Peter Kostka: Na každý tréning sa musím tešiť

Tento rozhovor sa mi robil zvláštne. Nie preto, že by som sa bála rozhovorov s ľuďmi alebo by som nevedela, na čo sa ich mám pýtať. Ale preto, že ide o Petra Kostku, môjho veľkého brata. O človeka, ktorého poznám celý život a viem o ňom všetko, možno aj to, čo by som radšej nevedela. Dobre viem, čo pre neho hádzaná znamená a že kvôli tomuto športu a svojim zverencom obetoval viac, ako si vie ktokoľvek vôbec predstaviť. Dohodnúť si pracovný rozhovor s blízkym členom rodiny je dosť zábavné. Žiadna kancelária či kaviareň, ale stretáme sa tam, kde sme toho toľko prežili, v byte mojich rodičov. Tam, kde sa stále nachádza takmer nezmenená bývalá Peťova detská izba s desiatkami pohárov, trofejí a medailí, z ktorých rodičia poctivo utierajú prach.

S hádzanou si začínal ešte na základnej škole. Ako dieťa si inklinoval aj k tenisu, prečo nakoniec vyhrala hádzaná?

Rozhodujúcu úlohu zohrala osobnosť trénera Rapidu Bratislava Milana Bujalku, ktorý ma naučil hádzanú milovať. V detskom veku sa riadite pocitmi a podvedome inklinujete k prostrediu, v ktorom sa cítite príjemne. A ja som sa cítil príjemne v kolektíve kamarátov a pod vedením skvelého trénera. Navyše, na ZŠ Nevädzová mala hádzaná dlhoročnú tradíciu. Milovali sme telesné výchovy, kde sme proti sebe hrávali zápasy, o ktorých sme potom rozprávali celý týždeň. Takže moje rozhodnutie venovať sa hádzanej prišlo úplne automaticky.

Hádzaná ťa sprevádzala aj na strednej škole. Vtedy si sa upísal ŠKP Bratislava.

Môj prechod do ŠKP Bratislava prišiel už v čase, keď som mal zdravotné problémy. V 8. triede som si vážne zranil koleno a odvtedy sa to so mnou vlieklo. Už sa mi nikdy nepodarilo získať istotu, opakované zranenia ma ubíjali a znižovali výkonnosť. Dodnes som absolvoval štyri operácie kolien, ale napriek tomu neznášam tvrdenie „športom k trvalej invalidite“. Všetko je to o správnom dávkovaní záťaže a kvalitnej športovej príprave. Ako dorastenec som v ŠKP Bratislava zažil najkrajšie životné obdobie. Boli sme úžasná partia, ktorá sa stretáva dodnes. Trénerom bol Marián Rummel, ktorý predbehol svojim prístupom, štýlom práce a detailnosťou dobu. Hoci sme skončili dvakrát tretí a raz druhí a titul nám ušiel pomedzi prsty, na toto obdobie mám len tie najkrajšie spomienky.

Hádzaná sa všeobecne považuje za tvrdý šport. Ani ty si sa nevyhol viacerým zraneniam.

Hádzaná je predovšetkým krásny šport, vyžadujúci si komplexnú pripravenosť. Samotná športová hra nemôže za zranenia, to je dôležité zdôrazniť. 50 % zodpovednosti za zranenie nesie tréner, ktorého úlohou je optimálne pripraviť svojich hráčov na špecifickú záťaž. Dnes už neplatí, že čím viac trénuješ, tým lepšie hráš. Naopak, je nesmierne dôležité vedieť, čo chcem rozvíjať, kedy to chcem rozvíjať a akými prostriedkami to chcem rozvíjať. Ak to tréner ovláda a je dostatočne vzdelaný a skúsený, tak zranení je výrazne menej. Ak by som vtedy vedel o športovej príprave to, čo viem dnes, určite by som toľko ako mladý hráč netrpel.

Tento šport ti ale očividne prirástol k srdcu. Ako hráč si síce skončil, ale dal si sa na dráhu trénera.

Trénerom som sa stal v roku 2006, kedy ma oslovila Emília Hianiková a Ľubo Orosz, či neskúsim trénovať prípravku v ŠKP Bratislava. Je neuveriteľné, že mnohých chlapcov z tejto prípravky trénujem dodnes. Z malých chlapcov sa stali muži, študujúci na vysokých školách a jazdiacich na vlastných autách ☺. Ubehlo to rýchlo. Medzitým som dokončil vlastnú vysokú školu a začal študovať trénerstvo. „C“ licenciu som si urobil v Trenčíne v roku 2007, „B“ licenciu som študoval vyše roka v Olomouci a získal ju v roku 2009. „A“ licenciu, ktorá sa získava na FTVŠ UK v Bratislave po absolvovaní trojročného bakalárskeho štúdia, som získal minulý rok. Z môjho pohľadu je tréner osoba, ktorá je odkázaná na neustále vzdelávanie, čerpanie nových informácií a kritické myslenie. Najhoršie je sebauspokojenie, uverenie vo vlastnú výnimočnosť. Dúfam, že to sa mi nikdy nestane.

Dal si dokopy tím chlapcov, ktorý žil hádzanou. Vo veku puberty majú deti rôzne záľuby a vymýšľajú, ako sa ti ich podarilo udržať pokope? Čím si ich motivoval?

