Nie je z tých hviezdičiek, čo zablikajú a rýchlo zhasnú. Kariéru si budovala postupne ako pribúdali nové piesne, ktorých sa nazbieralo zo štyridsať. Napokon z nich vybrala pätnásť a tie vyšli na cédečku s názvom Tie, ktoré mám rada. Patrí k nim Bronzové leto, s ktorým sa predstavila v roku 1971 na Bratislavskej lýre, ďalej skladba Neveríš - uveríš, V hlbokom tichu, Nedeľa či Nápoj z mušlí. Začiatkom tohto leta vydala svoj prvý album, ktorý sa volá rovnako ako jej úspešná pieseň Neveríš-uveríš. Speváčka a pedagogička NORA BLAHOVÁ (1943).
Aký je to pocit sledovať reakcie publika už vyše polstoročie?
Úžasný. Dáva mi silu a radosť.
Cítite istý rozdiel vo vystupovaní, keď ste začínali v 60. rokoch a teraz?
Áno, pred publikom cítim ešte väčšiu pokoru a zodpovednosť, ako vo svojich devätnástich rokoch.
Za dievčenských čias ste sa prejavovali ako nádejná športovkyňa. Čo zmenilo napokon vaše plány?
S tým športom to bolo naozaj tak. Plávala som, hrala som tenis a na vysokej škole som si aj vybrala aprobáciu – telesná výchova a slovenčina. Na konci prvého semestra ma však na lyžiarskom zájazde pohrýzol pes do nohy a nemohla som dokončiť ani prvý ročník v telocviku. Neostávalo mi nič iné, musela som prejsť na inú aprobáciu. A ešte k tomu ma čakali dosť náročné diferenčné skúšky.
Vzdelaním ste učiteľka hry na klavíri aj akordeóne. Napĺňala vás pedagogická práca?
Nikdy som nechcela učiť. Možno aj preto, že v rodine máme veľa učiteľov a právnikov, ktorí nakoniec tiež skončili ako učitelia. Využila som teda svoje znalosti hry na klavíri z hudobnej školy, na ktorú som chodila sedem rokov. Dá sa povedať, že som bola celkom slušná klaviristka. Popri dovtedajších schopnostiach som zúročila aj svoje pedagogické minimum, čo ma napokon viedlo k rozhodnutiu vybrať sa za zárobkom touto cestou.
Popri práci pedagóga vás ale neustále lákal spev. Nebola to priveľká odvaha prihlásiť sa do súťaže Bratislavská lýra, na ktorej sa zúčastnili profesionáli?
Spevákov na festival Bratislavská lýra vyberala odborná porota. Pokladám za veľké šťastie, že som sa tam dostala aj ja. Mala som už vtedy v banskobystrickom rozhlase nejaké hudobné nahrávky. Doktor Ján Siváček, ktorý s hudobným skladateľom Pavlom Zelenayom vyberali na festival nielen pesničky, ale aj nových interpretov, mi ponúkli spievať pieseň Karola Elberta Komu sa zdôverím.
Žánrovo vám boli blízke šansóny. Mali ste aj nejaké vzory?
U nás na Slovensku v tých časoch málokto spieval šansón, hoci bol tento žáner u poslucháčov dosť žiadaný. Do ďalšieho ročníka Bratislavskej lýry napísal autor Teodor Šebo-Martinský pre mňa skladbu, ktorú som tam zaspievala. V jednom časopise sa potom objavil článok s titulkom Šansónová nádej Nora Blahová? Vtedy však naozaj nebola priaznivá doba pre šansón. Našťastie, teraz sa začína rozbiehať.
Váš prvý manžel bol hudobník - klavirista a aranžér Ladislav Sládečka. Povrávalo sa, že vraj kde ste vy dvaja prišli, všade ste založili kapelu...
Čosi na tých rečiach bude. Naozaj, kdekoľvek sme prišli, dokázal pozháňať dobrých hudobníkov. Takže nebol problém vystupovať s nimi na rôznych podujatiach. Najčastejšie sme hrávali na popoludňajších koncertoch, takzvaných Čajoch o piatej.
Vari najslávnejšie časy ste zažili v chýrnom kabarete Tatra revue...
V januári 1968 odtiaľ odišla Marcela Laiferová, takže istý čas som spievala jej repertoár. Žiaľ, kabaret v roku 1972 z politických dôvodov zrušili. Zamestnala som sa v Mirbachovom paláci - v Galérii mesta Bratislavy a pripravovala som koncerty a rôzne vystúpenia v týchto priestoroch. Pracovala som tam sedemnásť rokov. Po nežnej revolúcii ma oslovil Ivan Krajíček do televíznej relácie Repete a zasa som spievala. Trvalo to však len pár rokov. Keď sa mi koncerty pod hlavičkou „Repete“ začali zdať spolitizované určitou stranou, dala som si na desať rokov pauzu. A za ten čas som sa konečne stala učiteľkou na športovom gymnáziu. Neučila som však športové disciplíny, ale nemčinu.
Nedávno vám vyšlo CD s názvom Neveríš - uveríš. Aké piesne ste do neho zaradili?
Konečne sa mi podarilo splniť si dávny sen - mať oficiálne cédéčko, väčšinou s novými skladbami. Napísala som si aj texty k týmto pesničkám, o to lepší pocit mám z tejto práce. Sú na ňom aj duetá jednak s Jožkom Benedikom a tiež s doteraz menej známym Róbertom Lecom, ktorý je aj jedným z producentov večera, na ktorom sme uvádzali moje CD. Nové cédečko Neveríš-uveríš vzniklo aj vďaka televízii TV 8. Dvadsiatyštvrtý jún tohto roka sa zapísal do akoby nového začiatku ďalších mojich tvorivých dní a pevne dúfam, že aj koncertov.
Ste atypickým príkladom ženy tretieho veku - štíhla, vrtká, po celý rok do bronzova opálená ako vaša pieseň Bronzové leto, večne ste usmiata. Prezraďte recept na mladosť a stále dobrú náladu...
Rada spievam, najradšej pre publikum. Aj keď už nemám veľa príležitostí, z každej sa úprimne teším. Spolu so Zdenom Sychrom, ktorý mi v živote po profesionálnej stránke veľmi pomohol a s ktorým sme naspievali niekoľko duetov, sme minulý rok otvárali fitcentrum pre seniorov na Trnávke, ale vystupujeme aj na koncertoch v DK Ružinov, teda v mestskej časti, kde už 25 rokov bývam.
Z okna paneláku na Štrkovci máte taký výhľad akoby ste boli v Nízkych Tatrách. Predpokladám, že sa tu cítite fajn...
Pred domom mám vysoké borovice, ktoré mi pomáhajú prekonávať nepríjemnú astmu. Dlhé roky som sa chodila po okolitých parkoch prechádzať aj s mojím staručkým psíkom. A donedávna som odprevádzala malých žiakov zo základnej školy na Bachovej ulici, keď išli po vyučovaní do základnej umeleckej školy na Chlumeckého, aby rozšantené nevbehli pod auto. Pokladala som to nielen za pedagogickú, ale najmä za ľudskú činnosť, ktorá aj mne samotnej pôsobila radosť.
Anna Sláviková
Foto: (mš)
Facebook
Twitter