Ľudia sú ochotní, len im treba ukázať, ako na to

Monika Smolová (39) je mladá sympatická žena, nadšená pre dobrú vec. Býva na Štrkovci a do práce chodí do Ružovej doliny. Desať rokov pracuje v Nadácii Pontis, kde v súčasnosti pôsobí ako programová riaditeľka. Šéfuje celoslovenskej dobrovoľníckej akcii Naše Mesto, kedy počas dvoch júnových dní vychádzajú do ulíc tisícky dobrovoľníkov. Tí maľujú ploty, preliezačky, upratujú, venujú sa seniorom či deťom. Okrem toho má Monika v nadácii na starosti rozvoj expertných pro bono programov pre neziskový sektor či vyhľadávanie príležitostí na firemnú filantropiu. Mestská časť Ružinov je tento rok nominovala na Cenu Samuela Zocha, ktorú udeľuje Bratislavský samosprávny kraj osobnostiam z bratislavského regiónu. V súkromí rada pestuje rastliny na svojom ružinovskom balkóne, miluje turistické či cyklo výlety a fotografovanie.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?

Keď som bola úplne malá, chytili ma filmy o Indiana Jonesovi. Chcela som byť archeologičkou, lebo ma fascinovalo, ako objavuje vykopávky. Potom nastal skok a mojím druhým vysnívaným povolaním bola veľvyslankyňa. Rada sa stretávam s ľuďmi, rada sa s nimi rozprávam a pri povolaní veľvyslankyne sa mi páčilo, že reprezentuje krajinu a udržiava kontakty s inou krajinou a kultúrou, hľadá prieniky medzi nimi. Ani jedno z mojich vysnívaných povolaní som síce nerobila, ale vysokoškolské znalosti z protokolu som s odstupom času využila v praxi.

Vyskúšali ste si prácu v súkromnej sfére aj v kancelárii predsedu vlády, teraz ste už desať rokov v Nadácii Pontis, teda v neziskovom sektore. Chytila vás táto práca?

Na Pontise ma najviac fascinuje jeho vývoj. Keď som sem prišla, bolo nás tu pár a vlajkovou loďou boli demokratizačné a rozvojové programy. Venovali sme sa Kube, Balkánu, transformácii našich skúseností z nežnej revolúcie a túto skúsenosť sme „vyvážali“ von. Postupne sme ale rástli, ja som sa viac začala venovať filantropickým veciam a dobrovoľníctvu a mala som bližší kontakt s tými, ktorým bola pomoc poskytovaná. Náš neziskový sektor je mladý a nemá takú históriu ako vo vyspelejších krajinách, kde ľudia výrazne podporujú neziskovky. U nás je stále ešte povedomie, že v neziskovkách pracujú vizionári, ktorí rozmýšľajú ako zmeniť svet . Do istej miery je to pravda. Aj my máme víziu, ako zo Slovenska spraviť dobrú krajinu. Avšak ku každému projektu, ktorý chceme robiť, musíme pristupovať profesionálne. Musíme mať jasný cieľ, vedieť si zmerať dopad a nájsť domáceho alebo zahraničného finančného partnera. Mojím snom je, aby sa nazeranie verejnosti na neziskový sektor zmenilo. Aby to nebolo brané ako len nejaký tretí sektor, ale ako ľudia, ktorí sú odborníkmi. Pretože v neziskových organizáciách pracujú skutoční odborníci.

Dobrovoľníctvo sa u nás čoraz viac dostáva do povedomia. Prebudilo sa už dostatočne?

Keď sme s dobrovoľníctvom začínali, tak nám paradoxne pomohla katastrofa, akou bola víchrica v Tatrách. Vtedy vznikla komunita firiem, ktorá chcela pre Tatry niečo spraviť. My sme získali od nich na to fondy a rozmýšľali sme, čo s tým. Tak sme vymysleli projekt, v rámci ktorého mohli ísť ľudia z firiem ako dobrovoľníci na predĺžený víkend do Tatier a odstraňovali následky kalamity. Vymysleli sme štvordňový program – ľudia tri dni pracovali a štvrtý deň išli za odmenu na výlet. Tak sme naštartovali firemné dobrovoľníctvo. Keď už nebolo v Tatrách toľko práce pre dobrovoľníkov, uvedomili sme si, že sme získali ľudí, ktorí sú ochotní venovať sa dobrovoľníctvu a musíme to preto rozvíjať. Tak sme objavili Kalváriu v Banskej Štiavnici a boli sme jednou z prvých skupín, ktorá odkrývala krásy Dolného kostola. Keď som tam teraz bola asi po ôsmich rokoch a videla naše fotografie, ako sme začínali a ako Kalvária vyzerá aj vďaka dobrovoľníkom stále lepšie, povedala som si, že je to úžasné a že naša práca má zmysel.

