Z mnohých piesní, ktoré naspieval, sa časom stali evergreeny. Skladba Nájdeš ma pod Akropolou patrí medzi jeho najväčšie hity 60. rokov. Celý rad úspešných populárnych piesní ako Podaj mi rúčku, Miluška moja, Kamila, nahral na gramofónové platne a magnetofónové kazety, pieseň Vám, jedine len vám vyšla na spoločnom albume k jubileu Gejzu Dusíka. Staršie ročníky si ho pamätajú ako sólového speváka orchestra Gustava Broma, hudobnej skupiny Combo Gustáva Offermana či Juraja Velčovského, no najmä z účinkovania v slávnej bratislavskej Tatra revue. Potom sa utiahol na dvadsať rokov do zboru Novej scény. Teraz spieva už len príležitostne. Kantilénový spevák ZDENO SYCHRA (1936).
Ste rodák z malej dediny Holasice pri Brne. No veľkú kariéru ste urobili na Slovensku. Ako ste sa sem dostali?
V roku 1956 som nastúpil na základnú vojenskú službu do Martina, kde bolo profesionálne Armádne divadlo. Tu som sa stretol s chlapcami, ktorí boli predtým na vojenčine v Brne, zavolali ma aby som si s nimi zaspieval v ich orchestri, a môj osud bol spečatený. V tamojšom divadle som stretol fantastických ľudí, ktorí ma prijali medzi seba a ja som prijal Slovensko za svoj druhý domov. Na Moravu som sa už nevrátil a neľutujem.
Vzťah k hudbe ste mali zrejme od mladosti. Už ako 16-ročný chalan ste hrávali v kapele bigbít. Boli v tých časoch vhodné podmienky pre takúto záľubu?
Bigbít to ešte nebol, aj keď tam boli gitary. Možno s prižmúrením oka taký jeho predchodca. Skôr sme v tých časoch hrali populárne havajské a juhoamerické melódie. Tie mali u mladej generácie veľký úspech. Moje ďalšie úvahy o budúcej kariére ovplyvnil kamarát, vtedy už skúsený spevák Milan Chladil. Keď som mal osemnásť, začal som hrať na kontrabase v Orchestri Gustava Broma, dokonca som začal študovať na konzervatóriu. No za to, že som po nociach hrával v baroch, ma zo školy vylúčili.
Aj keď vám boli blízke hudba a spev, vyučili ste sa za automechanika. Takúto profesiu ste si zvolili na želanie rodičov?
Rodičov som si vážil, no tí mi, našťastie, nediktovali čo mám robiť. To, že som automechanik, zavinila láska k motorom. Tá mi zostala dodnes.
Pracovali ste aj v nejakom servise alebo akým smerom sa neskôr uberal váš život?
Po skončení vojenskej služby som sa rozhodoval, čo ďalej. Prišla ponuka od Koncertnej divadelnej kancelárie, predchodkyne neskoršieho Slovkoncertu. Tam som vlastne absolvoval hudobnú školu - spieval som s cigánskymi kapelami na takých pódiách, kde sme si s poslucháčmi i zabávajúcimi sa videli priamo do očí. Uvedomil som si, že som urobil dobre, ak som sa do Brna nevrátil, pretože situácia v kultúre bola v tom meste neurčitá, nič sa tam nedialo. Prijal som teda bratislavskú možnosť a začal spievať s Combom Gustáva Offermana. Potom prišla ponuka od Juraja Velčovského a vystúpenia s kapelami big-bandového obsadenia ako boli kapely Jaroslava Laifera, Jána Siváčka i Siloša Pohanku.
Po odstupe času možno zhodnotiť, že šlo o najvýznamnejšie kapely aké v rokoch 60. a 70. na Slovensku fungovali. Ako si spomínate na tie úspešné roky, kedy ste zaznamenali najvýraznejšiu popularitu?
Či som bol populárny? Neviem to posúdiť. Bola to úplne iná doba. Úspech sa posudzoval aj podľa toho, ako sa umelec angažoval v ideológii KSČ a v tom som bol mizerný. Takže o nejakom veľkom úspechu sa nedá hovoriť. Stačilo mať bradu a trocha dlhšie vlasy, a mali ste v televízii dištanc aj pol roka.
Tú bradu ste si dali oholiť...
Bolo to na protest za 21. august 1968.
