„Nebyť ticho“ neznamená písať na sociálne siete (ak je to to jediné, čo robíme). Znamená ozvať sa, keď sa deje niečo, čo je nesprávne. Nemusí ísť o žiadnu veľkú vec. Práve naopak. Ide o tých tisíc „drobností“, ktoré ovplyvňujú to, či sa nám niekde žije dobre, alebo nie.
Vtedy, keď sa niekto predbehne pri pokladni.
Vtedy, keď niekto zaparkuje na mieste, kde parkovať nesmie.
Vtedy, keď si niekto nahlas púšťa v MHD videjká na tik-toku.
Vtedy, keď si tam niekto vykladá nohy v topánkach.
Vtedy, keď niekto pustí psa bez obojku pobehať si po parku mimo voľných výbehov psov.
Vtedy, keď niekto nechá svoje deti hádzať hračky po iných a tvári sa, že je všetko v poriadku.
Vtedy, keď niekto začne urážať predavačku, šoféra v MHD, sestričku u lekára, pani učiteľku...
Vtedy, keď niekto na porade začne šikanovať podriadených a znevažovať ženy tým najúbohejším spôsobom.
Vtedy sa väčšina ľudí začne hrať s mobilom alebo si niečo čarbať a pozerá sa inde. A vďaka tomu takéto správanie pretrváva. Pretože to robiť „môžu“. Lebo im to prejde. Lebo všetci slušní ľudia sú ticho.
Áno, niektorí sa vám potom v súkromí ospravedlnia. Ale to sa nepočíta. Nie je to prejav slušnosti, ale zbabelosti.
Pretože ak chceme žiť dobre, pokojne a v slušnej spoločnosti, musíme začať od seba. A nielen tým, že nebudeme porušovať pravidlá, ale najmä tým, že neodvrátime zrak, keď ubližujú iným. Nie v bezpečí na facebooku. Osobne.
Tatiana Tóthová, šéfredaktorka
Facebook
Twitter