Cintorín ako miesto s pozoruhodným autorským konceptom

Cintoríny, miesta posledného odpočinku našich blízkych, rovnako ako ulice, námestia či priestranstvá, v ktorých prežívame svoj každodenný život, veľa prezrádzajú o našej kultúre. Preto je zaujímavé prejsť sa po cintoríne ako po prostredí vytváranom ľudským spoločenstvom a zamyslieť sa aj nad jeho históriou. Ružinovský cintorín, nedávno premenovaný na Cintorín Vrakuňa, je najväčším, ktorý na Slovensku vybudovali podľa komplexne vypracovaného projektu a ukrýva v sebe pozoruhodný autorský koncept.

Čiastočne realizovaný plán

Plocha na založenie cintorína bola vyčlenená v územnom pláne s perspektívou ďalšieho rozširovania. V tom čase to bola oblasť na okraji mesta využívaná ako pole, sčasti limitovaná Malým Dunajom a výpadovou komunikáciou na Komárno. Architekt Kamil Čečetka vypracoval projekt cintorína na konci 60. rokov. Realizácia začala v roku 1971 a do užívania bol odovzdaný v roku 1980. Rozkladá sa na ploche 15,5 hektára, čo je však približne polovica z pôvodne uvažovaného rozsahu. Základnú os a centrum areálu mala tvoriť priama cesta od vstupu k obradnej sieni a samotná budova s obradnou sieňou. Od nej sa mali voľne a rovnomerne na všetky strany odvíjať cesty k sektorom s hrobovými miestami. To, že dom obradov je v súčasnosti na okraji cintorína, je dôsledkom neukončenia plánovaného zámeru.

Kolobeh života človeka a prírody

Architekt Čečetka navrhol cintorín ako miesto spĺňajúce požiadavky funkčné aj emocionálne. Svoj koncept vyjadril v roku 1992 slovami: „Malo tu vzniknúť prostredie, ktoré by po prejdení popod hmotu kvádra atiky vstupného objektu, symbolizujúceho určitú hranicu, evokovalo pocit inej dimenzie, v ktorej sa stretáva život prichádzajúcich s priestorom večného odpočinku zosnulých.“ Prostriedkom pre naplnenie tejto myšlienky mu bola sama príroda, ktorá prirodzene podlieha neustále sa opakujúcemu cyklu vzniku a zániku. Sektory s hrobovými miestami formoval do kruhov a prepojil ich voľne plynúcimi cestičkami. Lemované sú zeleňou, ktorej výsadbu navrhol záhradný inžinier Alfonz Torma. K jednotlivým hrobom v sekciách sa malo pristupovať po tráve, hrobové miesto malo pozostávať z náhrobného kameňa – stély, pred ktorou by si pozostalí individuálne upravili menšiu plochu. Takýto spôsob úpravy hrobov mal symbolizovať návrat a splynutie s prírodou, pokoj, vyrovnanosť. Myšlienku malo umocniť aj použitie škály náhrobných kameňov, ktoré pre tento účel navrhol akademický sochár Alexander Bilkovič. V súčasnosti môžeme tieto náhrobky vidieť ako umelecké objekty osadené v zeleni popri vstupnej ceste, no spočiatku sa používali aj na hrobové miesta a vytvárajú harmonický, ucelený charakter starších sektorov. Ústredným bodom areálu, celkovo komponovaného ako park, je dom obradov. Architekt Čečetka ho navrhol ako kompozíciu do seba zapadajúcich geometricky

Architektonické objekty pôvodné a nové

pravidelných mnohouholníkov a doplnil ho štíhlou vežou, vytvárajúcou predstavu zvonice. Obradná sieň je vizuálne otvorená do prostredia cintorína veľkým preskleným oknom a toto prepojenie je umocnené zošikmením stropu siene, stúpajúcim smerom k oknu. Interiér siene navrhol v rokoch 1972 – 1974 architekt Vojtech Vilhan (spolupráca Ján Bahna). Zaujímavé sú tu trúbkovité nerezové osvetľovacie telesá, ktoré použil ešte v skoršom projekte interiéru budovy Matice slovenskej v Martine. Pôvodný návrh interiéru obradnej siene je však realizovaný iba čiastočne. Novším objektom, umelecky a emocionálne pôsobivo riešeným, je hrobka rádu Saleziánov Don Bosca. Vybudovali ju v rokoch 2003 – 2005 podľa návrhu architektov Michala Bogára, Ľubomíra Králika, Ľudovíta Urbana (spolupráca Richard Čečetka). Autori tvarovali hrobku ako do zeme zapustenú a zatrávnenou mohylou prekrytú sieň, do ktorej sa vstupuje cez presný, hranolovitý čierny prvok, vrezaný do zvlneného terénu. Na cintoríne nedávno pribudli aj prvé steny na ukladanie urien podľa návrhu architekta Čečetku, mali by byť ešte doplnené lavičkami. Dúfajme, že cintorín si aj naďalej uchová svoj charakter a myšlienku, ktorú doň architekt vložil: vytvoriť „prostredie, ktoré by svojou atmosférou viedlo k zamysleniu nad našou existenciou, ktoré by vyvolávalo spomienky na tých, ktorí odišli, aj tých, ktorí ostali a žijú okolo nás. Prostredie pokojné, inšpirujúce, meditatívne...“

Katarína Andrášiová

Autorka pracuje na Ústave stavebníctva a architektúry SAV

Foto: K. Andrášiová, M. Štrosová

Článok vznikol v rámci projektu č. APVV- 0375-10, podporeného Agentúrou na podporu výskumu a vývoja

Fotogaléria: 
Vydanie: November 2014