Výstavba v Ružovej doline sa začala až v druhej polovici 20. storočia. Za čias Márie Terézie bola Šancová ulica hranicou mesta. „Bola tam priekopa s drevenou palisádou. Táto ulica slúžila ako colná hranica. Keď ju niekto chcel prekročiť, musel zaplatiť poplatok,” hovorí riaditeľ Mestského ústavu ochrany pamiatok Ivo Štassel. Smerom na Miletičovu ulicu boli už len polia, lúky a záhrady.
V polovici 20. storočia sa medzi ulicami Miletičova a Ružová dolina začalo stavať sídlisko. Pri výstavbe využili priestor o rozlohe viac ako 11 hektárov. Sídlisko je po obvode zastavané obytnými domami z 50-tych rokov 20. storočia, ale stred ostal viac menej voľný. Už pri výstavbe sa plánovalo, že tam vyrastie mestský park. Všetko, čo bolo umiestnené do voľnej plochy medzi domami, malo len doplnkovo-obslužnú funkciu. „Vzniklo tam tak kúpalisko Delfín, budova škôlky a jaslí,” dopĺňa Ivo Štassel.
Sorely na Miletičovej
Na začiatku 50-tych rokov minulého storočia vytvorili architekti Karol Paluš a Miloslav Tengler obytný súbor na Miletičovej ulici. Pri tvorbe týchto domov uplatňovali princíp socialistického realizmu tzv. sorely. Tie sú postavené z tehly, ktorá zaručuje veľmi dobrú klímu vo vnútri objektov. „Byty patrili k solídnemu štandardnému bývaniu a ich dispozícia bola veľmi dobre riešená,” hovorí Štassel. V týchto budovách je kvalitne spracované schodisko so zábradlím, ktoré je doteraz zachované vo svojom pôvodnom šate. Každý detail, ktorý bol na domoch vytvorený, bol aj premyslený. V tomto období sa bral ohľad aj nato, aby priestory dobre vyzerali a páčili sa ľuďom. Nebolo to len o funkčnosti. K „sorele“ patrili aj sochy na vonkajšom priečelí a vstupné brány, ktoré sú riešené rámovaním a vytvárajú akési portály.
Palušáky a Delfín
Päť vežových domov, ktoré majú 11 poschodí a tvoria kompaktný súbor, je známych aj pod menom „Palušáky“. Navrhol ich architekt Karol Paluš v 60-tych rokoch minulého storočia. Uplatňoval v nich modernistický princíp. Sú to železobetónové budovy, ktoré neboli vytvorené ako sociálne bývanie. Tieto objekty majú taktiež veľmi dobré dispozičné riešenie a boli postavené pre strednú vrstvu. Obytný dom má krížový pôdorys, kde sa v centrálnej časti nachádza schodisko. Na každom poschodí sú 4 byty. Kúpalisko Delfín je jedno z mála kúpalísk, ktoré sa nachádzajú v srdci sídliska. Otvorené bolo v roku 1966 a architektonicky ho mal pod palcom tiež Karol Paluš. Kúpalisko sa používa dodnes a v správe ho má hlavné mesto. Architektúra z tohto obdobia bola doplnená rôznymi umeleckými dielami. Pri vstupe sa nachádza mozaiková stena od slovenského sochára Dezidera Castiglione z roku 1967. „Použitie žltej a modrej farby má navodiť pocit leta a vytvoriť príjemnú oddychovú atmosféru,” objasňuje Jana Hamšíková z Mestského ústavu ochrany pamiatok.
Sochy „Ráno a Noc”
V areáli celého sídliska sa nachádzajú aj dve sochy, ktoré pridávajú umeleckú atmosféru celému priestoru. Vytvoril ich Teodor Baník v roku 1967. Autor prezentuje štylizáciu ženského tela vo veľmi zjednodušenej podobe. Torzo tela je zaoblené a je len na ľuďoch, aby si predstavili ako samotná socha vyzerá. „Je zaujímavé, že tento autor vytvoril v roku 1967 takúto nerealistickú sochu a po roku 2000 vytvoril sochu Don Bosca na Miletičovej ulici, ktorá je maximálne realistická,” dodáva Jana Hamšíková.
Za poskytnuté informácie ďakujeme PhDr. Jane Hamšíkovej a PhDr. Ivovi Štasselovi z Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave.
Autor: Marianna Podlucká
Foto: Autorka
Facebook
Twitter