Rozhovory

Našu psychiku počas života „testujú“ rôzne situácie. Enormné nároky sú kladené na deti v rodine, v škole, medzi rovesníkmi. Dospelí zase čelia vysokým požiadavkám na pracovisku, v kolektíve či v manželstve. Ako si môžeme v situáciách, keď sa necítime dobre, sme sklamaní, smutní či osamelí, pomôcť? A naopak, ako môžeme pomôcť tým, ktorí to potrebujú? Vianoce sú obdobím, kedy omnoho častejšie hovoríme o smútku, depresii a osamelosti. Obdobie, ktoré je pre väčšinu z nás stelesnením radosti a rodinnej pohody, totiž mnohí ľudia prežívajú úplne inak. A nejde len o osamelých starších ľudí, ale aj o mladých, často ešte deti, alebo mužov i ženy v najlepšom veku, na ktorých by ste to vôbec nepovedali. Navštívili sme preto Občianske združenie IPčko, ktoré poskytuje pomocnú ruku nielen v online priestore, ale aj v pobočkách pôsobiacich v každom kraji na Slovensku. Odborná poradkyňa PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA, nám priblížila nielen problémy, s ktorými sa na IPčko klienti obracajú, ale objasnila aj varovné signály, ktoré by sme si mali všímať u svojich blízkych a nepodceňovať ich. Taktiež poskytla rady, ktorými môžeme ľuďom v ťažkých situáciách pomôcť. Čo je spúšťačom problémov? Najčastejšie pomoc vyhľadávajú ľudia s pocitom osamelosti. Nejde však iba o sociálnu osamelosť, lebo osamelý sa môže cítiť aj človek obklopený ľuďmi. Takýto stav je spojený so stresom a tlakom. Často máme pocit, že musíme podať skvelý výkon, aby sme mali hodnotu pre tých ostatných vo všetkých oblastiach nášho života – vo vzťahu k rodičom, k rovesníkom, ku škole, ku kolegom... Pre naplnenie tejto potreby predovšetkým mladí ľudia posúvajú svoje hranice, robia veci, ktoré nám, dospelým, doslova rozum neberie. Je to veľakrát preto, aby boli dosť relevantní, aby ich rovesníci prijali. Tak isto sa ale môžeme správať v partnerských a pracovných vzťahoch, kedy nás môže trápiť obava, že nebudeme dobrí pre partnera alebo šéfa. Ak ostaneme bez možnosti nájsť bezpečné miesto alebo dôverného človeka, s ktorým by sme mohli zdieľať tieto svoje pocity, môže sa to preklopiť do ďalších ťažkostí. Často odbornú pomoc vyhľadajú ľudia, ktorí majú úzkosti, depresiu, symptómy depresie, prepadajú sebapoškodzovaniu, majú myšlienky na ukončenie života alebo sa ocitnú na hrane života a smrti. „Domorodci“ vs. „prisťahovalci“ Každá generácia má svoje špecifiká, ktoré nás viac či menej ovplyvňujú. Menia sa v kontexte času a prostredia, ktoré je pre mladých ľudí prirodzené. Pokým my sme boli „deti ulice“, dnešná generácia mladých prirodzene využíva online prostredie. Zato fenomény v tomto priestore vedia ublížiť naprieč generáciami. Mladí ľudia, tzv. digitálni domorodci, nerozlišujú online a offline svet. Pre nichje to jeden životný priestor. Ale generácia dospelých – digitálnych prisťahovalcov – ktorí sme poznali svet aj bez technológií, často mladým hovoríme, že „na“ internete nežijú reálny život. Ale nie je to tak. Komunikácia vo svete internetu má pre nich rovnakú hodnotu ako osobný kontakt. Naprieč generáciami vedia ublížiť hejty, nenávistné komentáre, online podvody či napríklad body-shaming (kritizovanie vzhľadu). Tieto aspekty digitálneho sveta sú zraňujúce pre každého z nás. Na rozdiel od dospelých, mladí ľudia ešte nedisponujú tzv. zvládacími stratégiami, a preto niektoré situácie dokážu dospelí vyriešiť ľahšie ako mladí, bez fatálnych dôsledkov. Až po dvadsiatom roku života dozrievajú časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za vyhodnocovanie rizika, následkov a dôsledkov. Dieťa do veku 10 rokov hľadá bezpečie u rodičov. Tínedžer sa chce prirodzene oddialiť od rodičov, chce ísť do veľkého sveta, chce si vyskúšať ako to funguje, a zároveň je to obdobie, kedy najviac potrebuje pomoc dospelých. No práve u dospelých pomoc hľadá najmenej. V tejto etape života chce človek riešiť svoje problémy už sám. A preto niekedy pristupuje k problémovým situáciám extrémne, rizikovo, ba až fatálne. Ako pomôcť? Všímajme si ľudí okolo seba. Akákoľvek zmena, ktorá sa vymyká tomu, čo bolo štandardné, zaužívané, môže naznačovať, že v živote človeka sa niečo deje. Už len to, že si to všimneme a naberieme odvahu ponúknuť dotyčnému pomoc, je preňho svetielkom nádeje. Nie je žiadnou hanbou obrátiť sa s problémom aj na odborníka. Podstatné je, že budeme nápomocní a nablízku. Dávajme si ale pozor na to, aby otázky typu „Ako sa máš?“ alebo „Ozvi sa, keby si niečo potreboval,“ neboli iba frázami. Ak sa o dotyčného zaujímame iba so zdvorilosti, tak to radšej nerobme. Falošná nádej na pomoc môže viac ublížiť. Pomoc by sme mali sľúbiť iba vtedy, ak to myslíme vážne. Treba si uvedomiť, že náš blízky nás môže potrebovať práve v čase, kedy my čas nemáme. Aj v tomto prípade vieme byť citlivý a dať najavo, že síce v tejto chvíli nemôžeme, ale vnímame to, čo nám človek hovorí a potrebuje. Možno by v takom prípade stačilo, ak by sme prejavili záujem napríklad cez telefón alebo správou alebo môžeme poskytnúť aj informáciu o ďalších formách pomoci. Hlavne ho neodbime slovami „Teraz nemám čas“ alebo „Zavolám ti neskôr“, ale neurobíme tak. Ak by sme sľúbili veci, ktoré sú nad rámec našich možností, nikomu nepomôžeme, ale ublížime. Preto treba ponúkať transparentnú pomoc, aby bola pre obe strany čitateľná. Iba tak vieme byť užitoční. Celý článok spolu s informáciami o tom, ako sa prejavuje či uvoľňuje napätie, úzkosť a stres nájdete na www.ruzinov.sk.   Ako komunikovať, ak badáme, že nášho blízkeho niečo trápi  ČO HOVORIŤ Chcem ti pomôcť. Zálež mi na tebe. Neviem si predstaviť ako sa cítiš. Ak mi dovolíš, budem hľadať riešenie s tebou. Budeme v tom spolu. Obdivujem ťa ako to zvládaš.  Super, že sa o tom môžeme rozprávať   ČO NEHOVORIŤ Čo ti zase je? To prejde. Chce to čas. Viem, ako sa cítiš. Aj ja som to zažil. Aj horšie veci sa stávajú. Mať tvoje problémy... Deti v Afrike hladujú a teba trápi iba toto?   OZ IPčko V roku 2012 primárne vzniklo za účelom pomoci mladým ľuďom v nepriaznivej životnej situácii a poskytovanie bezplatných a anonymných psychologických služieb formou online chatu a e-mailového kontaktu. Ľudia sú v anonymnom prostredí zdieľnejší, otvorenejší. Je za tým psychologický fenomén, ktorý sa volá disinhibičný efekt. Anonymita je jedným z tých najväčších faktorov. V období pandémie začalo na chatovacie linky prichádzať okrem mladých aj množstvo starších ľudí. A dokonca aj seniorov. Strach z pandémie bol zrazu väčší ako strach z technológie. Odkedy sa potvrdil prvý prípad koronavírusu na Slovensku, tak im doslova explodovali linky. Preto sa IPčko zmenilo na linku pomoci pre všetkých – pribudlo videoporadenstvo a kontakt cez telefón. Rok 2019 končili so štatistikou pomoci pre 25-tisíc mladých ľudí za celý rok. V pandemickom roku 2020 ich bolo cez 50-tisíc, v roku 2021 viac ako 70-tisíc a v roku 2022 cez 100-tisíc. V tomto roku sa na odborníkov IPčka počas polroka obrátilo až 97-tisíc kontaktov so žiadosťou o pomoc. Či už to bola pandémia, neskôr vojna, polarizácia, napätie – toto všetko dolieha na duševné zdravie. Našťastie v narastajúcich číslach vidia, že stále viac ľudí hľadá pomoc miesto toho, aby ostali so svojim problémom sami. Časom vznikol výjazdový tím psychológov, ktorý sa volá Krízový intervenčný tím IPčko a pôsobí v každom kraji na Slovensku. Prichádza priamo na miesta, kde sa daný človek v núdzi nachádza. V krajoch vznikli centrály – Centrá krízovej intervencie - Káčko. Sem môžu ľudia za psychológom osobne prísť. Stačí sa objednať e-mailom. Pomoc je rýchla a bezplatná. Fungujú formou tzv. prvej pomoci, poskytnú niekoľko stretnutí a potom sa klienta snažia nasmerovať na ďalšiu pomoc – na psychiatrov, psychológov, psychoterapeutov. Na Slovensku majú päť klubov, v ktorých poskytujú priestor pre mladých ľudí. V neformálnom prostredí tak môžu získať okamžitú pomoc od psychológov. Tieto priestory poskytujú rôzne druhy hier, technológií a podporný a rozvojový program. V takomto neformálnom prostredí môžu byť v kontakte aj so psychológom.  