V hádzanej nemáte také vzory ako majú mladí futbalisti v Hamšíkovi a mladí hokejisti v Hossovi. Jedinou cestou je dobrá partia a úprimné vzťahy. Ak v deťoch nevzbĺkne vášeň, nemáte šancu. Moji chalani chodili celých 10 rokov poctivo na tréningy, lebo sa tešili na svojich kamarátov, na cestovanie po Európe, na zápasovú atmosféru. Nikdy som nezažil deň, v ktorom sa mi nechcelo ísť na tréning. Tešil som sa na atmosféru, na každého jedného hráča. To musí človek zažiť, aby to pochopil. Myslím, že takto nainfikovaný som nebol iba ja, ale celý tím a to je hlavný dôvod, prečo sme už 10 rokov spolu a prišli také pekné úspechy.

Najväčší úspech sa ale dostavil nedávno. Stali ste sa majstrami Slovenska.

Majstrami SR sme sa stali už druhýkrát. V kategórii mladšieho dorastu sme v sezóne 2013/14 nestratili ani bod a suverénne získali titul. V aktuálnej sezóne sme však favoritom neboli. O to je úspech krajší. Predstihnúť prešovský a topoľčiansky ročník 1996, navyše s družstvom, ktoré bolo zložené najmä z hráčov ročníka 1997 a 1998, to je veľká vec a obrovský úspech.

Čo bolo základom vášho úspechu? Aký je to pocit byť trénerom majstrov Slovenska?

Základom úspechu bol skvelý tím. Nemali sme vždy najlepších hráčov, ale mali sme jednoznačne tých najsprávnejších chlapcov. Každý z nich vedel, aké je jeho miesto v družstve. Tím sme mali skvele vyskladaný. Boli tu introverti, drzáci, rebeli, srdciari, zabávači. V kolektívnych športoch sú medziľudské vzťahy a srdiečko najdôležitejšie. Na chlapcov som hrdý, lebo vždy verili, že koncepčná a poctivá práca prinesie úspechy, len treba byť trpezlivý.

Ako je na tom Bratislava čo sa týka hádzanej z celoslovenského pohľadu? Vyrastajú v hlavnom meste kvalitní hráči, ktorí potom putujú do zahraničných klubov prípadne sa upíšu aj reprezentácii? Alebo je tá kvalitná liaheň niekde inde..

Som šťastný, že sa nám podarilo vrátiť bratislavskú mládežnícku hádzanú na miesta, ktoré jej historicky patria. Na Slovensku patríme medzi špičku a spolu s Prešovom vychovávame najviac hráčov pre mládežnícke reprezentačné výbery. Pre ilustráciu, v základnej zostave juniorskej reprezentácie SR boli v rozhodujúcom kvalifikačnom zápase proti Chorvátom štyria naši chlapci. Treba si však uvedomiť, že hádzaná nie je masový šport. Chlapcom neustále zdôrazňujem, že ešte dôležitejšie než hádzaná je kvalitné vzdelanie. Až následne je dôležitá hádzanárska kariéra. Napriek tomu si myslím, že viacerí z nich majú všetky predpoklady dosiahnuť v hádzanej veľké úspechy.

Pôsobíš aj ako asistent trénera juniorskej reprezentácie SR. Bola táto ponuka pre teba výzva?

V roku 2012 ma oslovil úspešný mládežnícky tréner Tatrana Prešov Marek Gernát, či by som nemal záujem o pozíciu asistenta pri reprezentačnom výbere kadetov SR. Neváhal som. Gernát je fantastický tréner a úžasný človek. Vďaka svojej pozícii v reprezentačnom výbere kadetov a neskôr juniorov som spoznal úplne inú úroveň mládežníckej hádzanej a predovšetkým spôsob práce. Po dvoch rokoch sme prešli od kadetskej kategórie k juniorskej, a hoci sa nám v apríli nepodarilo kvalifikovať sa cez silné Chorvátsko na tohtoročné Majstrovstvá Európy v Dánsku, Slovenský zväz hádzanej nám vyslovil dôveru a umožnil nám pokračovať pri družstve naďalej. V januári 2017 nás čaká kvalifikácia o postup na Majstrovstvá sveta a my veríme, že pri šťastnejšom žrebe a optimálnom zdravotnom stave kľúčových hráčov to konečne vyjde. Vďaka svojej pozícii v reprezentačnom výbere kadetov a neskôr juniorov som spoznal úplne inú úroveň mládežníckej hádzanej. Po ľudskej a trénerskej stránke som veľa pochopil a najmä sa veľa naučil.

Čo plánuješ ďalej? Budeš sa skôr venovať slovenskému výberu alebo ostávaš verný ŠKP?

Každý máme svoje sny a túžby, treba sa však držať pri zemi a stanovovať si reálne ciele. Pre mňa je rozhodujúce, či sa stále budem tešiť na každý jeden tréning. Pre mňa je tento pocit dôležitejší než akákoľvek finančná odmena. Budúci rok bude veľmi náročný. Stal som sa hlavným trénerom „A“ družstva mužov v ŠKP Bratislava. Našim cieľom bude postup do obnovenej česko-slovenskej ligovej súťaže, ktorá sa bude hrať od sezóny 2017/18. Stojí pred nami veľká výzva, ale my to zvládneme. Súčasne ostávam pri staršom doraste, kde chceme obhájiť majstrovský titul. Minimálne do januára 2017 budem asistentom trénera Gernáta v reprezentačnom družstve juniorov SR. Snívame o účasti na MS, ktorá by bola krásnou rozlúčkou s chlapcami z ročníka 1996 a 1997 po piatich reprezentačných rokoch. ŠKP však ostanem určite verný, pre mňa je tento klub srdcovou záležitosťou a to sa už nikdy nezmení!

Katarína Kostková

Rubrika: