Bratislavský bitúnok je lokalitou, v mysliach Bratislavčanov spájanou predovšetkým s miestom trhoviska, tzv. Miletičky. Iba staršia generácia vníma toto územie ako priestor so zaujímavou históriou, kde kedysi býval mestský bitúnok.
Hoci máme v súčasnosti k dispozícii základné fakty o tunajšom bitúnku, podrobnejšie skúmanie tohto industriálneho územia bude v budúcnosti nevyhnutné. História spracovania mäsa v Bratislave je súčasťou bohatých dejín potravinárskeho priemyslu nášho mesta, ktorý sa stal v minulosti témou niekoľkých výskumov. Samotný stavebno-historický vývoj bitúnku na Miletičovej ulici je však stále obostretý nejasnosťami.
K najnovším publikáciám, ktoré bitúnok spomínajú zo všeobecno-historického hľadiska patrí kniha Viery Obuchovej Priemyselná Bratislava (2009). Obuchová zmieňuje i ďalšie (staršie) bitúnky, ktoré sa nachádzali na území Starého mesta. Po prelome 19. a 20. Storočia sa stalo aktuálnym plánovanie nového – moderného bitúnku, ktorý by sa aj po stránke architektonickej priblížil bitúnkom v okolitých metropolách. Historické mapy a fakty súvisiace s históriou bitúnku vo Viedni prezrádzajú, že priestory na porážku zvierat a spracovanie mäsa sa na Miletičovej nachádzali už v roku 1884. Nový však zrealizovali až v roku 1925. Otvorenou ostáva otázka, ako vyzeralo toto územie pred rokom 1925, či boli pôvodné stavby asanované (mohli byť iba drevené - provizórne), alebo niektoré zakomponovali do nového konceptu.
V modernistickom štýle
Bratislavský bitúnok pôvodne pozostával z niekoľkých pozdĺžnych hál, kde usmrcovali a spracovávali mäso zvierat. Jedna z hál slúžila ako chladiarenská miestnosť. Nachádzala sa tu aj hala pre choré zvieratá a kafiléria. Ďalšie priestory boli určené pre zázemie robotníkov. Architektonický výraz jednotlivých budov, ktoré poznáme z archívnych dokumentov a fotografií, zodpovedal dobovej tvorbe v oblasti plánovania priemyselných stavieb. Isté historizujúce prvky tu nájdeme, celkovo však pôsobí areál modernisticky (hlavne v interiéroch), čo podmieňuje predovšetkým železobetónová konštrukcia stavieb. Železobetón priniesol v prvej štvrtine 20. storočia výhody najmä v oblasti plánovania viacposchodových priemyselných hál (v Bratislave je typickým príkladom Sklad č. 7 v prístave). Dominantou areálu bitúnku je veža a komín. Rovnaký typ veže poznáme práve zo Skladu č. 7, čo by mohlo evokovať predpoklad, že areál stavala rovnaká firma. Historikovi Ľudovítovi Hallonovi sa však podarilo zistiť, že areál je realizáciou stavebnej firmy Pittel a Brauswetter. S podobnými vežami sa stretneme aj u viacerých sakrálnych stavieb na Slovensku (v Bratislave ide napríklad o evanjelický kostol na Legionárskej ulici, ktorého projekt vytvoril koncom dvadsiatych rokov 20. storočia M.M. Harminc). Skúmanie súvislostí v rámci daného obdobia i naprieč rôznymi oblasťami architektonickej tvorby nás preto neustále fascinujú.
Z bitúnku je divadlo
Bratislavský bitúnok sa využíva už dlhé desaťročia inak ako na začiatku. Je potešiteľné, že okrem trhoviska a iných obchodných jednotiek v pôvodných halách vznikajú priestory pre kultúru. Dobrým príkladom je alternatívne divadlo tanca elledanse. Do pôvodnej trojloďovej haly sa zmestila divadelná hala, divadelná skúšobňa a dve tanečné sály. Toto miesto s výnimočnou atmosférou dotvára príjemná kaviarnička. Elledanse je dôkazom, ako v (na prvý pohľad) obyčajnom, kedysi priemyselnom priestore, vytvoriť niečo originálne a pomerne jednoduchou konverziou dať stavbe plnohodnotnú a dlhodobú budúcnosť aj napriek tomu, že časy svojej slávy má už dávno za sebou.
Katarína Haberlandová
Autorka pracuje v Ústave architekúry SAV
Foto: 10 rokov na Slovensku (1919-1929
SIA), K. Haberlandová
Facebook
Twitter