a trápeniach našich členov. Ľudia prichádzajú aj odchádzajú. Tým, že každú prázdnu stoličku onedlho obsadí nový člen klubu ma napĺňa presvedčením, že moja práca má stále zmysel, aj keď je náročná a nedocenená. Život prináša pekné aj ťažké chvíle, staroba, bohužiaľ, viac tých druhých, ale patria k životu, ako vyjadruje citát neznámeho autora: „Niekedy som krutý a zlý, volajú ma život. Plačeš? Aj v slzách je sila, tak teda choď a ži!“

Aby to nevyznelo rezignovane, dovolím si jednu myšlienku našim nasledovníkom. „Myslite na svojich blízkych, starších o generáciu či viac a spríjemnite im posledné roky života, ako je to vo vašich silách. Robíte to najmä pre seba.“

Žofia Benkovičová

Vedúca Denného centra Kaštieľska 30 v Prievoze