Choreografka Šárka Ondrišová (42) trávi denne svoj čas v bývalom bitúnku na okraji trhoviska Miletičova. V roku 2007 tu otvorila divadlo a tanečný dom elledanse. Vyštudovala choreografiu baletu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Spolupracovala so Slovenským národným divadlom, Štúdiom L+S, Divadlom Aréna, Astorka či Nová scéna. Desiatky choreografií vytvorila pre muzikály, opery aj veľké televízne šou. Dnes je umeleckou riaditeľkou divadla elledanse, ktoré je jedinou stálou scénou súčasného tanca na Slovensku.
Kedy ste zistili, že vás baví tanec?
Mohla som mať tak 4-5 rokov. Otec pracoval vo filmovom klube (bývalý Charlies) a zamestnankyne tam mali krúžok jazz baletu. Keď som videla, čo tam stvárajú, vedela som, že to je to, čo sa mi páči. Mala som aj obdobie, keď som chcela byť archeologičkou, lebo sme sa s deťmi hrabali na staveniskách, kde sme našli kadečo a keď prišla puberta, chcela som byť hudobná redaktorka, lebo ma bavila hudba. Ale vždy sa to nejako dopĺňalo s tancom, až sa to vykryštalizovalo.
Kedy prišlo rozhodnutie, že pri ružinovskom trhovisku na Miletičovej ulici, na bývalom bitúnku, založíte divadlo a tanečnú školu?
Manžel mal s bratmi spoločnú firmu a túto budovu získal ako časť majetkového vyrovnania. Už dlho sme hľadali priestor, kde by sme niečo spoločne spravili a toto padlo ako blesk z neba. Keď som tu bola prvýkrát, mala som radosť, že je to miesto, kde zrealizujeme našu ideu. Ale zároveň bola budova v žalostnom stave - hrubé plesne na stenách, vytečená kanalizácia. Vidina tej obrovskej práce pred nami ma celkom vzala, ale ani v tej chvíli som si nedokázala uvedomiť, koľko tej roboty bude naozaj. Všetko stojí veľa peňazí, tak si mnohé veci robíme svojpomocne, napríklad kaviareň sme si maľovali, kamene sme pokladali na zem. Aj si všetko dokumentujeme, takže presne vieme, kam sme sa posunuli a za aký čas. Zveľaďujeme priestor a vidíme podľa návštevnosti, že ľudia to oceňujú a chodia sem, aj keď sme „na zadku“ trhoviska.
Môžu tu diváci a návštevníci vidieť niečo z pôvodného bitúnku?
Zachovali sme dva sklady, ktoré máme v priestoroch bývalých mrazákov a chladiacich boxov, vedú tam obrovské pancierové dvere. Zachovali sme jednu veľkú okachličkovanú stenu v bývalej mäsiarskej prípravovni. Aj pôvodná architektúra divadelnej haly je veľmi pekná, takže sme chceli, aby tu niečo zostalo.
Keď ste elledanse pred šiestimi rokmi založili, vedeli ste už vtedy, ako to bude presne fungovať, čo tu všetko budete robiť alebo sa to vyvinulo postupne?
Naša predstava vtedy nebola taká jasná. Určite sme vedeli, že chceme robiť tanečné divadlo, pretože okrem SND a SĽUKu, čo sú profesionálne scény, tu moderný a scénický tanec nemal stálu scénu. Chceli sme dať možnosť tvoriť a prezentovať sa ľuďom, ktorí sa tancu chcú venovať. Bolo zaujímavé, že hneď ako sme sa sem ako trojica nadšencov nasťahovali, okamžite za nami prišli tanečníci, ktorí boli v tom čase bez strechy nad hlavou, že chcú urobiť tanečnú skupinu a či sa ich neujmeme. Z tejto prvej skupinky 15 ľudí je dnes tanečná škola. Boli tak spokojní s výsledkami, že sem pritiahli kamarátov a za chvíľu prišli aj mamičky s deťmi. Tanečná škola má okolo 300 členov, niektorí to berú ako zábavu a niektorí sem úplne vážne a systematicky chodia niekoľko rokov. Máme prvých úspešných uchádzačov o štúdium na konzervatóriá. Niektorí sa dostali na VŠMU. S týmto sme ani vopred nepočítali, nejako sa to vyvinulo.
Elledanse pôsobí ako otvorený multižánrový priestor, do ktorého prichádza stále niekto nový a niečo nové. Ste aj vy otvorený človek?
Keď necháte na seba pôsobiť úplne všetko, to nie je dobré. Treba byť otvorený a vedieť selektovať, čo je vôbec otázka tejto doby, lebo sa to na nás hrnie z každej strany a niekedy to človeka prevalcuje. Sme súkromný subjekt a potrebujeme z niečoho žiť a keď chceme robiť pre deti, tak nemôžeme nastavovať ceny vysoko. Musíme teda priestory aj prenajímať. Ale nechceme ich poskytnúť na čokoľvek. Vždy dáme hlavy dokopy, čo áno, čo nie, aby sme si zachovali svoju tvár, ale neodradili ľudí. Veľakrát dáme zadarmo priestor študentom, pretože sú zapálení pre dobrú vec a treba ich podporiť.
Je teda niečo také, čo v elledanse nikdy neuvidíme, čomu by ste priestor nikdy nedali?