Na ružinovský miestny úrad denno-denne prichádzajú odídenci z Ukrajiny, ľudia, ktorí utiekli pred hrôzami vojny, akú my poznáme len z niekoľkominútových televíznych reportáží. Pomocnú ruku tu však nachádzajú aj Bielorusi, Azerbajdžanci, či Arménci. A napriek tomu, že Ružinov je obcou, v ktorej našlo útočisko najviac odídencov na celom Slovensku, nie sú to len štatistiky. Sú to reálni ľudia so skutočnými bolesťami, strachom, ale aj túžbou žiť tak normálne, ako sa len v ich situácii dá. Okolo jeho kancelárie prejde každý, kto príde na miestny úrad. Ľuboš Halás má za sebou skúsenosti z práce v Policajnom zbore SR, kde pôsobil 25 rokov. Po vypuknutí vojny na Ukrajine, aj keď už v zbore nepracoval, ponúkol svoju pomoc pri práci s utečencami na oddelení Cudzineckej polície vo Vajnoroch. Bol v kontakte s prvými ľuďmi, ktorým sa podarilo opustiť Ukrajinu. Neskôr pracoval ako dobrovoľník v DK Ružinov, kde bolo prvotné útočisko pre utečencov. Potom mu ponúkli prácu na úrade MČ Ružinov, keďže ovládal jazyk a vedel sa s odídencami dohovoriť. Jeho manželka Olena pochádza z Kyjevskej oblasti. Spoznali sa pred šiestimi rokmi a manželmi sú tri a pol roka. Ešte pár dní pred vypuknutím vojny boli na Ukrajine. Dnes rozdáva cenné rady pre všetkých tých, ktorí sa kvôli vojne ocitli v Ružinove. S akými otázkami či problémami za vami najčastejšie chodia ukrajinskí občania? Je to rôzne. V rebríčku vedie asi pomoc pri umiestnení detí do škôl a škôlok. To je pre nich obrovský problém. Ale často sú to otázky spojené s nájdením vhodného ubytovania, v pomoci pri písaní rôznych žiadostí. Prichádzajú, keď potrebujú pomôcť pri hľadaní práce, alebo riešení bezprávia spojeného s výkonom práce, ak ju už majú. Častými sú aj problémy spojené s bankami, kedy im nechcú ich pracovníci akceptovať niektoré doklady kvôli založeniu účtu, alebo na pošte… Je toho omnoho viac. Niekedy sú to jednoduché otázky, ktoré sa týkajú parkovania, pokút, na začiatku vojny často riešili úplne základné veci – ako si zaobstarať stravu, oblečenie, kontakty na charitatívne organizácie... Máte prehľad, koľkí vás od začiatku vojny na Ukrajine na úrade požiadali o pomoc? Tak to naozaj netuším. Ale mnoho. Kroky odídencov smerujú na náš úrad aj preto, že majú za povinnosť na mesačnej báze sa u nás hlásiť. To je denne stovka aj viac ľudí. A mnohí z nich potrebujú poradiť, pomôcť, alebo sa proste len porozprávať, alebo vyžalovať, aby sa im uľavilo. „Rukami“ vám za ten rok prešlo teda množstvo ľudských osudov. Sú medzi nimi aj také, ktoré neviete stále doslova dostať z hlavy? Mnohí z nich boli priamo účastní hrôz vojny, čelili ponižovaniu, strachu o svoj život a životy svojich blízkych. Je ťažké sa odosobniť, ak oproti vám sedia dospelí ľudia a v beznádeji plačú, ak mladí ľudia hovoria o smrti svojich kamarátov, spolužiakov, ak v jeden deň vidíte v médiách bytový dom, ktorý bol zasiahnutý strelou a v jeho troskách zahynuli nevinní ľudia a na nasledujúci deň mi do kancelárie príde človek z toho mesta, z toho domu, ktorý povie, že medzi mŕtvymi sú jeho susedia, jeho známi…Áno, mám v hlave viacero veľmi emotívnych výpovedí ľudí, na ktoré nezabudnem asi nikdy v živote. Ostávate s nimi v dlhodobejšom kontakte? Odídenci sú povinní hlásiť sa na miestnom úrade každý mesiac, takže sa stretávame pravidelne. Mnohí si prídu iba splniť túto povinnosť, iní sa u mňa zdržia dlhšie, porozprávajú sa, poradia, vyžalujú sa... Niektorí z tých, ktorí odchádzajú ďalej, prípadne sa vracajú späť na Ukrajinu, sa prídu rozlúčiť. Človek potom cíti zvláštne prázdno. Nikdy totiž neviem, či ich ešte niekedy stretnem. Sú však medzi nimi aj takí, ktorých poznám už dávnejšie a vytvorili sme si medzi sebou už kamarátske vzťahy. S tými sa stretávam a navštevujem aj mimo práce. Čo je podľa vašich skúseností pre odídencov z Ukrajiny najdôležitejšie, aby mimo svojho domova dokázali fungovať čo najnormálnejšie? Čo by mali urobiť ako prvé? Ide o dve roviny - čo môžu urobiť oni a čo môžeme urobiť pre to my, aby sme im to umožnili. V prvom rade je to určite zvládnutie slovenského jazyka. To je alfa a omega zžitia sa s novým životom na Slovensku. Neznalosť jazyka spôsobuje, že človek časom môže cítiť frustráciu, uzatvára sa pred okolím, cíti sa byť nepotrebným... Alebo je "odsúdený" iba na existenciu v svojom jazykovom prostredí, vo svojej úzkej komunite. Práve jazykových kurzov, ktoré by tak veľmi potrebovali, je však žalostne málo. Jazyková bariéra však priamo súvisí s problémom zamestnať sa. Potom vysokoškolsky vzdelaní ľudia sa často zamestnajú ako upratovačky, predavačky, ukrajinskí lekári u nás pracujú v kozmetických salónoch ako maséri, manikérky, pedikérky. Ukrajinci sú nám nesmierne podobní charakterovo aj emocionálne. Platná legislatíva im však stále neumožňuje žiť tak, akoby sa len presťahovali z jedného mesta do druhého. Vaša práca je nielen časovo, ale určite aj psychicky náročná. Čo vám pomáha odosobniť sa od svojej práce a všetkých tých ťažkých osudoch a príbehov? Pred pár mesiacmi som začal chodiť do práce pešo. Aby som si, ľudovo povedané, prevetral hlavu. Z Podunajských Biskupíc do Ružinova na úrad sú to slabé 3 km. Cestou mám kostol, a tak vždy, keď idem okolo neho, poprosím: "Bože, daj mi aj dnes, prosím, dostatok sily, viery, daj mi dostatok pokory, trpezlivosti, daj, aby som mohol aj dnes aspoň trochu týmto ľuďom pomôcť a dať im nádej. Častokrát si popri svojej práci spomeniem na kamaráta a bývalého kolegu, policajta Paľa, ktorého som vždy obdivoval za to, že nech mal v kancelárií akýkoľvek počet klientov, vždy som ho videl pokojného, usmiateho a pomáhajúceho. Toto mi vždy pomôže a núti ma zamyslieť sa, keď mi už dochádzajú sily.   

Meteorológiu skončili v ročníku štyria, ona bola jedinou ženou. Dnes ju pozná celé Slovensko ako meteorologičku z televíznej obrazovky aj z rádia. Práve tam vznikla jej nová prezývka – meteoguru. Miriam Jarošová nám objasnila aj to, čo robiť pre Zem a proti globálnemu otepľovaniu a prečo skutoční meteorológovia nemusia pri predpovedi počasia používať čítačku. Matematika a fyzika sú vedy, ktoré spoločnosť stereotypne pripisuje skôr mužom ako ženám. Aj na televíznej obrazovke sa v predpovedi počasia objavuje viac zástupcov mužského pohlavia. Miriam Jarošová však hovorí, že robí presne to, čo ju baví. „Meteorológiu som v ročníku končila sama, ale mala som spolužiačku, ktorá študovala astronómiu, ale dokonca aj spolužiačku, ktorá študovala teoretickú fyziku, to je ešte o level vyššie, už vôbec si len predstaviť, že o čom dumajú,“ zaspomínala si s úsmevom. A čo je pre ňu zaujímavé na predpovedi počasia? „Hovorí sa, že počas štúdia je veľa matematiky a fyziky. To áno, ale zaujímavé je to, že nejde o rutinu. Sledujete stopu a správne rozlúštenie je urobiť správnu predpoveď počasia.“ Čo urobiť pre klímu? V súčasnosti navyše odovzdáva vedomosti aj ďalším generáciám. Na univerzite v Žiline prednáša leteckú meteorológiu, o známej meteorologičke sa však môžete dočítať, že sa venuje aj agrometeorológii. „Doktorandskú prácu PhD. som robila na tému sucho a klimatické zmeny, čo je výsostne aktuálna vec,“ dodáva. Natíska sa tak otázka, ako zabrániť negatívnemu trendu. „Panel pre klimatickú zmenu IBCC v každej ďalej správe pritvrdzuje a potvrdzuje, že z viac ako 95-96 percent si za toto môže človek. Vypúšťa totiž látky, ktoré sa v atmosfére zadržiavajú a len veľmi málo sa mení ich koncentrácia, čo spôsobuje, že spodné vrstvy atmosféry, v ktorých sa my pohybujeme, sa otepľujú viac ako je zdravé. Práve to spôsobuje následné veci ako nerovnomerné rozloženie zrážok, nárast teplôt vzduchu,“ objasňuje Miriam tak, aby tomu porozumeli aj laici. Riešenie poznáme všetci. „Obmedziť vypúšťanie znečisťujúcich látok a exhalátov. Naša činnosť a naša snaha spríjemniť si život na Zemi, využiť to, čo nám ponúka, sa otáča proti nám a nemôžeme povedať, že aj keby sme zajtra skončili s vypúšťaním týchto látok do atmosféry, že by sme to razantne pocítili. Tá koncentrácia je už taká vysoká a to odbúravanie látok z atmosféry je tak pomalé, že zlepšenie by sme pocítili nie my, ale možno až naši vnuci,“ vysvetľuje odborníčka s dôvetkom: „To by znamenalo aj znížiť životnú úroveň a to, priznajme si, pôjde asi ťažko.“ Odborníci na počasie, politiku aj šport A tak teploty kontinuálne stúpajú. Za posledné desaťročia už citeľne. Kým pred rokmi sme chodili na kúpaliská pri teplotách aj pod 30 stupňov, v súčasnosti sa blížime skôr k štyridsiatkam. Práve teplota a čas zrážok je to, pri čom sa aj meteorológ môže najčastejšie pomýliť. A tak sa aj mateorológovia často stávajú terčom rôznych vulgarizmov. „Všetci rozumejú do futbalu, alebo do hokeja – podľa ročného obdobia, do politiky a do počasia. Najmä v súčasnosti, keď máte rôzne aplikácie,“ hovorí Miriam. Či im veriť, alebo nie? Vraj presné nie sú, lebo nevieme, s akými vstupnými dátami pracujú. A tak sa aj predpoveď môže počas dňa viackrát meniť. Tak ako sa mení situácia. Pripraviť dobrú predpoveď tak môže trvať aj celé hodiny. „Príprava je dlhá, môže sa zdať, že 6-minútovú reláciu pripravíte za 30 minút. Lenže tá príprava začína deň predtým, pretože začíname aktualitou, zaujímavosťou, ... a chcete, aby to tí, ktorí počasie pozerajú, vnímali rovnako. Tak musíte byť „v obraze“ nielen v ten deň, ale aj niekoľko dní predtým a aj deň potom. To, čo chcete povedať, musíte aj graficky podporiť – teda videom alebo obrázkom,“ opisuje meteorologička to, čo vyzerá na televíznej obrazovke tak -iba naoko - jednoducho. „Potom si musíte nakresliť tlakové pole (níž, výš). Nám sa teda naozaj nedá povedať, že čo nám niekto napíše, to povieme,“ zasmeje sa Bez čítačky To, že sa vo svojej práci naozaj meteorológovia ako Miriam Jarošová, skutočne vyznajú, dokumentuje aj to, že ani pred kamerami nepožívajú čítačku. Ale všetko hovoria – z hlavy. „Tým, že si to sami pripravujeme a viem, čo chcem povedať, tak text v čítačke by ma mohol iba brzdiť,“ poodhaľuje. V počasí je už po rokoch praxe ako doma – v televízii aj v rádiu. Prezradila však, že aj v tejto vede platia isté zákonitosti. Meteorológ ich pozná, obyčajný človek ich môže aspoň mierne pochopiť. „Najmenej sa ľudia pomýlia, keď nás ovplyvňuje oblasť vysokého tlaku vzduchu, vtedy je to - zjednodušene – stále o tom istom. Najhoršie sa prečíta bežná informácia, keď sa približuje frontálne rozhranie, alebo keď sme v oblasti nízkeho tlaku vzduchu, lebo vtedy je počasie veľmi premenlivé s rýchlou tvorbou oblačnosti, prehánok aj búrok,“ hovorí. Dovolenka bez predpovede Pri plánovaní dovolenky sa však počasím neriadi. Vraj sa to ani nedá: „Seriózne sa dá počasie predpovedať na približne tri dni dopredu. Keď si ja plánujem dovolenku v máji na prázdninové obdobie, tak absolútne neviem, aké bude počasie.“ Stres si však z toho ako mnohí z nás vôbec nerobí. „ Keď som na dovolenke, teším sa z toho, že mám voľno a nestresujem sa z toho, že nie je počasie, aké som si vysnívala. Keď prší, čítam, najmä kriminálky, alebo sa len tak povaľujem,“ dodáva Miriam Jarošová.    Prečo su záplavy? Prívalové povodne vznikajú pri mimoriadne intenzívnej zrážkovej činnosti na malej ploche za krátky čas. Môžeme mať pocit, že sa objavujú častejšie, v dôsledku klimatickej zmeny je narušená prirodzená cirkulácia v atmosfére. Veľkoplošné povodne zase vznikajú následkom veľkých cirkulačných pomerov v atmosfére na veľmi veľkej ploche, keď výdatne a nepretržite prší niekoľko hodín až niekoľko dní.    Prečo sú tornáda? Či už je to napríklad v Európe na území Nemecka, ale napríklad aj Veľkej Británie, vznikajú tornáda na rozhraní vzduchových hmôt, z ktorých každá má rozličné vlastnosti. Napríklad tam, kde je pevnina aj more,čo je v spomínaných krajinách, sú rozdiely vo vlhkosti vzduchu, v teplote vzduchu... Vznik tornád je teda nad územiami takýchto krajín viac pravdepodobný.   Prečo letná búrka večer? Ide vlastne o nazbieranie veľkého množstva energie na danom mieste počas dňa, pričom intenzívna slnečná aktivita podnecuje konvekciu. Pri nej vzniká oblačnosť, ktorá je schopná vyprodukovať búrku, ktorú my poznáme ako optické, elektrické a akustické javy medzi oblakom a zemou, medzi oblakmi a oblakmi určitého typu. To sa deje najmä v popoludňajších a podvečerných hodinách.  

Už takmer dva roky každý deň na vlastné oči vidí, aké aj fatálne následky má to, že ľudia nie sú zaočkovaní proti koronavírusu. Primár Interného oddelenia NsP Považská Bystrica - Prim. Mudr. Milan Kulkovský však napriek tomu trpezlivo už celé mesiace objasňuje, prečo je to jediná cesta, ktorou sa môžeme vymaniť z pandémie. V rozhovore pre Ružinovské Echo naznačil, aké nás čakajú vianočné sviatky a či je opäť pred nami aj núdzový stav. Hneď na úvod priama a zdanlivo jednoduchá otázka - prečo je dôležité dať sa zaočkovať? V prvom rade si asi musíme povedať, čo to očkovanie vlastne je. Očkovanie alebo vakcinácia je vpravenie očkovacej látky do ľudského organizmu. Následne dochádza k vytvoreniu nešpecifickej a špecifickej imunitnej odpovede, teda k imunizácii. Jeho cieľom je teda zabezpečenie tvorby protilátok a zároveň navodenie imunologickej pamäte. Chráni sa tak jednotlivec a zároveň dochádza pri dostatočnej zaočkovanosti k vytvoreniu takzvanej kolektívnej imunity. Preto je očkovanie veľmi dôležité. Všeobecne sa s očkovaním začína už v prvých mesiacoch života. Prečo sa to pri koronavíruse posúva na neskôr? S očkovaním detí sa začína už v prvých mesiacoch života, pretože je potrebná ich ochrana proti závažným infekčným ochoreniam. Protilátky, ktoré má dieťa po narodení od matky, aj tie, ktoré získava dojčením, mu nedokážu zabezpečiť dlhodobú ochranu, a preto imunitnému systému pomáhame vakcináciou. Aj keď sa to možno mnohým ľuďom nezdá, očkovanie podlieha prísnej kontrole a sledovaniu. To, koho