Tento rozhovor sa mi robil zvláštne. Nie preto, že by som sa bála rozhovorov s ľuďmi alebo by som nevedela, na čo sa ich mám pýtať. Ale preto, že ide o Petra Kostku, môjho veľkého brata. O človeka, ktorého poznám celý život a viem o ňom všetko, možno aj to, čo by som radšej nevedela. Dobre viem, čo pre neho hádzaná znamená a že kvôli tomuto športu a svojim zverencom obetoval viac, ako si vie ktokoľvek vôbec predstaviť. Dohodnúť si pracovný rozhovor s blízkym členom rodiny je dosť zábavné. Žiadna kancelária či kaviareň, ale stretáme sa tam, kde sme toho toľko prežili, v byte mojich rodičov. Tam, kde sa stále nachádza takmer nezmenená bývalá Peťova detská izba s desiatkami pohárov, trofejí a medailí, z ktorých rodičia poctivo utierajú prach.
