Časť Ružinova Trnávka nemá núdzu o psích obyvateľov a môže sa stať, že tu stretnete aj budúceho vodiaceho alebo asistenčného psa. Pravdepodobne s ním budú manželia Čermákovci, cvičitelia, ktorí bývajú v tejto mestskej časti. Od roku 1998 ich rukami prešlo viac ako 55 štvornohých pomocníkov pre zrakovo či inak zdravotne postihnutých ľudí.
Ako ste sa dostali k výcviku psov?
Jaro: Vždy sme ku psom mali blízko a Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska hľadala cvičiteľov a vychovávateľov vodiacich psov. Prihlásili sme sa, 22. augusta 1998 sme prvýkrát prišli na ich schôdzu a o dva dni sme mali psa na výcvik. Zdal sa im povahovo problematický a povedali, nech to skúsime. Do pol roka pes bol odovzdaný po skúške.
Zdenka: V januári nám hneď dali ďalšieho, čiernu labradorku Almu. Potom k nej pribudla Arinka a potom to už išlo.
Jaro: Vycvičili sme 13 vodiacich psov, v roku 2003 sme sa osamostatnili a odvtedy cvičíme pod hlavičkou občianskeho združenia Pes človeku. Väčšinou máme naraz dvoch psov.
Ako dokážu psy, ktoré cvičíte, pomáhať ľuďom?
Jaro: Najznámejšie sú vodiace psy. Tie sú vlastne očami pre nevidiacich a slabozrakých. Pes obchádza prekážky, vyhľadáva dvere, schody...aby sa človek mohol samostatne pohybovať. Asistenčné psy sa používajú na podopieranie pri rozličných svalových a iných ochoreniach. Potom existuje asistenčný pes k vozíku, podáva postihnutému veci, potiahne vozík a všetko ostatné, čo človek potrebuje. Existujú aj signálne psy pre nepočujúcich, ale tie robili len iní cvičitelia z nášho OZ.
Aký máte vzťah s tými, ktorým ste cvičili psov?
Jaro: Dobrý, aj keď niečo ohľadom svojho psa potrebujú, zavolajú, pomôžeme, nie je problém.
Zdenka: Zo združenia máme tak trikrát do roka stretnutie, ale úplne všetci tam nechodia. Raz sme išli po piatich rokoch do Vranova, kde mali tú druhú najstaršiu, Arinku. Vtedy mala už tuším 12 alebo 13 rokov a...dva týždne nato zomrela. Potom našej prvej, Alme, chýbali ešte dva mesiace a dožila by sa 16 rokov. Majiteľ si ju vymenil za druhého psa, keď mala osem, a tých skoro osem rokov sa o ňu starali manželia Jakubisovci z Bratislavy. Už bola staručká, tie posledné mesiace ju von doslova vynášali. A keď mala 15 rokov, tak jej spravili oslavu narodenín. Prišli sme tam, mňa nepoznala, ale na Jara sa rozpamätala... no akoby to ten pes tušil, keď sme odchádzali, prišla za mnou a pritúlila sa. Takto nám už odišlo asi 15 psov.
Aké rasy psov najčastejšie využívate?
Jaro: Najčastejšie labradory, potom krížence zlatý retriever-labrador. Ale máme aj beaucerony, pudle, vlkodava na podopieranie, vodiacu border kóliu... Každý pes môže byť vhodný, ak vyhovuje povahou a zdravotne.
A ako hľadáte konkrétnych psov do výcviku?
Jaro: Inzerujeme po chovných staniciach. Ale zo začiatku nám ľudia nechceli dávať psov zo svojich chovov. Že je to vraj trápenie.
Zdenka: Podobne, keď venčím a psíčkari, čo ma ešte nepoznajú, sa ma pýtajú na môjho psa. Vravím, že to bude vodiaci, a oni: „Jaj, chudák.“ Mňa vtedy až nadvihne a pýtam sa: „Prečo chudák ?“ Vraj: „On sa ani nemôže hrať...“ Hovorím: „Ale veď vidíte, že je tu.“ Vodiaci pes sa takisto hrá, aj nevidiaci ho púšťajú. On sa učí, že na privolanie musí dobehnúť. Pes je spoločenský tvor a tento je celý deň s človekom. Psovi určite nie je lepšie vo voliére alebo zavretému samému doma.
Určite si spomínate na veľa zábavných príhod so psami. Povedzte nejakú.
Zdenka: Dávnejšie, keď ešte ľudia veľmi nepoznali vodiacich psov, pýtali sa napríklad: „Načo vám je slepý pes?“ Niektorí si vysvetlili psa v postroji tak, že my ho vodíme. Na začiatku sa pýtali aj, či máme tie psy na diaľkové ovládanie. Lebo mali také postroje s pevnými vodičmi, a keď ste pustili vodič, tak nad ním stál. Alebo raz sme išli za kamarátkou a Jaro mal so sebou vodiaceho psa. Odparkoval, vystúpil, zobral z auta psa v postroji a šiel dnu. Suseda, ktorá stála vonku, vyvalila oči, čo sa deje. O dva dni, keď som bola u kamarátky, suseda ma zastaví a pýta sa, či to je manžel. Hovorím, áno. A ona len: „Nedokážem si vysvetliť, ako môže slepý šoférovať.“ Takisto keď robil toho prvého asistenčného k vozíku. Išiel po ulici na vozíku a trápil sa, hore, dole z chodníka. Obďaleč bol chlapík, ktorý opravoval auto. Jaro pracne vyšiel s vozíkom hore na chodník, ľudia naňho kukali, a on neodolal, naraz sa zdvihol a išiel pozrieť, čo tam ten chlapík robí na aute.
Čo máte na tejto práci najradšej?
Jaro: Najradšej mám odovzdaného psa. (smiech) Ale naozaj...pes ti počas výcviku už prirastie k srdcu, ale si rád, že ide k tomu, kto ho potrebuje.
Zdenka: Mne trvalo hádam päť rokov, kým mi to prestalo byť ľúto, ale keď vidím, že ten pes ozaj pracuje a pomáha, je to úžasné.
Lucia Michlerová
foto autorka
Facebook
Twitter