a v akom veku zaradíme do očkovanej skupiny, záleží od schválenia regulačnými úradmi na základe žiadosti výrobcu vakcíny. Ten musí deklarovať jej bezpečnosť. Pod 11 rokov sa doporučuje očkovať len rizikovú skupinu detí. Tých je na Slovensku naozaj veľmi málo. Neznamená to, že je vakcína proti Covid-19 pre tieto deti nebezpečená. Jednoducho nie je potrebná, keďže priebeh Covid-19 je v tejto skupine väčšinou asymptomatický. V minulosti nad očkovaním ľudia vôbec neváhali, bola to skôr rarita. Prečo podľa Vás momentálne vznikla okolo očkovania taká antikampaň, resp. reakcie mnohých ľudí sú také negatívne? Antivaxeri tu boli vždy, ale nebolo ich tak počuť. Internet a najmä sociálne siete umožnili nie len antivaxerom opustiť svoje malé bubliny a šíriť svoje názory do sveta. Naviac všetci rešpektujeme demokraciu a slobodu, možnosť povedať svoj názor. To nebolo v minulosti možné. Občania sú frustrovaní. Nespokojnosť v nich rastie už niekoľko rokov a pandémia sa stala rozbuškou protisystémových nálad. Najhoršie v našich podmienkach je to, že sa téma pandémie a očkovania spolitizovala. Niektoré politické strany tieto témy prevzali ako kľúčové body svojho programu boja o voliča. A to je veľmi smutné. Tých hoaxov, ktoré sprevádzajú momentálne očkovanie, je však neúrekom. Kde čerpať informácie, aby sme sa dostali k relevantným informáciám? Toto je a bude i naďalej obrovský problém. Tvorcovia konšpiračných teórii a hoaxov veľmi dobre vedia, čo robia. Nie sú hlúpi. Ich ciele môžu byť rôzne. Od finančného zisku až po cielenú manipuláciu časti obyvateľstva. Mnohí ľudia sa nedokázali prispôsobiť rýchlosti toku informácií a rozlíšiť medzi nimi tie, ktoré sú pravdivé a ktoré sa len snažia nabudiť dojem alternatívnej „praudy“. Asi je niečo zlé na dnešnej dobe, keď lekár, ktorý denne lieči pacientov s Covid-19, musí prosiť ľudí, aby mu verili. Veľa ľudí verí viac politikom a pseudoodborníkom, pretože im hovoria to, čo chcú počuť. Máme za sebou obdobie, ktoré spôsobilo to, že občania neveria vláde ani štátnym inštitúciam. A preto neveria ani odborníkom, lekárom a vedcom. Neveria štandardným médiam. Bojom proti systému ale bojujú predovšetkým proti sebe. Ťažko povedať kedy a či sa to vôbec ešte niekedy zmení. Keď napíšem na sociálnej sieti blog, ktorý obsahuje odborné rady a fakty, zdieľa ho maximálne pár stoviek ľudí. Hoaxy zdieľajú desaťtisíce. Problém je možno aj v tom, že „konšpiračná“ menšina svojou nadmernou aktivitou nadobúda dojem väčšiny. Pomohlo by, keby boli na sociálnych sieťach aktívnejší tí, ktorí predstavujú rozumnú väčšinu. Presne to isté sa deje aj pri voľbách. Málokto si uvedomuje, že aj jeho neúčasť je voľbou. Preto netreba mlčať a preto nemlčím. A preto chodím voliť. Čo by ste vy odporučili všetkým antivaxerom a ľuďom, ktorí neveria očkovaniu a ani autoritám? Väčšina týchto ľudí sa nechce dať presvedčiť. Chceli by diskutovať, no už pred začatím diskusie priznávajú, že nie sú ochotní prijať argumenty druhej strany. Strany, ktorá používa fakty a nie ničím nepodložené názory jednotlivcov. Takáto diskusia potom nemá zmysel. Ak by som žil v stredoveku, netrápil by som sa presviedčaním ľudí o tom, že Zem je guľatá. Bolo by to mrhanie energiou. Nechal by som ich, nech nasadnú na loď a plavia sa na koniec sveta. Čo by som im teda odporučil? Nič. Poprial by som veľa šťastia ich imunitnému systému v boji s Covid-19. Vieme teda, že očkovanie je jediným nástrojom, ako zvládnuť túto – už takmer dvojročnú pandémiu. Na akom princípe fungujú vakcíny? Princípom očkovania je naučiť imunitný systém ako bojovať s infekciou. Nie je to teda priamo liek, ktorý po vpichnutí ničí vírusy. Vakcína mRNA (Pfizer, Moderna) neobsahuje žiadny vírus (živý, oslabený, mŕtvy), obsahuje určitú informáciu – RNA, ktorá je uložená v tukovom obale. Obsahuje teda návod, ako vyrobiť časť vírusu - bielkovinu – spike protein. To sú tie „pichliače“ v tvare písmena T na jeho povrchu. Na základe návodu, ktorý organizmu vo vakcíne pošleme, si bunky vytvoria tento spike proteín. Nie celý vírus, nič funkčné. Nič, čo by mohlo organizmus poškodiť. RNA vírus nepríde v žiadnom prípade do kontaktu s našou DNA a po použití túto „RNA informáciu“ bunka zničí. Vyrobenú bielkovinu naše telo rozpozná ako niečo cudzie a začne reakcia, ktorej cieľom je jej zničenie. Preto je v mieste vpichu začervenanie, bolesť a prípadne máme zvýšenú teplotu. Po jej zničení si náš imunitný systém vyrobený spike protein zapamätá a v prípade, že sa do nášho tela dostane skutočný koronavírus aj s jeho typickými „pichliačmi“, náš imunitný systém tieto pichliače, spike protein, spozná a zničí ich. Vakcíny od AstraZeneca, Johnson and Johnson a Sputnik V fungujú podobne ako mRNA vakcíny, ale miesto RNA používajú DNA. Označujú sa tiež ako vektorové, využívajú teda nosič. Vakcíny tvorí modifikovaný adenovírus, ktorý obsahuje/nesie gén (DNA) na tvorbu spike proteínu koronavírusu. Samotný adenovírus sa nemôže množiť ani spôsobiť ochorenie. Po očkovaní sa gén na tvorbu spike proteínu dostane do buniek ľudského tela a ľudský organizmus si po očkovaní spike proteín sám vytvorí. Ak sa následne ľudský organizmus stretne s koronavírusom, jeho imunitný systém ho rozpozná a dokáže voči nemu bojovať. Na základe čoho môžeme skonštatovať, že vakcíny sú bezpečné? Môžeme to skonštatovať na základe reálnej praxe. Aspoň jednu dávku už dostalo viac než 3,7 miliardy ľudí a na tak obrovský počet ľudí je hlásených skutočne minimum závažných nežiadúcich účinkov alebo úmrtí. Na Slovensku minimálne jednu dávku dostalo takmer 2,5 milióna ľudí. Známe sú 4 prípady úmrtí, ktoré by mohli s očkovaním súvisieť. Covid-19 doteraz na Slovensku pripravil o život takmer 13 000 občanov. Viac než 80% pacientov hospitalizovaných na Covid oddeleniach našich nemocníc sú neočkovaní. Toto je realita, toto sú fakty. Toto sú dôvody, prečo sa dať zaočkovať. Chránite seba aj svoje okolie. A chránite aj tých, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu byť očkovaní. Naviac umožňujete lekárom starať sa aj o nekovidových pacientov. Ako dlho vakcína účinkuje a ako si overím jej účinnosť? Na Slovensku sa už navyše začalo s podávaním tretej vakcíny... Jednoznačná odpoveď na túto otázku neexistuje. Musíme si uvedomiť, že s očkovaním sa začalo len nedávno a nemôžeme sa opierať o reálne niekoľkoročné dáta. Doterajšie výskumy ale ukazujú, že účinnosť vakcín pretrváva niekoľko mesiacov (6-8) a postupne jej účinnosť klesá. Preto výrobcovia doporučujú tretiu alebo booster (posilňovaciu, pozn. red.) dávku. S jej podávaním sa už u niektorých, najmä rizikových skupín, na Slovensku začalo. Napomôže to (tretie očkovanie) zastaviť pribúdajúci počet prípadov a obetí? Určite. Treba si uvedomiť, že práve najrizikovejšia skupina bola očkovaná ako prvá – starí a chorí. Očkovaní pacienti, ktorí u nás ležali v nemocnici s ochorením Covid-19, boli práve starší a s niekoľko mesačným odstupom od podania druhej dávky. Z môjho pohľadu je tiež dôležité podanie booster dávky zdravotníkom, ktorí sú v dennom kontakte s Covid pozitívnymi a tiež boli očkovaní medzi prvými. Aká je skladba pacientov, ktorí končia v nemocniciach? – vek, očkovanosť, iné pridružené ochorenia... Aktuálne podľa štatistík (16.10.) leží v nemocniciach 889 pacientov s Covid-19, z toho 82% je neočkovaných. Na rozdiel od druhej vlny, medzi pacientmi máme viac mladších ročníkov, vo veku medzi 40-60 rokov. Títo tvoria väčšinu. Mnohí sú bez závažného predchorobia, aj bez obezity, čo bol dôležitý rizikový faktor druhej vlny. Keď sme mali očkovaných, boli to väčšinou starší pacienti, s mnohými ochoreniami. Aké máme vyhliadky na najbližšie mesiace? Nastávajú pomaly chladné mesiace. Akú zimu očakávate? Dúfam a verím, že bude počasím chladnejšia a menej vlhká a čo sa týka pandémie, miernejšia a k nemocniciam ohľaduplnejšia. V každom prípade nepredpokladám, že dôjde k obnoveniu najprísnejších opatrení vrátane núdzového stavu. Na Vianoce by mala byť na väčšine Slovenska tretia vlna už na ústupe. Lokálne „výbuchy“ ale očakávam ešte aj po Novom roku.   

