Súrodencov Eleonóru Vančíkovú Kapasnú (52) a Miroslava Kapasného (55) spája od detstva láska k folklóru a už vyše 15 rokov folklórny súbor Karpaty, ktorí pôsobí v Ružinove. Miro je umelecký vedúci súboru a Norika vedúca jeho speváckej skupiny. Vyrastali vo Važci, kde ich otec viedol folklórnu skupinu. Folklór tak majú v krvi. Obaja prešli cez važeckú folklórnu skupinu, folklórny súbor Tatrín v Liptovskom Hrádku, stretli sa v Lúčnici, Techniku. Miro zakladal detský folklórny súbor Kremienok, predchodcu Kremienku, ktorý pôsobí v Ružinove. Spoločne so sestrou Ružinovu dali folklórny súbor Karpaty, ktorý založili v roku 1998. Z Noriky, ako ju všetci volajú, srší silná energia, Miro má skôr črty pokojnejšieho introverta. Prinášame vám ich súrodenecký folklórny duel.
Kto z vás je dlhšie folklorista?
Norika: Hmmm....asi ja, keďže vystupujem od svojich dvoch rokov.
Miro: Áno, Norika je dlhšie folkloristka, hoci je mladšia. Ja som začal až na základnej škole. Noriku náš otec „nútil“ spievať naozaj od úplného detstva.
Norika: Miro mal výhodu, on mohol hrať vonku futbal a ja som musela spievať. Nie vždy sa mi chcelo, ale rada som sa učila nové pesničky a od detstva som chodila na množstvo speváckych súťaží.
Norika, vy ste speváčka, Miro, vy v prvom rade tanečník a choreograf, ale pre istotu – kto z vás lepšie spieva?
Norika: Náhodou, toto je ťažká otázka. Síce asi by sa zdalo, že som to ja ako speváčka, ale musím povedať, že Miro spieva fakt dobre.
Miro: V rozhlase mi na jednej nahrávke povedali, že také dobré a vysoké C im tam ešte nikto nezaspieval.
Norika: Podľa mňa je Miro najvyššie spievajúci chlap na Slovensku, ktorý spieva normálnym hlasom bez fistule.
Bojím sa teraz spýtať, kto je lepší tanečník....
Miro: To je tiež ťažká otázka.
Norika: Môžeš mi to opätovať...ideš (smiech). Náhodou, keď sme boli pred 15 rokmi na zájazde, tak tam černosi neverili, že som beloch, že mám v sebe belošskú krv ☺.
Miro: Tak ja to teraz celé poopravím (smiech).. ..Norika je jasne lepšia speváčka ako ja a je aj výborná tanečníčka.
Norika: Ale ty si lepší tanečník.
Miro: Lezieme si jednoducho do kapusty obidvaja.
Miro, ako by ste jedným slovom charakterizovali vašu sestru?
Norika: Ja by som vedela (smiech).
Miro: Akože úžasná? Ale to nevystihuje všetko. Skôr ju viac vystihuje slovo zásadová, pretože aj v práci trvá na istých zásadách.
Aký je váš brat, Norika?
Norika: Precízny, cieľavedomý a čestný. Tvrdohlavý kozorožec a milujúci brat. Snažíme sa vzájomne si pomáhať, aj keď občas to medzi nami iskrí, pretože máme podobné vlastnosti, hlavne pokiaľ ide o precíznosť.
Ako sa zmenil váš súrodenecký vzťah vplyvom času, dozrievania, skúseností?
Miro: Myslím, si že sa veľmi nezmenil, akurát mal iné vonkajšie prejavy. Keď sme boli deti, tak nás chalanov Norika naháňala, chcela sa baviť radšej s nami ako s dievčatami.
Norika: Máme aj staršiu sestru Soňu, ktorá chcela byť lekárka a aj sa jej to splnilo. Ona bola vždy väčšia intelektuálka, hrala sa s bábikami, bavila sa s kamarátkami a mňa nezaujímalo, o čom sa rozprávajú. Viac ma bavilo behať po lese, strieľať z luku, behať so sekerkou a tak ma mamička dávala Mirkovi na starosti. Keďže som bola najmladšia, tak či chcel alebo nechcel, musel ma vziať so sebou.
Miro: Od strednej školy sa formovali naše spoločné folklórne záujmy. Aj keď sme sa počas vysokej školy rozdelili, potom sme sa zasa stretli v Lúčnici a potom v ďalších súboroch.
