Poznáte niekoho, kto vo veku takmer 96 rokov nepotrebuje okuliare ani pri čítaní, ani pri písaní? A písomností, ktoré autorsky, formou rôznych publikácií vydal, je viacero. Ing. Ján MAGÁL, CSc. napísal Spevy Podjavoriny, Ovocnodestilátová cesta na Podjavorinu, Ovocinárstvo na Podjavorine, Jedlá na Podjavorine, Hrubostranské rozpomienky i ďalšie, no množstvo článkov venoval aj tematike húb a vedeckej mykológii. Organizoval a viedol konferenciu o minulosti i súčasnosti Podjavoriny.
Zaujímavosťou je, že napriek tomu, že už vyše sedemdesiat rokov žijete v Bratislave, konkrétne v Ružinove, väčšinu monografií venujte podjavorinskému kraju. Sú tie vaše korene v Moravskom Lieskovom ukotvené až tak hlboko?
Ja netvrdím, že som si Bratislavu neobľúbil, inak by som v nej nedokázal toľko rokov žiť. Mám tu svoju rodinu, syna, dcéru, vnukov i pravnúčence. Človek ale nemôže zato, kam ho to stále ťahá. Mňa to láka do môjho rodného prostredia. Pokým som vládal lepšie chodiť, cestovával som takmer každý týždeň. Vždy som si našiel nejakú zámienku, kvôli ktorej bolo treba ísť pozrieť naše krásne lesy.
Pod Veľkou Javorinou v Bielych Karpatoch, presnejšie na pomedzí Slovenska a Moravy, boli zrejme vhodné podmienky pre rast húb. Kedy sa vo vás prejavila táto hubárska a mykologická vášeň?
Možno vás prekvapím, ale moje hubárske začiatky sa nespájajú len s rodiskom, hoci tam, obkolesený lesmi som na ne rád chodil, ako všetci z môjho okolia. Myšlienka zriadiť nejakú poradňu a teda aj mykologickú sekciu pri Slovenskej spoločnosti pre racionálnu výživu sa vo mne zrodila doslova ako veľká náhoda. A na počudovanie tu - v Bratislave.
V našom hlavnom meste rastú hríby?
Rástli, pokým ich na každom kroku netrávila výstavba a chémia. Keď som sa raz vracal z práce, prechádzal som cez parčík pri bývalom Steinovom pivovare. A zrazu čo nevidím - predo mnou sa objavil nádherný trs húb. Myslel som si, že sú to podpňovky, ktorým sa hovorí aj václavky. Opatrne som ich vybral z podhubia. Priznám sa, nebol som si istý, či som ich odhadol správne, no nevedel som za kým sa ísť poradiť. Nedalo mi to pokoja, usiloval som sa určiť ich druh. Nachodil som sa kvôli nim, div som si nohy nezodral, až mi jeden známy poradil, aby som sa obrátil na Československú mykologickú spoločnosť v Prahe.
No, to bolo ozaj od ruky. Ako ste si počínali ďalej?
V tom čase, teda bolo to v roku l964, som pracoval ako odborný riaditeľ Združenia LIKO pre celú ČSFR a dosť často som cestovával do Prahy. Vyhľadal som predsedu Československej mykologickej spoločnosti. Prijal ma veľmi priateľsky. Odporučil ma na pána Igora Fábryho, ktorý býval v Bratislave a niekoľko rokov s nimi spolupracoval. Tak sa zrodila Slovenská mykologická spoločnosť na Konventnej ulici v Bratislave.
Máte pocit, že aj vďaka vám nezomrelo na otravu hubami viacero ľudí?
Pravdaže, a nebol to len pocit. Zriadili sme stálu hubársku poradňu, ktorá funguje od roku 1964 v priestoroch Slovenského národného múzea pri Dunaji. Usporiadali sme pre verejnosť bezplatné jesenné výstavy húb, prednášky, kurzy a školenia pre záujemcov o túto záľubu, ale aj predajcov húb, jestvovala stála poradenská služba a ľudia si mohli prísť overiť správnosť húb, či sú jedlé, nejedlé čiže ťažko stráviteľné alebo priam jedovaté. Okrem toho aj v dennej tlači či v televízii bývali poradenské relácie. Som rád, že poradňa pri Dunaji existuje stále, pravidelne od mája do novembra poskytuje cenné rady všetkým, ktorí sa ocitnú na pochybách či je hríb, ktorý našli jedlý alebo škodlivý.
Istý čas ste boli predsedom redakčnej rady časopisu Výživa a zdravie. Aj vtedy ste si dali záležať na tom, aby ľudia zbytočne neprišli o život pri konzumácii jedovatých húb?