V časopise Ružinovské Echo vám postupne predstavujeme všetkých poslancov miestneho zastupiteľstva. Dnes poslanec Maroš Mačuha. Pandémia minulý rok zásadne ovplyvnila fungovanie samosprávy a súčasná situácia ukazuje, že s mnohými obmedzeniami musíme počítať aj tento rok. Čo je v takejto situácii kľúčovou úlohou obce? Je to predovšetkým organizovanie všetkých krokov vládnych rozhodnutí na úrovni mesta. To sa, myslím, Ružinovu darí mimoriadne dobre a dokonca sme boli veľmi úspešní aj pri vyrokovaní finančnej kompenzácie od štátu v rámci boja s pandémiou Covid-19. Čo sa týka obmedzení, sú nutné, aj keď ma vôbec neteší obmedzovanie kultúrneho a spoločenského života v Ružinove. V lete sa nám podarilo rozbehnúť viaceré úspešné podujatia na Dulovom námestí alebo v Parku Andreja Hlinku a tešili sme sa aj tento rok na lokálne Vianočné trhy, ktoré sme dokonca plánovali na viacerých atraktívnych miestach. Žiaľ, zimné podujatia sme museli zrušiť. Okrem iného ste aj členom komisie územného plánovania a životného prostredia. Čo sú podľa vás najdôležitejšie úlohy mestskej časti v tejto oblasti? Som podpredsedom tejto komisie so zameraním na životné prostredie. Úlohou tejto komisie je zabezpečiť udržateľný rozvoj Ružinova tak, aby sme stále zlepšovali infraštruktúru a komfort na bývanie a zároveň aby sme dávali pozor nad živelnou výstavbou. Dôležitou úlohou je udržiavať zelený charakter Ružinova a to stále zlepšujúcou sa starostlivosťou o zeleň, nahrádzanie niektorých druhov drevín, ktoré sú už za zenitom svojho veku (brezy, sofory a podobne), alebo druhov, ktoré označujeme ako invázne a ktoré tvoria v Ružinove veľkú časť porastov (Pajaseň žliazkatý, Javor jaseňolistý). Osobne presadzujem ich náhradu dlhovekejšími a ideálne aj pôvodnými druhmi, ako sú napr. v našej mestskej časti Duby. Tie sú suchomilné a dokážu sa dobre prispôsobiť súčasnej klíme, pričom sú odolné voči škodcom a nepotrebujú ani častý orez. Sú to krásne a majestátne stromy, ktoré sú ozdobou každého parku. Ružinov je jednou z najobľúbenejších častí mesta pre život. V čom vidíte špecifiká našej mestskej časti? Je to jednak jej plochý charakter, v Ružinove nemáme žiadne kopce a väčšie lesné porasty sa nachádzajú len ako lužné lesy pri Dunaji. Na druhej strane máme v Ružinove veľmi pekne riešenú okrasnú zeleň, predovšetkým na sídliskách, ktoré sú vďaka svojej nezahustenosti výstavby veľmi obľúbeným miestom na bývanie predovšetkým pre rodiny s deťmi. Vyzdvihol by som predovšetkým Park Andreja Hlinku, ktorý patrí k najväčším parkom v Bratislave a veľmi pekný začína byť park na Ostredkoch, kde sa podarilo za roky vytvoriť veľmi pestrú skladbu drevín a krov, takže začína pripomínať malé arborétum. Vašim domovským obvodom sú Ostredky. Čo považujete za najdôležitejšie riešiť v tejto časti Ružinova? Ostredky sú fenomenálne sídlisko, ktoré vlastne tvorí jeden vnútroblok bez dopravy a s veľkým parkom uprostred, čo asi v Bratislave nemá obdoby. Preto sú také obľúbené na bývanie. Pri projektovaní sa počítalo s hlavným parkovaním áut na veľkých záchytných parkoviskách okolo sídliska na Jesennej, Mesačnej, Kozmonautickej a Súmračnej ulici. Tieto parkoviská sú v súčasnosti takmer všetky v súkromnom vlastníctve a samospráva doteraz nemala páky na ich opravu, ktorá je viac ako nutná. Zároveň sú ich kapacity už naplnené a stále častejšie sa stáva, že obyvatelia musia parkovať ďalej od bytov, napr. pri Martinskom cintoríne. Preto na Ostredkoch chceme vybudovať na vhodných miestach aj verejné parkovacie domy. A na záver... Venujete sa histórii a aj dejinám nášho mesta. Čo by sme si mali preniesť z minulosti, aké zvyky podľa Vás robia Bratislavu Bratislavou? V prvom rade by sme mali chrániť a zveľaďovať pamiatky mesta. V Ružinove ich oproti iným mestským častiam máme len poskromne, preto je o to dôležitejšie chrániť tie, čo máme. Som rád, že po dlhých rokoch sa nám podarilo odkúpiť do vlastníctva MČ starú radnicu v Prievoze. Je to cenná funkcionalistická budova z roku 1932 s pamiatkovo chránenými basreliéfmi od Alojza Rigeleho. Chceme túto budovu citlivo zrekonštruovať a dať jej náplň reprezentatívnej siene MČ. Okrem nej prebieha aj rekonštrukcia starej hasičskej zbrojnice v Prievoze. Dejiny našej mestskej časti sú do značnej miery dejinami industriálnej Bratislavy, aj keď, žiaľ, z tohto dedičstva sme si veľmi veľa barbarsky pobúrali. O to viac ma teší obnova Pradiarne z komplexu Cvernovky na Nivách, kde sa podarila developerovi naozaj kvalitná obnova a v blízkej budúcnosti aj zaujímavé využitie. Podobne je skvostom nového developmentu Sky park tehlová budova Teplárne od Dušana Jurkoviča. Myslím, že oba tieto príklady ukazujú aj našim developerom, akú veľkú pridanú hodnotu majú takéto relikty minulosti v novej výstavbe, kde pri citlivom skomponovaní s modernou stavbou vytvárajú doslova genius loci. O to viac ma mrzí, že v rámci prebiehajúceho projektu na Jégého ulici, kde sa nachádza pamiatkovo chránená budova druhej Cvernovky (známy Ružový hrad), developer nezvolil príliš citlivý prístup a budovu veľmi nahusto obstavia väčšími stavbami, ktoré potlačia jej dominantný charakter. Taktiež využitie historickej industriálnej stavby výlučne na funkciu bývania nie je vhodné, pretože je tým pádom pre verejnosť nedostupný. Žiaľ, tento projekt sme zdedili v štádiu, kedy sme už k nemu nemohli zasiahnuť. Čo sa týka tradícií, tak Bratislava bola vždy mestom, ktoré milovalo podujatia a dá sa povedať, že to tu žilo či už v plesovej sezóne alebo aj počas hodov, majálesov, vinobraní či fašiangov. Všetky tieto tradičné sviatky Ružinovčania milujú a hromadne navštevujú. Osobne sa venujem aj organizovaniu podujatí ako boli burzy starožitností na Miletičke, gastronomické festivaly na Dulovom námestí a v Parku Andreja Hlinku, alebo vianočné trhy na Dulovom námestí, ktoré boli v roku 2019 vyhlásené za najlepšie v Bratislave. Všetky tieto aktivity podporujú komunitný život v našej mestskej časti.  

V časopise Ružinovské Echo vám postupne predstavujeme všetkých poslancov miestneho zastupiteľstva. Dnes poslankyňa Silvia Pilková. Máme za sebou jednu z najväčších akcií, aká sa za posledné desiatky rokov nielen v Ružinove, ale aj na Slovensku udiala. Ako v nej podľa vás uspeli samosprávy? Testovanie, ktoré prebehlo po celom Slovensku, bola masívna akcia, aká sa len tak nevidí. Príprava bola oveľa náročnejšia ako na voľby a samosprávy prešli zaťažkávajúcou skúškou. Zo začiatku sa zdalo, že sa to nebude dať zvládnuť. No ľudia sa zomkli a pod vedením svojich starostov sa nazbieralo aj dosť dobrovoľníkov a aj zdravotníkov. Starosta Ružinova Martin Chren sa spolu s pani Fondrkovou nezastavili a zapojili do testovania všetkých „bojaschopných“ Keď ma poprosil, aby som navarila guláš pre vojakov, zdravotníkov aj dobrovoľníkov, neváhala som. Za noc som uvarila 10 litrový hrniec a spolu s knedľou a domácim chlebíkom som odniesla na úrad, kde testovanie prebiehalo. Vraj chutilo. Takže na záver sa dá povedať, že aj napriek občasnému dlhšiemu čakaniu v rade všetko prebehlo organizovane a ľudia boli otestovaní. Ostáva už len veriť, že táto pandémia bude čoskoro minulosťou a samospráva bude mať menej starostí a bude sa môcť venovať veciam, ktoré išli kvôli covidu do úzadia. Okrem iného pôsobíte aj v školskej komisii. Detí pribúda, chýbajú priestory, pandémia postavila učiteľov aj žiakov pred výzvy, s akými nepočítali. Otázku nedostatku miest v školských zariadeniach riešime na komisii aj v zastupiteľstve pravidelne a musím povedať, že stále hľadáme možnosti ako školy rozšíriť alebo postaviť nové. Mestská časť promptne reaguje a sleduje čísla školopovinných detí, aby vedela aký je vývoj v danej oblasti. Možnosti sú dosť oklieštené, nakoľko väčšina vhodných objektov bola v minulosti rozpredaná a naše vlastné sú už obsadené, alebo v zlom stave. Preto vznik ďalších tried pre škôkárov a aj prváčikov je našou prioritou. Veľmi sa mi tiež páčilo ako sa riaditelia škôl a učiteľky postavili k online vyučovaniu. Zo začiatku bol trošku problém so zavedením tohoto spôsobu do života, ale postupne na to prešli a dnes už je bežné, že sa deti učia cez počítačové obrazovky. Ružinov je lokalitou, ktorá je jednou z najobľúbenejších častí mesta pre život. V čom vidíte špecifiká našej mestskej časti? Ružinov je zelené srdce Bratislavy. Je tu veľa parkov, vodných plôch, Dunaj a určite je lákadlom aj to, že sú tu štvrte s rodinnými domami. Máme tu nielen športoviská ako zimný štadión a plaváreň, ale aj rekreačnú oblasť Zlaté piesky, kde je veľa príležitostí ako oddychovať a relaxovať. Kultúra má v Ružinove tiež dôležitú úlohu a cez Cultus Ružinov a.s. sa tu konajú pekné akcie ako Ružinovské hody, MDD, Ružinovská promenáda, Folklórne slávnosti, kino v amfiku, plesy, koncerty, výstavy a súťaže. Ja sama sa kultúrneho života rada zúčastňujem a netrpezlivo čakám, kedy zase nabehneme do normálu. Vašim domovským obvodom je Trnávka. Čo považujete za najdôležitejšie riešiť v tejto časti Ružinova? Na Trnávke žijem od 2003 roku a musím povedať, že je to moja srdcovka. Špeciálna architektúra, veľa zelene, zástavba rodinnými domami robí túto štvrť nezvyčajnou. V poslednej dobe sa však postavilo veľa bytových domov, a tak stúpla náročnosť priechodnosti a aj parkovania. Autá často stoja na ceste a chodníkoch a chodci nemajú ako prejsť. Okrem jednosmeriek by bolo fajn postaviť jedno veľké parkovisko, alebo garáž, ktoré odbremení miestne komunikácie. Možnosť garáže sa črtá na parkovisku vedľa bývalého Baumaxu. Taktiež ma trápi tma v parkoch a už tento rok som riešila osvetlenie v parku na Vietnamskej. Budúci rok by som chcela pomôcť riešiť Rapošov park. Za posledné roky som sa snažila