Stavby architekta Dedečka v Ružinove III.
Častou kritikou sídlisk z doby socializmu je ich chýbajúce centrum, námestie ktoré by tvorilo jadro celej obytnej štvrti, miesto ktoré by jeho obyvatelia chápali ako ich jedinečný priestor spoločenského života, stretávania, nakupovania či oddychu. Ružinov, jedno z prvých veľkých povojnových sídlisk Bratislavy, tiež dodnes trpí týmto fenoménom. Jeho centrálna časť, tvorená krížením dvoch hlavných tepien sídliska, Ružinovskou a Tomášikovou ulicou, bola už od začiatočných návrhov koncipovaná ako centrum Ružinova. A začala sa aj budovať v duchu vtedajších predstáv moderného mestského centra.
Nadúrovňové námestie
V okolí križovatky Ružinovská-Tomášiková vyrástli v 60. a 70. rokoch minulého storočia viaceré administratívne budovy. Tou najvýraznejšou je jednoznačne stupňovitý objekt Kerametalu od architekta Ľudovíta Jendrejáka. Dôležitú úlohu na formovaní tohto námestia zohrali aj objekt dnešného daňového úradu či administratívna budova pri ulici Maximiliána Hella od architektov Skočeka, Končeka a Titla a predovšetkým menšia stavba bývalej budovy obvodného národného výboru s obradnou sieňou. Stavba úspešných architektov Tibora Gebauera a Ľubomíra Titla však bola pred niekoľkými rokmi radikálne prestavaná na dnešnú Paneurópsku vysokú školu. Tam, kde je dnes vstupné priestranstvo pred novou univerzitou, sa mala začať výstavba hlavnej časti centrálneho námestia Ružinova.
V duchu dobových predstáv navrhli architekti Ľudovít Jendreják a Ladislav Pinkalský ambiciózny projekt nadúrovňového námestia, ktoré malo preklenúť Ružinovskú ulicu a prepojiť tak dve časti sídliska Ostredky a Pošeň. Rozsiahle plató vyzdvihnuté dve podlažia nad úroveň zeme malo byť voľným verejným priestorom, pod ktorým mali byť umiestnené obchody a občianska vybavenosť. Finančne, ale aj technicky náročný plán, ktorý vznikol ešte v období 60. rokov, ovplyvnil vývoj námestia , rozmiestnenia spomínaných budov, avšak nikdy sa nezačalo so samotnou realizáciou tohto nadúrovňového námestia.
Upustenie od mesta v parku
Neskôr, na prelome 70. a 80. rokov, sa už od tohto temer utopického projektu ustúpilo a pohľad plánovačov sa obrátil predovšetkým na priestor Pošne, dovtedy vymedzený len stavbou Kerametalu. V tomto období už aj v našom prostredí rezonovali koncepty postmoderny, myšlienky, ktoré sa navracali k tradičnejšiemu chápaniu stavby miest. Architekti opúšťali ideály o meste v parku zloženom zo solitérnych objektov s ideálnymi svetelnými podmienkami a navracali sa k uzavretým formám ulíc a námestí vymedzených blokovou zástavbou tak, ako to vidíme v historických častiach mesta. V prvej polovici 80. rokov tak v zóne medzi Kerametalom a Tomášikovou ulicou vystavali tri objekty, ktoré v medziach tohto rozsiahleho priestoru začali formovať základ uzavretého priestoru námestia – smerom k Ružinovskej to je objekt Domu kultúry architektov Mariána Maľovaného, Mikuláša Brezu , ktorí sa snažili formou pasáže priviesť ľudí od hlavného ružinovského ťahu k samotnému námestiu. Oproti nemu bol v tom istom období postavený obchodný dom Ružinov, jeden z najväčších a najlepších príkladov postmodernej architektúry na Slovensku. Zároveň to bolo aj jedno z najuznávanejších a najoceňovanejších diel profesora Bahnu, ktorý dodnes pôsobí v živote architektonickej obce Slovenska.
Budova štátnej banky
Tretia stavba námestia, umiestnená zo strany sídliska, je dielom architekta Dedečka. Jeho štátna banka, dnes bývalá budova VÚB, mala za cieľ uzavrieť námestie a vytvoriť určitú uzavretú formu verejného priestoru. Napriek tomu, že je Vladimír Dedeček dodnes považovaný za jedného z najradikálnejších spomedzi našich architektov, stavbou banky sa nesnažil výrazné vyniknúť, skôr naopak. Hmota stavby výškovo graduje frontu námestia, ale bez výraznejšej snahy o kontrast len s jemným prevýšením ostatných dvoch stavieb, podobne aj výrazné horizontálne prvky balkónov zoslabujú vertikalitu objektu. Samotné farebné riešenie banky podporovalo spoločné vyznenie celého námestia, kombinácia hnedej a bielej farby je kombináciou farebného riešenia oboch vedľa stojacich stavieb, ktoré sa v Dedečkovej banke akoby stretávajú.
Dnes už tento výraz stratil na sile, námestie ktoré v 80. a 90. rokoch patrilo azda k najživším verejným priestorom bratislavských sídlisk, a bolo úspešnou ukážkou dobového prístupu k oživeniu sídliskovej krajiny, je dnes jedným z najhorších príkladov spľasnutia stavebného boomu v Bratislave. Investor, ktorý plánoval výstavbu najväčšieho nákupného centra na Slovensku síce stihol rozobrať obchodný dom Ružinov až na kostru, aby zistil že vlastne nemá na výstavbu plánovaného megakomplexu peniaze. Oplotená ruina dokázala degradovať celý priestor, ktorý odvtedy stále viac pustne.
Len sa potvrdzuje, že menšie a jednoduchšie stavby a architektonické intervencie dokážu niekedy viac ako megalomanské koncepty, či už to bol ten zo 60. rokov minulého storočia alebo ten nedávny. Dúfajme, že sa k nim raz opäť vrátime, na ružinovskom námestí nám ešte zostal ich základ.
Peter Szalay
Foto: M. Štrosová
Facebook
Twitter