V dospelosti, keď má človek svoj vlastný život, sa súrodenci už zvyčajne stretávajú menej, váš prípad to však nie je. Ako často sa vidíte?
Norika: Našťastie nie každý deň (smiech).
Miro: Minimálne dvakrát do týždňa na tréningoch Karpát. Niekedy si až lezieme na nervy (smiech).
Váš najsilnejší folklórny zážitok?
Norika: Keď som mala 17 rokov, bola celoštátna súťaž ľudových spevákov a hudieb. Bolo to na Myjave a išla som si tam len tak zaspievať. Neprikladala som tomu nejakú váhu, lebo už som predtým vyhrala rôzne kolá speváckych súťaží. Ale vyhrala som a to vyhlasovanie výsledkov bolo neskutočné. Ľudia reagovali veľmi spontánne, cítila som sa ako Caruso v La Scale. Hoci som predtým vystupovala aj vo veľkých amfiteátroch, toto bol neskutočne veľký zážitok, lebo diváci si veľmi ctili hudobný prejav a moju energiu, pretože ja neviem pri speve len tak stáť. A keď som vychádzala, cítila som sa ako na Oscaroch, pretože ľudia mi podávali ruky a gratulovali mi aj na ulici. Bol to naozaj silný zážitok.
Miro: Keď som začínal s foklórom, tak najväčší zážitok pre mňa bolo vidieť naozajstný autentický folklór. Keď už som bol sám interpret, tak každé vystúpenie bolo pre mňa zážitkom. Či už v Lúčnici, v Techniku, v Karpatoch. Obrovským zážitkom je pre mňa potlesk, napríklad úplne prvé vystúpenie Karpát. Keď sme sa s Karpatmi dostali do Prahy ako nový súbor, to bolo tiež nezabudnuteľné. Keď sme vystupovali na svetovej folkloriáde v Južnej Kórei, bolo úžasné vidieť toľko súborov na jednom mieste.
Norika: Ešte mi utkvelo v pamäti, ako som, spievala v Číne na obrovskom námestí, na ktorého koniec ste ani nedovideli. To bol fascinujúci zážitok – naučila som sa spievať po čínsky a presvedčila som organizátorov, že na záver celého festivalu zaspievam v čínštine. Moja pieseň zaznela, ľudia stíchli a začali jemne tlieskať a spievať so mnou. Aj teraz mi behá mráz po chrbte, keď si na to spomeniem.
Miro, keď vám niekto povie ako tanečníkovi „zatancujte nám niečo“, čo by to bolo?
Norika: Prvé mu napadne „dajte pokoj“ alebo „to nemyslíte vážne“ (smiech).
Miro: Tanca mám dosť na tréningoch, takže inak sa mu dosť vyhýbam (smiech). Ale najradšej mám goralskú tanečnú oblasť.
Norika: Musím potvrdiť, to mu aj spevácky ide výborne, tam sa prejaví jeho vysoký hlas.
A vás, Norika, keď niekto požiada, aby ste niečo zaspievali, čo vám prvé napadne?
Miro: To môžem aj ja odpovedať – Norika je najznámejšia piesňami z Liptova, z Važca.
Norika: Dobre povedal. Najtypickejší je pre mňa určite Važec, ale aj pijácke z východu, piesne zo Záhoria mi idú. Mám rada ale všetky žánre, nielen folklór. Uplynulých desať rokov sa venujem aj šansónu, jazzu a muzikálovým veciam. Zatiaľ som ale nepozerala časy konkurzov do muzikálov, ale čím ďalej, tým viac, ma to láka.
Miro: Tak to mi zasa pribudne výčitka, že kvôli mne si nešla do toho a toho muzikálut, toto ma určite čaká (smiech).
Norika: Ja som od malička chcel byť speváčka, chcela som ísť na konzervatórium a nič iné som nepripúšťala. Ale zlom nastal vo ôsmej triede, kedy mohli od nás z triedy len dvoch vybrať na gymnázium a mňa vybrali. Ja som nechcela ísť, ale rodičia ma aj tak napokon dali na gymnázium. Potom sa mi zdalo, že som už stará na konzervatórium a preto niekedy rozmýšľam, že ktovie aké by to bolo, keby som na konzervatórium vtedy išla.
Miro: Možno by si bola operná speváčka.
Norika: Možno operná, možno muzikálová, možno by som bola herečka, kto vie. ...
Miroslava Štrosová
Foto: archív M.K.
Facebook
Twitter