naštartovať komunitné akcie a uskutočnili sme napríklad Juniáles v parku, stavanie mája, jarmok a dožinky. Covid nám skrížil plány, ale plány na ďalšie roky mám hotové. Čaká nás nielen kino v parku, ale aj skrášľovacie soboty, čítanie pod lipami. Taktiež čaká zmena zanedbaný areál na Vietnamskej a rada by som vytvorila miesto pre ľudí, kde môžu prebiehať kurzy, školenia, detské dielničky. Takže plánov je veľa a predomnou už iba dva roky poslancovania. Snáď sa mi podarí dačo z toho postíhať. A na záver, keďže naši čitatelia teraz držia v rukách vianočné číslo, niečo sviatočnejšie. Tento rok bol náročný. Aké tri veci vám napriek tomu urobili radosť? A na čo sa tešíte v tom budúcom? Vianoce sú mojím obľúbeným časom, kedy v kruhu rodiny oslavujem, zamýšľam sa nad tým, čo bolo a čo plánujem na ďalší rok. Sviatkovanie si určite osladím dobrým koláčom a na polnočnú pôjdeme celá rodinka do kostola k Saleziánom, kde spievame koledy a na záver Tichú noc. Potom sa prejdeme nočnou Trnávkou a budeme obdivovať blikotavú vianočnú výzdobu. Tento rok bol pre mňa osobne veľmi náročný, nielen kvôli zmenám v osobnom živote, ale aj preto, že som kandidovala do parlamentu, vystúpila z klubu Team Vallo a aj zo strany PS. Stala som sa opäť nezávislou a nezaradenou poslankyňou. Potešilo ma však, že sa na Trnávke bude robiť zelená strecha na škôlke, že sa upravil park na Krasinského ulici a že som pri dobrovoľníckom vydávaní obedov pre seniorov, v knižnici Na úvrati, stretla veľa sympatických ľudí. Taktiež, že sa mi podarilo vybaviť informačnú tabuľu a retardéry do parku na Vietnamskej. A teším sa na to ako na jar rozkvitnú lipy a budeme pod nimi sedieť bez rúšok, čítať deťom rozprávky a plánovať so susedmi, čo treba zmeniť. Je toho veľa, čo treba zmeniť, ale ja verím, že s úsmevom a dobrou spoluprácou sa to podarí. Na záver želám všetkým obyvateľom Ružinova krásne sviatky, zdravie a ako darček pridávam recept z mojej prvej časti série Poklady slovenskej kuchyne.   Vaječný koňak 1l umu 2 sladené kondenzované mlieka 6 PL kryštálového cukru 6 žĺtok Žĺtky vymiešame s cukrom dopenista, prilejeme salko a um a mixérom vymiešame dohladka. Nalejeme do fliaš a uschováme v chladničke. Na zdravíčko :)     

Pomenovania ulíc, námestí a parkov hovoria veľa o hodnotách, ktoré vyznávame a o svete, v akom chceme žiť. Meniť ich alebo pridávať nové je jednou z najcitlivejších tém v spoločnosti, najmä ak reflektujú dobu, ktorá nie je taká vzdialená. Jedným z mien, ktoré nerozdeľujú, ale, naopak, spájajú, je Alfréd Wetzler. Roky strávil ako zamestnanec našej knižnice, v Ružinove bol po ňom tento rok pomenovaný park a poslanci hlavného mesta navrhujú vyčleniť na jeho zveľadenie v budúcoročnom rozpočte 40-tisíc eur. Po novom roku príde do kín film režiséra Petra Bebjaka Správa, ktorý sa stal slovenskou nomináciou na Oscara a hlavnú úlohu Freddyho si v ňom zahrá obľúbený Noel Czuczor. Za posledné obdobie toho máte za sebou naozaj veľa a každá z úloh bola úplne iná - či už to boli Milenky, Tvoja tvár znie povedome, austrálska romantická dráma Ofélia, alebo najnovšie Správa. Na svojom konte máte ale aj temný film Čistič, takže rozhodne Vás nemožno škatuľkovať. Aký typ úloh však máte najradšej? Pestrý. (smiech) V pestrosti totiž možno prechádzať od temnoty až po jasné žiarivé farby a veľmi podobne je to aj pri dobre napísanej postave. Je pravda, že budem mať vždy slabosť pre nepochopené, záhadné a normám sa vymykajúce postavy (akou bol aj Tomáš vo filme Čistič), ale nemám jednoznačné preferencie. Všetko potrebuje svoju rovnováhu. V blízkej dobe sa do kín chystajú tri filmy, v ktorých som hral. V jednom utekám pred nacistami, v druhom varím drogy a v ďaľšom s veľkým úsmevom pasiem ovce a je mi dobre. Vo výsledku je to naozaj o tom ako je postava napísaná, aký má zmysel. Ale je to aj o tom či ma vystraší a či predstavuje výzvu, nech je to ktorýmkoľvek smerom. Strach je pre mňa dobrou motiváciou. Doposiaľ som mal na rôznorodosť úloh veľké šťastie a to si veľmi vážim. Práve tú spomínanú pestrosť mám totiž asi najradšej. Správa má šancu zabojovať o Oscara. Aký je to pocit pre Vás ako herca? Je to krásny kolektívny pocit. Kolektívny preto, lebo skôr ako herec to vnímam ako človek, ktorý bol súčasťou obrovského kolektívu ľudí, ktorí na tomto filme pracovali. A táto výsada je uznaním ich tvrdej práce. Je to česť a veľmi nám držím palce. Tento príbeh si zaslúži každý kúsok pozornosti. Réžiu filmu má pod palcom jeden z našich najuznávanejších režisérov Peter Bebjak. Na pľaci ste sa stretli už niekoľkokrát. V čom bola iná táto spolupráca? Vo všetkom a v ničom zároveň. Aj keď sa s Petrom dobre poznáme a vieme čo jeden od druhého očakávať, pri každom projekte je to iná téma, iná výzva a iný cieľ. Čo mám ale na našej spolupráci najradšej je, že mám pri práci s ním vždy pocit takej domovskej istoty, a že viem, že sa o Petra ako o režiséra môžem oprieť. Cením si, že mi veril, a že mi dal túto možnosť. A úprimne, naozaj neviem či by som bol schopný ísť do všetkých tých krajností a fyzických premien, keby za kamerou bol niekto iný. Peter mi dal moju prvú veľkú možnosť s filmom Čistič. Mnohému ma naučil a bez výhrad mu dôverujem. Je to neskutočne príjemný a slobodný pocit. Jedným zo špecifík tejto produkcie je aj medzinárodné obsadenie filmu. Akým jazykom komunikovali postavy? Každý komunikoval vo svojom jazyku, alebo v niekoľkých iných. Tak to totiž viac-menej bolo aj v skutočnosti. Ľudia, ktorí v tábore prežili niekoľko rokov, sa naučili jeden druhému rozumieť. Aj od toho záviseli ich životy. Niektorí sa naučili hovoriť inými jazykmi, niektorí nie. Ako Freddy vo filme hovorím slovensky, nemecky, poľsky či anglicky. Myslím, že Slováci boli vždy nútení adaptovať sa do iného prostredia či reči rýchlo. Zachytáva to aj náš film a myslím, že je to to najlepšie čo mohol Peter Bebjak urobiť. Ak by všetci hovorili jednou rečou, uberalo by to na autenticite. Hrali ste už po boku množstva hviezd svetového formátu ako Naomi Watts alebo Clive Owen. Tu to bol John Hannah. S ním ste nakrúcali scénu v angličtine a ťahali ste od rána do večera. Aký bol? Bol to mimoriadne náročný deň a veľmi dôležitá scéna. Nakrúcali sme ju v jednom behu. To znamená, že 13-14 minútový rozhovor sme bez zastavovania nakrúcali stále dookola. Ale John bol mimoriadne príjemný a ľudský. Väčšina hercov, ktorí toho majú veľa za sebou, sú takí. Aj Naomi a Clive takí boli. Pokorní, profesionálni a sústredení. A keď sme to zvládli, bol aj priestor na srandu. Predsa len, ako dieťa som sa na neho pozeral v Múmii, ten film som miloval. A stáť pri ňom a citovať jeho hlášky z tohto filmu v starom egyptskom jazyku, ktoré si ani on sám už nepamätal, to bol zážitok o akom sa môjmu detskému ja nikdy ani nesnívalo. (smiech) Náročná bola aj fyzická príprava na nakrúcanie. Ako ste museli zmeniť svoju vizáž? A ako sa Vám to podarilo? Podarilo sa mi to disciplínou a odhodlaním. Tá rola si to vyžadovala a to sme všetci od začiatku vedeli. Bola to veľká zodpovednosť. Niekoho v takejto extrémnej situácii jednoducho nemôžete hrať len tak, vykŕmený a zdravo vyzerajúci. A ani najlepší maskér vám nepomôže, pokiaľ nepridáte ruku k dielu. Schudol som vyše 15 kíl a diétou a každodenným cvičením som fungoval rok svojho života. Napriek náročnosti si na to ale človek zvykne a ide to. Ťažšie bolo dostávať sa do vnútra príbehu, postavy a doby. To bola tá najväčšia výzva. Ako sa z Noela stal Freddy? Pomaly. Z jednoduchého dôvodu. Herec chce často pochopiť, porozumieť postave, ktorú stvárňuje. Aj keď je tá postava úplne iná, než on sám. Ale ako možno pochopiť niečo tak extrémne, ako je nevedieť či sa dožijete večera, alebo ďalšieho rána? To nemôžete skutočne pochopiť. Nie ak ste si tým nikdy naozaj neprešli. Prečítal som všetko čo sa dalo, pozrel si všetko čo sa dalo. Boli sme v Osvienčime a zhovárali sme sa aj s pani Laurou Špánikovou, ktorá bola v prvom transporte do Osvienčimu. Všetky príbehy, všetky poznatky som vrstvil a vrstvil a knihu Alfréda Wetzlera, podľa ktorej vznikal aj film Správa som čítal opäť a opäť. A práve v nej som našiel Freddyho a všetko čo som potreboval vedieť. Práve tá kniha mi slúžila ako plán stavby. V nej bolo všetko čo som potreboval cítiť a vidieť. A tak som sa už len nechal zmiesť vlnou. Tesne pred nakrúcaním sa to vo mne všetko tak nesmierne hromadilo, že som už potreboval stáť pred kamerou a rozprávať tento príbeh. Bol som vychudnutý na kosť, dokonca som si sám ostrihal vlasy než nás na kostýmových skúškach vyholili a potom som už len čakal na ten moment kedy začneme. Necítil som sa dokonale pripravený, ale vedel som, že viac sa pripraviť už nemôžem, a že všetko čo v sebe hromadím už jednoducho musí ísť von. Bol to zvláštny ucelený kruh, ktorým som si musel prejsť, a ktorý mal svoj zmysel. Počas nakrúcania viacerí herci spomínali, že atmosféra bola taká skutočná až si začínali fyzicky uvedomovať, aké strašné to muselo byť pre ľudí v tábore naozaj. O tom nepochybujem. Replika tábora bola nesmierne vierohodná, uprostred ničoho sa rozprestierali baraky totožné tým v Osvienčime, bola neskutočná zima a všetci sme pred kamerou pobehovali v pásikavých handrách. Pamätám si na deň, keď sme nakrúcali scénu, v ktorej Freddy obesený visí na bráne tábora. Celý štáb bol ticho, všetky oči sa upierali na mňa kým som tam visel. Pršal na mňa hustý, ľadový dážď a ja som mal hrať boj o život. Za mnou boli všetky tie baraky. Nedokážem presne popísať čo som cítil. Ale pred očami mi stále blikali životy všetkých tých ľudí, čo si tým skutočne prešli. Mal som pocit, že sú so mnou, vo mne. Bol to veľmi zvláštny deň. Keď sme tú scénu dotočili, dali ma dole a ja som sa