Ružinov hoci nejde o historickú mestskú časť, môže svojim obyvateľom a návštevníkom ponúknuť aj množstvo pamiatok a pamätihodností . Začiatok výraznejšej výstavby môžeme datovať na koniec 19. storočia. Dovtedy sa na tomto území nachádzali najmä polia a lúky, ktoré zásobovali centrum mesta. Dnešná Miletičova ulica tvorila vtedy hranicu mesta. Oblasť Prievozu bola samostatná obec a k Bratislave bola pričlenená až v 50.rokoch 20. storočia. Na Trnávke boli záhrady a neskôr sa tam začali stavať byty pre robotníkov, ktorí pracovali v meste. Z pohľadu ochrany môžeme historické skvosty Ružinova rozdeliť do dvoch kategórii - pamätihodnosti mestských častí ( vyhlasuje ich miestne zastupiteľstvo) a národné kultúrne pamiatky (vyhlasuje ich Ministerstvo kultúry SR). Národné kultúrne pamiatky majú väčší stupeň ochrany. Postupne sa pokúsime predstaviť vám viaceré z nich možno ako námety na nedeľné prechádzky.
Začneme tak trocha symbolicky od miesta kde náš život končí. Martinský cintorín na mieste, kde sa dotýkajú Štrkovec, Ostredky a Trnávka je iste zaujímavou, hoci pre niekoho možno neznámou pamätihodnosťou. V minulosti sa pri vytváraní pomníkov angažovali rôzni známi sochári. Vysvätený bol v roku 1919 a okamžite sa na ňom začalo pochovávať. Pôvodne mal slúžiť obyvateľom až dvesto rokov, ale dynamická výstavba ukrojila z pôvodne zamýšľanej rozlohy. Pozemok cintorína sa zmenšil a dnes už neposkytuje žiadne voľné hrobové miesta. Dochované oplotenie a brána Martinského cintorína sú národnou kultúrnou pamiatkou. Brána cintorína tvorí jeho najdôležitejšiu čas. Oddeľuje svet mŕtvych od sveta živých. Betónovú časť oplotenia vytvorila firma Pittel - Brausewetter a kovovú časť plota je dielom umeleckého kováčstva Ľudovít Márton. Piliere vstupnej brány zaujmú výzdobou v podobe terčov, ktoré nesú hlavné posolstvo rímskokatolíckeho cintorína. Latinský nápis na jednom z nich nám prináša odkaz o vzkriesení mŕtvych. Druhý terč hovorí o nádeji kresťanov. Samotný cintorín je, napriek mnohým umeleckým dielam, na dnešnú dobu slabo zabezpečený a predmety s vysokou kultúrnou hodnotou sa bez ochrany stávajú terčom vandalom. V najstaršej časti cintorína, hneď kúsok za vstupnou bránou, sa nachádza jeden z najvzácnejších pomníkov. Je na hrobe Jozefa Mišáka, ktorý bol významným botanikom. Sochársku výzdobu sa tomto hrobe vytvoril sochár Josef Deyl. Námet tejto sochy je poetický a okoloidúci sa môžu zamyslieť nad tým čo vlastne socha znázorňuje. Niekto v nej môže vidieť Ježiša, ktorý sa modlí. Iní v postave vidia záhradníka, ktorý sa unavený po celodennej práci opiera o kríž.
Ďalším umeleckým dielom sú dve sochy od bratislavského sochára Alojza Rigeleho. Sú na dvoch rôznych hroboch, ktoré sa ale nachádzajú hneď pri sebe. Jedna je podobizeň anjela s partitúrou na hrobe Štefana Németha Šamorínskeho, ktorý je starým otcom Kamily Magálovej. Druhou je socha plačky. Motív smútiacej ženy bol v tej dobe častým námetom sochárskej výzdoby náhrobkov. V rukách drží vavrínový veniec na znak smútku. Tento veniec prišla na hrob položiť ako spomienku na zosnulého. a mnohých pomníkoch môžeme vidieť vysadený brečtan, ktorý je živým zobrazením nádeje na posmrtný život. Brečtan nájdeme aj na hrobe známeho spisovateľa Dominika Tatarku, ktorý tvorí jednoduchá vztýčená skala porastená brečtanom a malý drevený krížik s nápisom Dominik Tatarka a dvomi letopočtami 1913 a 1989, ktoré ohraničujú jeho život. Tieto, ale aj množstvo ďalších náhrobkov by si zaslúžili väčšiu ochranu a mali by byť vyhlásené aspoň za mestskú pamätihodnosť, aby sa uchovala ich hodnota.
Marianna Podlucká
Facebook
Twitter