Bolo dojímavé sledovať, aký záujem prejavovala verejnosť o kurzy poznávania jedlých a jedovatých húb. Nebolo potrebné robiť reklamu, stačilo zverejniť správu o kurzoch. Sály boli preplnené vďačnými poslucháčmi, tieto podujatia mali obrovský ohlas. Treba povedať, že otravy spôsobené konzumáciou jedovatých húb boli v tom období veľmi časté. Každý jeden zachránený život stojí za námahu, som presvedčený, že takáto osveta u nás prináša dobré výsledky. V našom časopise Výživa a zdravie sme uverejňovali tiež poučné články o konzumácii ovocia a zeleniny.
Zrejme ste si všetky tieto znalosti natoľko osvojili, že vám poslúžili aj k tomu, aby ste sa dožili takého úctyhodného veku pri dobrom fyzickom i duševnom zdraví...
Pravdepodobne som tento dar zdedil po rodičoch, ktorí sa tiež dožili dosť vysokého veku. A keďže som vyrastal v zdravom podhorskom prostredí, v stálom kontakte s čistou prírodou a konzumoval som kvalitné potraviny, najmä ovocie v čerstvom stave, ako to bolo vo zvyku v roľníckych rodinách, osvedčilo sa to aj na mne. Do školy som chodil až na Starú Turú cez štyri chotáre, čo bolo od rodiska dobrých 18 kilometrov, aj každodenná rýchla chôdza spravila svoje. Navyše, nikdy som nefajčil a držal som sa striedmeho pitia alkoholických nápojov. Takže to dovedna sa mi vyplatilo v podobe relatívne dobrého zdravia. Ešte donedávna som robil sprievodcu turistov po Bratislave aj celej Európe. Keď k tomu prirátam pomerne zmierlivú povahu, že ma len tak každá drobnosť nerozhádže, môžem potvrdiť príslovie „V zdravom tele zdravý duch“. A to želám aj čitateľom Ružinovského Echa, ktoré rád čítam.
Bývali ste na viacerých miestach v Bratislave, nedávno ste sa z bývalej Schiffelovej čiže dnešnej Sklenárovej presťahovali o pár metrov ďalej do Ružinovského domova seniorov na Sklenárovej ulici. Neľutujete svoje rozhodnutie?
Neľutujem. Nie som náročný, takže si tu žijem v plnej spokojnosti, samozrejme primerane svojmu veku. V domove som našiel ochotný personál, pestrý spoločenský život a podľa výberu i rôznorodých priateľov. Vytvorili mi tu spolu s výborom Klubu obyvateľov dostatočný priestor pre organizovanie prednáškovej činnosti, napríklad o nealko nápojoch, čajoch, o zdravotnom štýle života, ale hlavne o hubách. Určite to mnohí nevedia, ale na pňoch starých stromov v blízkom parku, priamo pod oknami našej pani riaditeľky, rastú václavky. Chcel by som spomenúť aj moje angažovanie sa pri realizácii skrášľovania životného prostredia, kvetinovej výsadby v našej Ružovej doline, ktorá nesie pomenovanie podľa množstva ruží, aké tu v minulosti rástli.
Nedávno ste sa stali čestným predsedom Slovenskej mykologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied. Ako ste prijali toto ocenenie?
Samozrejme s potešením. Som rád, že spoločnosť pri mojej 95-tke zhodnotila a docenila úsilie s akým som sa venoval šíreniu znalostí o gurmanskej delikatese, ktorá pri nesprávnom odhadnutí či nevhodnej príprave môže ľuďom ublížiť, ba pripraviť ich aj o život. Netreba podceňovať takúto osvetu, priam varovanie. Veď dovtedy ako vznikli hubárske poradne nebolo nijakej oficiálnej organizácie ani študijnej možnosti bojovať proti otravám z húb. Dnes je na Slovensku viacero okresných hubárskych spolkov a teší ma, že ľudia spoznávajú huby a majú záujem rozšíriť si svoje vedomosti v tomto odbore. Aj lekári priznávajú, že zdravé huby obsahujú veľa vitamínov a minerálov. Dokonca hliva ustricová posilňuje imunitný systém človeka, huba hnojník obyčajný je liečivá najmä pri cukrovke a ateroskleróze, a pokým má neotvorený klobúk je z nej výborná jedlá pochúťka. Rád odovzdávam svoje vedomosti a dlhoročné skúsenosti či už praktickým hubárom ale i všetkým, ktorí prejavia záujem. Chcel by som ešte spomenúť, že sa mi spolu s kolektívom podarilo v roku 2006 vydať vo Vydavateľstve Príroda Príručku hubára. Bola preložená do českého a dvakrát do poľského jazyka. Takže ocenenie v podobe čestného predsedu spoločnosti ma utvrdilo v presvedčení, že som nežil nadarmo.
Anna Sláviková, foto: archív J.Magála
Facebook
Twitter