okamžite rozbehol do svojej šatne, kde som sa premočený schúlil do klbka a vypustil zo seba všetky tie pocity. Nedokázal som prestať. Ale nebolo to o mne. Vôbec nie. Bolo to o všetkých tých životoch, o tých hrôzach. Moja myseľ sa potrebovala očistiť, aspoň na chvíľu. A potom som sa opäť mohol vrhnúť do práce. Aj takto sme fungovali. Keď premýšľate nad Wetzlerom a Vrbom, čo bolo podľa Vás pre nich ťažšie? Samotný útek alebo pocit, že možno nedokážu svet presvedčiť o tom, čo sa tam dialo? To je ťažká otázka, ale nikdy by som si nedovolil hádať čo pre nich bolo ťažšie. Veľa krát som sa nad tým pri nakrúcaní zamýšľal, ale odpovedať nemôžem. Pre mňa osobne, z čisto empatického hľadiska by to najťažšie bolo nestratiť nádej. Ak ľudia v táboroch prežili, alebo prežívali, väčšinou stratili všetko čo kedy poznali. Stratili svoje rodiny, svojich blízkych, často aj svoju identitu, ktorá bola nahradená číslom. Nestratiť nádej a nepoddať sa koncu, akémusi vykúpeniu z takejto mizérie, ale naopak, stále sa držať nádeje a pudu sebazáchovy, to je v mojich predstavách to najťažšie. Hranica medzi týmito dvoma smermi je neskutočne tenká a krehká. A tomu museli čeliť Wetzler aj Vrba. Aj počas pobytu v tábore, aj počas nesmierne náročnej a vyčerpávajúcej cesty domov. Čo bolo najsilnejším momentom príbehu? Neviem či zo svojej pozície môžem hovoriť o jednom-najsilnejšom momente. Najväčšia sila pre mňa tkvela v tom, že som ani jedného z nich nevnímal ako hrdinu, ale ako obyčajných mladých ľudí, ktorým sa za pomoci mnohých ďalších podarilo utiecť a napriek všetkému to nevzdať. Ten motor, ktorý ich hnal, jeho objavovanie, to bolo pre mňa silné. Hrdinstvo ako také je síce zaujímavým konceptom pre diváka, ale nie pre herca. A čo bolo pre Vás najťažšie na samotnom nakrúcaní? Každý jeden deň bol ťažký. Pre každého z nás. Niektoré dni sme behali po kopcoch, niektoré noci mrzli v tábore, alebo boli ponorení do ľadovej vody či bahna. S čistým svedomím môžem vyhlásiť, že pri nakrúcaní sme nemali ani jeden ,,ľahký deň,,. Ale to je dobre. Ja nemám záujem sa sťažovať. Tá ťažkosť bola pomocníkom. My sme totiž každý deň, noc, či ráno vedeli, že po tých dlhých hodinách nakrúcania pôjdeme do tepla svojich domovov. Nikto zo skutočných väzňov v koncentračných táboroch takýto luxus nemal. Keď sa pozriete na to, čo sa deje okolo nás, máte pocit, že vieme o tomto období dosť? Že sme sa ako spoločnosť poučili? Bohužiaľ som toho názoru, že my ľudia niekedy ľúbime na vlastné zlyhania zabúdať. A to je nesmierna tragédia. Čoskoro už medzi nami nebudú ľudia, ktorí tieto hrôzy prežili a ako to tak vyzerá, vo svete a aj u nás sa o slovo hlásia skupiny ľudí, ktorým ideológia, na ktorej bola táto desivá časť histórie postavená, vyhovuje. Nerozumiem tomu. To o poučenosti ľudí nevypovedá. A pritom vzdelanosť a záujem o minulosť, ktorá nás mnohému učí je nesmierne dôležitá. Úprimne si, ale myslím, že sa tejto téme dostatočne nevenujú ani na školách. A to je nesmierna škoda. Stalo sa to relatívne nedávno a je to stále nesmierne relevantné a vždy aj bude. Sloboda a ľudské práva nikdy neprestanú byť dôležitou témou. A aj to je dôvod prečo ľudia inklinujú k filmom a knihám s touto tematikou. A napokon, keďže toto čísla vychádza krátko pred Vianocami... Čo Vám tento rok spravilo radosť a na čo sa tešíte v roku 2021? Tento rok bol a aj naďalej je mimoriadne tvrdý. Pre nás všetkých. Mnohí z nás prišli o prácu, o živobytie, o dobrú náladu. Ale zároveň sa tiež nevzdávame nádeje, že ten budúci rok prinesie lepšie, bezpečnejšie a zdravšie dni. A tomu sa snažím veriť aj ja. Úprimne, bez pátosu a s plným nasadením. Radosť sa dá nájsť vždy, aj v temnejších dňoch.   

V časopise Ružinovské Echo vám postupne predstavujeme všetkých poslancov miestneho zastupiteľstva. Dnes poslankyňa Ing. Petra Kurhajcová. Len niekoľko dní pred uzávierkou tohto čísla bol na Slovensku po troch mesiacoch ukončený núdzový stav, ktorý zasiahol takmer všetky oblasti našich životov. Aký je aj na základe týchto skúseností podľa vás význam samospráv? Ukázalo sa, ako veľmi sú samosprávy dôležité, keďže sú k obyvateľom najbližšie. Boli sme svedkami toho, ako nás táto kríza dokázala zmobilizovať a zomknúť, počnúc starostom a poslancami, cez zamestnancov Miestneho úradu a ostatných verejných inštitúcií, až po bežných ľudí. Mestská časť odviedla kus skvelej práce, a to najmä v počiatočnej fáze krízy, kedy v značnej miere suplovala aj úlohu štátu, za čo patrí všetkým zainteresovaným obrovská vďaka. Ostáva mi len veriť, že nám práve táto kríza pomohla uvedomiť si, aké sú skutočné životné priority, a aká nesmierne dôležitá je súdržnosť a spolupráca, a že sme na sebe všetci do veľkej miery závislí. Poslanci nedávno podporili návrh, aby si mestská časť vzala investičný úver v hodnote 15 miliónov. Aký typ projektov treba podľa vás podporiť prioritne? A prečo práve tie? Oblastí, ktoré nevyhnutne potrebujú investície, je v Ružinove neúrekom. Či už ide o dlhoročne zanedbávané opravy ciest a chodníkov, nepostačujúca infraštruktúra, kultúrne domy v havarijnom stave, nedostatočné kapacity materských, základných škôl, či domovov seniorov, schátrané parky, detské ihriská či športoviská. Čo mne najviac leží na srdci, je katastrofálny stav zelene, ktorá bola dlhé desaťročia zanedbávaná. Taktiež považujem za dôležité odkúpenie pre Ružinov strategických budov, napríklad aj pre dobudovanie nájomných bytov, ktorých máme akútny nedostatok, a pozemkov, akým je aj pozemok pri Štrkoveckom jazere, o ktorom v tomto čase rokujeme. Ide o oblasť celomestského významu a je našou povinnosťou ochrániť ju a zachovať jej relaxačný charakter pre obyvateľov. Áno, nepôjde o lacnú záležitosť. Tu je však na mieste otázka, či má väčšiu hodnotu toto jedinečné miesto, akých máme v Ružinove žalostne málo, a o ktoré môžeme definitívne prísť, alebo peniaze. Taktiež považujem za nevyhnutné dotiahnuť rekonštrukciu požiarnej zbrojnice, aby ľudia, ktorí nám s nesmiernym nasadením pomáhajú v neľahkých situáciách, mohli fungovať v dôstojných a vyhovujúcich podmienkach. Hlavným cieľom týchto investícií musí byť skvalitnenie života Ružinovčanov a nájdenie rozumného kompromisu, aby sme v každej jednej oblasti pomohli v najväčšej možnej miere. Jednou z tém, ktoré v poslednej dobe v Bratislave rezonujú, je otázka mikromobility. Ako vnímate budúcnosť tohto konceptu dopravy? Aj z hľadiska regulácie. Mikromobilita u nás nemá jasný legislatívny rámec, a tam by bolo treba začať. V prevažnej väčšine európskych miest je takáto forma dopravy úplne bežná a veľmi vyhľadávaná, a konečne sa aspoň v malom postupne dostáva aj k nám. Avšak samotné spustenie tejto formy prepravy nestačí, je potrebné to dotiahnuť, aby sme predišli zbytočným konfliktným situáciám, ako sme toho svedkami práve v Bratislave, keď sa zo skvelého zámeru odrazu stane problém. Nehovorím, že tento koncept neschvaľujem, práve naopak. Vnímam tento spôsob prepravy ako budúcnosť a úprimne, Bratislava inú možnosť ani nemá, ale koncept celej verejnej dopravy, vrátane mikromobility, musí mať jasnú stratégiu. Riešením je jednoznačne výrazné obmedzenie osobnej automobilovej dopravy a vytvorenie podmienok práve pre dopravu alternatívnu. Ale, povedzme si úprimne, ľudia nepresadnú na bicykel či kolobežku, ak sa budú báť o svoju bezpečnosť, a taktiež nepocestujú MHD pokiaľ nebudú mať istotu, že sa dostanú tam, kam potrebujú pohodlne a včas. Ružinov je lokalitou, ktorá je jednou z najobľúbenejších častí mesta pre život. V čom vidíte špecifiká našej mestskej časti v porovnaní s ostatnými? Vždy som bola hrdá Bratislavčanka, hrdá Ružinovčanka. V Ružinove som sa narodila, vyrástla, a s občasnými prestávkami tu žijem dodnes. Túto mestskú časť som vždy vnímala ako svoj domov, ako miesto, kde sa dobre žije. Jednak z pohľadu vynikajúcej polohy z hľadiska prístupu k dopravnej infraštruktúre, občianskej vybavenosti, relatívne nízkej hustoty zastavanosti, ale najmä z hľadiska množstva zelene. Žiaľ, situácia, ktorá sa týka spomenutých oblastí, už zďaleka nie je taká ideálna, ba čo je horšie, neustále sa zhoršuje. A mám obavu, že pokiaľ dôjde k realizácii všetkých, čo i len v minulosti odklepnutých projektov, ktorých cieľom je maximalizácia zárobku úzkej skupiny ľudí na úkor kvality života obyvateľov, a pri ktorých verejný záujem a zdravý rozum ťahajú za kratší koniec, Ružinov o tieto pozitíva príde. Verím však, že sa kompetentní spamätajú a začnú konať. Chce to však odvahu, odhodlanie a ochotu vystúpiť z komfortnej zóny, prestať sa neustále na niekoho vyhovárať a ísť nad rámec zabehnutých a dlhodobo tolerovaných spôsobov riešenia problémov, aj za cenu prípadného zlyhania, neúspechu, či iných možných negatívnych následkov, akými sú konflikty, súdne spory, strata podpory a vlastného pohodlia, a to na všetkých úrovniach verejnej správy. Vašim domovským obvodom sú Trávniky. Čo považujete za najdôležitejšie riešiť v tejto časti Ružinova? Áno, kandidovala som za volebný obvod Trávniky, ale ako som už spomenula vyššie, samu seba považujem za Ružinovčanku, Bratislavčanku. Vnímam Ružinov ako celok, a som toho názoru, že by sa mali prednostne riešiť najpálčivejšie problémy bez ohľadu na to, o ktorý volebný obvod ide. Úplne chápem, že každého najviac trápi to, čo má priamo pod nosom a s čím sa každodenne potýka. Je to prirodzené. Avšak zároveň je potrebné pozrieť sa na veci trošku z nadhľadu a uvedomiť si, že možno chodník pre mojím domom nie je až v takom zlom stave ako chodník niekde inde v Ružinove, o ktorom možno ani netuším. Skúsme byť trochu viac tolerantní a ukážme, že problémy tých druhých sa nás týkajú a nie sú nám ľahostajné. Veď nakoniec sme všetci Ružinovčania.   