Jednou zo „značiek“ Pontisu je celoslovenská dobrovoľnícka akcia Naše Mesto, ktorá každoročne priťahuje viac ľudí. Za dva dni urobia obrovský kus práce, ktorý by inak trval podstatne dlhšie.

Do Nášho Mesta sme sa pustili podľa projektu New York Cares, keď Newyorčania upratujú svoje mesto. Tak sme si povedali, že keď to robia v New Yorku, urobíme to aj my. Najprv sa na nás neveriacky pozerali, ako chceme dobrovoľníkov z firiem zohnať. Ale podarilo sa - v roku 2007, keď sme s Naším Mestom začínali, sme mali 400 dobrovoľníkov. Tento rok už vyše 6 300. Keď som si robila prieskum, prečo ľudia na tieto dobrovoľnícke aktivity prišli, najčastejšia odpoveď bola „niekto ma požiadal“. Vtedy som zistila, že veľa ľudí by aj niečo išlo spraviť, ale neboli požiadaní. Ľudia sú ochotní, len nevedia kedy, ako a čo majú robiť. Keď im to ponúknete a vidia výsledok, tak prídu a radi pomôžu.

Viac ako šesťtisíc dobrovoľníkov je naozaj pekné číslo. Je ešte stále náročné získavať firmy pre dobrovoľníctvo počas Nášho Mesta?

Dobrovoľníctvo možno považovať za taký novodobý teambuilding. Dosť nám pomáhajú naše skúsenosti v Pontise a mnohé firmy si už sami pýtajú dobrovoľnícke aktivity. Je ale stále ťažké získať na Naše Mesto malé a stredné firmy a to hlavne v iných regiónoch ako v Bratislave. Do istej miery to suvisí aj s tým, že v hlavnom meste máme veľa medzinárodných firiem, kde si zamestnanci kultúru dobrovoľníctva prinášajú so sebou. Veľmi sa však teším, že sa pridávajú aj menšie mestá, k najaktívnejším patrí Trnava, ale aj mestské časti , ktoré najlepšie poznajú problémy svojho okolia.

Jednou z vašich aktivít je aj projekt Dobrá krajina, ktorý podporuje individuálne darcovstvo. Ako funguje?

S kolegom sme si v roku 2008 povedali, že chceme pracovať s individuálnymi darcami. Nakreslili sme si jednoduchú mapku, čo chceme robiť, nazvali sme ju pracovne Dobrá krajina. Pracovný názov nakoniec ostal, v novembri 2009 sme spustili darcovský portál, niečo ako darcovský facebook, kde môžu individuálni darcovia finančne podporiť neziskový projekt, ktorý si vyberú. Nie je to podpora jedného človeka a jeho potrieb, ale pracujeme s neziskovkami, ktoré robia zmysluplné aktivity a menia našu krajinu. Napr. tým, že pomáhajú ľuďom bez domova či venujú sa deťom a mladým, ktorí by inak trávili svoj voľný čas na ulici.

Keď vám človek zavolá, máte dobrú náladu a ste veľmi prívetivá, priateľský tón máte v emailovej komunikácii či v smskách. Čo vám vie pokaziť náladu?

Najprv som chcela povedať, že neúspech, ale keď sa tak nad tým zamyslím...Minule sa ma niekto spýtal, čo ma najviac v živote posúva. Asi vlastný neúspech. Keď sa mi niečo podarí, je to super, ale keď sa mi to nepodarí, je pre mňa oveľa väčšou výzvou hľadať, ako by sa mi to mohlo podariť. Náladu mi ale dokáže pokaziť nespravodlivosť, na to som veľmi citlivá.

Ste známa aj tým, že rada beháte. Ako vznikla vaša vášeň pre beh?

Keď bol prvý nočný beh v Bratislave, naša finančná riaditeľka z Pontisu chodila behávať. Spýtala sa ma, či to nechcem skúsiť. A tak som si povedala, že vyskúšam, koľko zabehnem, aj keď som nikdy predtým nebehávala. Zabehla som päť kilometrov bez prípravy, tak som si vravela, že šesť kilometrový Night Run zabehnem. A tak som si postupne pridávala kilometre, kúpila som si lepšie tenisky, aj nohavice na behanie (smiech) a už sa to viezlo. Zistila som, že beh je pre mňa asi jeden z najlepších spôsobov, ako odbúrať stres. Keď mám toho veľa a cítim, že už by som reagovala neprimerane, idem behať. Niekedy idem behať aj v rámci obedovej prestávky, aby som sa upokojila a usporiadala si myšlienky.

Miroslava Štrosová

Foto: archív M.S.

Vydanie: November 2014