Určite veciam, ktoré sú od umenia veľmi vzdialené alebo sa len hrajú na umenie a pritom je to tvrdý konzumný žáner typu peep show alebo lacného kabaretu. Raz za čas tu býva nejaká párty, ale vždy nejako spojená s tancom. Nechcela by som tu mať párty, na ktorej budú opití a sfetovaní mladí ľudia. Chceme robiť veci, ktoré majú zmysel a sú „čisté“, vedú ku kultúrnemu zážitku.
Vraj ste prestali tancovať na javisku, lebo ste neboli spokojná sama so sebou. Mali ste pocit, že nie ste dosť dobrá?
Áno, asi na to javisko som nestačila. Chcela som vždy stáť pri tých najlepších a najlepšia som nebola. Dnes by som sa na javisko aj postavila len tak pre radosť. Človek v mladom veku možno nie je zrelý k niektorým úvahám, ale zasa ho to posunie inde. Možno by som inak nerobila to, čo robím dnes.
Ste teraz spokojná s tým, čo robíte, ako to robíte?
Myslím, že som sa našla a že má nejaký zmysel, keď učím aj malé deti a odovzdávam im svoje skúsenosti, keďže pri tanci sa pohybujem vyše 20 rokov. Teším sa, že ich niečo zaujme viac ako počítač a radi sem chodievajú, pričom ich vedieme k divadlu. Myslím, si, že keď deti k niečomu vediete, tak to nie je vyhodená energia, ale vracia sa naspäť v podobe ich záujmu. Sú vnímavejšie, citlivejšie, vedia odčítať divadlo, ktoré dospelý neocení. Byť kultúrny je základom nášho bytia.
Ste vydatá žena, máte troch synov. Stíhate popri práci svoju domácnosť?
Snažím sa byť doma. Keď bývam po večeroch v divadle, tak sa snažím byť doma popoludní, keď chlapci prídu zo školy. A určite si viem cez Vianoce a leto vyhradiť viac času na prázdniny ako iné zamestnané ženy. Takisto je výhodou flexibilný pracovný čas. Niekedy ma deti nevidia dva týždne, ale potom im to viem vynahradiť. A tým, že sú to chalani, radi sú aj s tatom a učia sa od neho.
Získali ste rôzne ocenenia, aj tri prestížne divadelné ocenenia Dosky. Je niektoré také, ktoré má pre vás špeciálnu hodnotu?
Myslím, že najťažšie bolo pre mňa vymaniť sa z toho, že som bola „zašúflikovaná“ ako muzikálová choreografka na Novej scéne, pretože som tam odrobila veľký kus roboty na veľkých tituloch. Potom som chcela robiť svoje veci a vrátiť sa k tomu, kto som, pretože od vysokej školy, počas ktorej som robila vlastné projekty, bolo už len muzikálové obdobie. Nikto tomu neveril a mnohí spochybňovali, že idem robiť niečo iné. To, že ľudia sú zvedaví na elledanse a chodia sem, je pre mňa potvrdením toho, že robota má zmysel a nerobíme ju najhoršie. Nerobíme konzumný ľahší žáner, naplniť takéto predstavenia je veľmi ťažké, ale už sme v šiestej sezóne a komunita tu existuje a stále vidím prichádzať nové tváre. To je pre mňa veľmi dôležité.
Absolútnou novinkou odpremiérovanou pred pár dňami je tanečné predstavenie Taj dych. Zatají sa pri ňom divákovi dych?
Je to hra s významom slov – je to o tom, aby sa človeku zatajil dych, ale aj o tom, že je to tak fyzicky náročné predstavenie, že aj tanečníci taja dych, aby nebolo vidno, že sú udýchaní. Je to aj o momentoch, kedy sa človeku zatají dych. Máme tu mladého talentovaného tanečníka, Rada Piovarčiho, ktorý má už skúsenosti zo zahraničia a ujal sa našej tanečnej skupiny Company elledanse, ktorá v Taj dychu účinkuje. Tvoria ju ľudia, ktorí celý deň pracujú na úplne iných pozíciách - máme tu IT manažéra, kriminalistku, učiteľa matematiky a fyziky, reštaurátorku, učiteľku francúzštiny, psychiatričku. Cez deň sú pracovne vyťažení, ale chodia sem viackrát do týždňa alebo cez víkendy a venujú sa tancu. Ľudia zo zahraničia nám o nich hovoria, že je to poklad. Nie sú to profesionálni tanečníci, ale robia to profesionálne.
V predstavení Dlhá noc hrajú herci z divadla Gunagu, teraz ste odpremiérovali Bubliny v betóne, čo je opäť spoločný projekt s Gunagu. Je to krok k tomu, aby ste pritiahli nové publikum, ktoré možno nemá až taký vzťah k tancu?
Má to viacej rovín – jedna je noví diváci a druhou je krok od tanca smerom k činohre. Takže je to pre nás experiment. Mne sa veľmi páči tvorba Gunagu a Viliamovi Klimáčkovi sa zasa páči to, čo robíme my. Uvidíme, či prídu noví diváci, lebo Dlhú noc hráme málo, keďže herci sú zaneprázdnení, takže ešte to ťažko hodnotiť. Bubliny v betóne sme len odpremiérovali a v júni ich nasadíme do programu. Kritici to považujú za vydarený kúsok a paradoxne sme ho nazvali „iný muzikál“. Snaží sa byť iný v tom, že nie je povrchný. Spieva sa tam, tancuje, rozpráva, ale má určité posolstvo. Je v ňom geniálna muzika, som vďačná, že sme sa dali na spoluprácu s kapelou Longital, pretože aj keby divák zavrel oči a len počúval hudbu, tak je to zážitok.
Miroslava Štrosová
Foto: archív Š.O.
Facebook
Twitter