V časopise Ružinovské echo vám postupne predstavujeme všetkých poslancov miestneho zastupiteľstva. Dnes poslanec Ing. Peter Strapák. Ste poslancom v ružinovskom a zároveň aj mestskom zastupiteľstve. V čom sa tieto dve funkcie dopĺňajú a v čom sú, naopak, v protiklade? Sme síce jedna Bratislava, ale v podstate ani nie. Častokrát s humorom počujeme spojenie „17 dedín" (mestských častí), ktoré spolu nekomunikujú. Bratislavu spravujú dokonca až tri samosprávy - samosprávny kraj, mesto a mestské časti. A každá z týchto úrovní má svoje kompetencie. Napríklad mesto spravuje cesty prvej a druhej triedy, mestská časť cesty tretej a štvrtej triedy. Mesto zriaďuje centrá voľného času, základné umelecké školy a mestské časti základné a materské školy. Samozrejme je tam aj prepojenie mestských častí na mesto, ale vo veľa ohľadoch sme akoby iné samosprávy. Preto je primárnym cieľom primátora Matúša Valla spolupracovať s mestskými časťami a aj mojim, keďže som v oboch zastupiteľstvách. V čom vidíte špecifiká našej mestskej časti v porovnaní s ostatnými? Ružinov nie je najväčšia mestská časť s počtom obyvateľov, ale rozlohou patríme medzi najväčšie. Možno aj vďaka tomu je najviac pracovných miest z celej Bratislavy práve v Ružinove. S tým súvisia aj nároky občanov na parkovanie pre tých, ktorí sem dochádzajú autami. Zároveň sme v smere tranzitu obyvateľov idúcich z Vrakune a Podunajských Biskupíc v smere do centra. Čo znamená celkovo enormnú dopravu v celom Ružinove. Obyvatelia zóny tzv. 500 bytov napríklad trpeli nielen parkovaním áut občanov cestujúcich do blízkych biznis centier na Karadžičovej, ale aj tým, že slúžili ako záchytné parkovisko pre ľudí prichádzajúcich do centra. Jednou z najdiskutovanejších tém posledných mesiacov je parkovacia politika, ktorá začne platiť na úrovni mesta už od začiatku budúceho roka. Ste členom dopravnej komisie, ktorá sa tejto téme venuje najdetailnejšie. Prečo je tento projekt pre fungovanie mesta taký dôležitý? Jeden z najdôležitejších argumentov zavedenia parkovacej politiky vidíme každý deň. Na hlavných ťahoch bývajú v špičke zápchy a autá parkujú všade. Aj v zákazoch. Podľa dát na magistráte až 90 % dopravy v Bratislave je tvorených autami nás Bratislavčanov. Týmto by som rád vyvrátil mýtus o tom, že za zlú dopravu v Bratislave môžu mimobratislavské autá. Bohužiaľ nie. Drvivá väčšina áut je s ŠPZ Bratislavy. Aj keby sme všetky cesty rozšírili na hoci aj šesť pruhov, čo ani nemôžeme, lebo nemáme kde, bude to mať za následok len viac áut v uliciach a nie menej. Počet áut prihlásených v Bratislave sa za posledných pár rokov strojnásobil. V iných metropolách to už pochopili, riešenie problémov dopravy je verejná doprava. Jediným opatrením na obmedzovanie dopravy v mestách a doslova „nahnanie" ľudí do verejnej dopravy, ktorý funguje všade vo svete, je parkovacia politika a s ňou súvisiace opatrenia. Dokonca v Japonsku platí od 60-tych rokov predpis, že vám neprihlásia auto, pokiaľ nemáte svoje parkovacie miesto, kde budete parkovať. Zavedenie parkovacej politiky musí ísť samozrejme ruka v ruka so zlepšovaním kvality našej MHD a siete BUS pruhov a zároveň budovaním dostatočného množstva záchytných parkovísk. Na tomto všetkom magistrát pracuje a pevne verím, že gro problémov sa podarí vyriešiť do nábehu, resp. skoro po zavedení parkovacej politiky. Spustenie parkovacej politiky je podľa schváleného všeobecne záväzného nariadenia dňa 1.1.2021, neznamená to však, že bude zavedená všade v Bratislave. Vtedy len začnú mestské časti zavádzať tzv. parkovacie zóny, kde bude parkovanie regulované. Keď by som to chcel priblížiť, bude to niečo ako parkovanie v Starom meste, resp. v pilotných prevádzkach v už spomenutých Ružinovských 500 bytoch alebo v Petržalke. A čo cyklotrasy? Zvládne Bratislava pri existujúcej sieti komunikácií ich rozširovanie? Môže byť tento druh dopravy pre Bratislavčanov alternatívou? Bratislava, a hlavne Ružinov, je veľmi vhodná na budovanie cyklotrás. Sú tu mierne zimy a u nás v Ružinove je rovinatý terén. Rovnako mesto aj mestská časť, hlavne vďaka nášmu klubu Team Vallo, buduje a aj plánuje ďalšie cyklotrasy. Na magistráte sa dlhé roky zametali problémy každého druhu, nie len cyklotrás, pod koberec a dnes si tlačíme obrovskú kopu neriešených problémov. Nie je jednoduché ich vyriešiť, lebo nemáme dosť ľudských zdrojov. Magistrát zápasí s nedostatkom kvalitných pracovníkov, ktorí by túto kopu roky ignorovaných problémov vedeli vyriešiť. Poviem to úprimne, nebude to raketovou rýchlosťou, vôbec to nebude jednoduché, ale pri tých všetkých neriešených problémoch, ktoré na meste máme, budeme radi za každý meter novej cyklotrasy. Ale pevne verím, že to dáme. Vašim domovským obvodom je Trnávka. Čo považujete za najdôležitejšie riešiť v tejto časti Ružinova? Trnávka rovnako ako Prievoz trpia tým, že sú okrajová časť Ružinova. Tranzitná doprava hlavne mimobratislavských vodičov, prevažne rodinné domy a tým pádom veľa ciest a chodníkov, ktorých údržba komunikácií, ale aj zimná a letná údržba, stojí výrazne viac na jedného obyvateľa, ako je to na sídliskách. Veľká výzva pre mestskú časť bude ako vyriešiť opravu ciest a chodníkov, tak aby občania cítili, že nie sú druhoradí občania Ružinova. Ďalší veľký problém je opustený areál školy na Vietnamskej, ktorý sa snažím riešiť roky a aj ako poslanec na meste, keďže je to mestský areál, ktorého pozemky spravuje mestská časť. Plánujem v tomto území ako súčasť mojej poslaneckej priority ako mestského poslanca absolvovať participatívny proces, kde občania rozhodnú, čo od územia očakávajú a podľa toho nastavíme riešenie. A v neposlednej rade aj opustený Dom kultúry Trnávka, kde som zhodou okolností dnes bol. Naozaj mi to až vyrazilo dych, pretože objekt nie je v takom zlom stave ako som očakával, preto som veľmi optimistický v tom, aby sme ho opäť priviedli k životu.