Istý čas ste pôsobili ako sólista v slávnom bratislavskom kabarete Tatra revue. A zrazu ste boli radovým členom zboru Novej scény. Prečo vás preradili?
V Tatra revue som sa ocitol naozaj v dobrej spoločnosti. Posúďte sami: Jozef Hanúsek - vynikajúci komik, Michal Belák - výborný herec, František Krištof Veselý - už vtedy živá legenda, Magda Paveleková - čo k nej dodať, orchester Juraja Berczellera - kapela na profesionálnej úrovni plná vynikajúcich muzikantov a kamarátov. A do toho všetkého krásneho zrazu prídu ľudia na tankoch, ktorí vás presviedčajú, akí sú vám priatelia a ako vás majú radi. My sme s touto skutočnosťou nesúhlasili, a tak divadlo zavreli. Dali nám možnosť, aby sme si to rozmysleli a zmenili názor. Názor sme nezmenili a tak som zostal nezamestnaný.
Ako ste to riešili?
Uvažoval som, či mám ísť robiť šoféra. Potom som sa však pokúsil o miesto v zbore Novej scény. Vyšlo to a tak som na dvadsať rokov zakotvil v operete. Tu som sa stal kolegom aj svojej dovtedajšej priateľky, tanečnice Milky, s ktorou sme sa poznali ešte z Tatra revue a ktorá sa neskôr stala mojou manželkou.
Motory vás zaujímali odmala a svoj vzťah k automobilizmu nezapierate doteraz. Kedy ste si kúpili svoje prvé auto?
Stalo sa tak v západnom Nemecku, kde som účinkoval a teda dostal svoj prvý honorár v zahraničnej mene. Píše sa rok 1965. Predstavte si, že máte mesačný plat 1 050 Kčs. Najlacnejšie auto v Československu stojí okolo 50 tisíc korún. A vy prídete do krajiny, kde vám dajú honorár 70 mariek na deň. Vtedy sa vám zatočí hlava prvýkrát. Potom prídete do reštaurácie, kde zaplatíte štyri marky päťdesiat za celé grilované kurča aj s kolou. Tam sa vám zakrúti hlava druhýkrát. A teraz príde vrchol - v autobazári vám ponúknu ojazdené auto už od 400 mariek. Tomu sa naozaj nedalo odolať. Tak som si jedno kúpil a slúžilo mi až do roku 1972.
Na toto kuriózne vozidlo si dodnes mnohí pamätajú...
Ani sa nečudujem. To auto bola v našich zemepisných šírkach hotová rarita. Dvere nemalo ako iné autá zboku, ale vystupovalo sa z neho dopredu. A nielen to - dvere sa otvárali aj s volantom, vlastne s celou prednou kapotou.
S týmto malým BMW 600 ste spôsobili nielen senzáciu, ale ste ním aj provokovali...
Záujem o moju malú mandelinku vzbudzoval jednak jej miniatúrny vzhľad, no najmä fakt, že som v nej vozil pána Dubčeka. Aby som to upresnil. Nesedel pri mne priamo pán Alexander Dubček, ale na okne som mal nalepenú jeho fotografiu, keďže som si ho nesmierne vážil a sympatizoval som s jeho politickými názormi. Ľudia sa pri nás pristavovali, kývali nám a ja som mal ohromný pocit, že nám fandia. Treba pripomenúť, že v tom čase bol Dubček pre niektorých nepohodlný. Príslušníci Verejnej bezpečnosti ma podchvíľou napomínali. Až keď sa mi začali vyhrážať, musel som ho z okna odstrániť.
Donedávna ste kvôli vystúpeniam brázdili celé Slovensko i Čechy. Chodíte ešte spievať?
Áno, po dlhšej pauze začínam znova spievať pre vrstovníkov - seniorov, ako tomu bolo aj začiatkom októbra, kedy sme s Norou Blahovou za prítomnosti starostu Ružinova i primátora nášho hlavného mesta bez nároku na honorár veselým spevom otvárali Fitcentrum pre seniorov na Trnávke. A prostredníctvom mladého slovenského speváka Martina Jakubca som nadviazal spoluprácu so Šláger TV, pre ktorú som v programe Slovenská muzika zaznamenal niekoľko piesní z môjho repertoára. Teší ma, keď na vystúpeniach stretávam verných poslucháčov, ktorým moje piesne ostali nielen v pamäti, ale aj v srdci.
Anna Sláviková
Foto: archív Z.S.
Facebook
Twitter