Každý deň treba vstávať pozitívne naladený a bude hneď lepšie, odkazuje najdlhšie spolu žijúci manželský pár Ružinova Božena (91) a Arnošt (92) Kašparecoví. Zvíťazili v súťaži o najdlhšie spolu žijúci manželský pár z Ružinova, ktorú vyhlásila mestská časť Ružinov počas februárového Národného týždňa manželstva. Kašparecovci sa zosobášili v roku 1946 a v decembri oslávia 69 rokov spoločného manželského „v dobrom i zlom“.
Ste stále vitálni a usmiati a čo je najdôležitejšie – ctíte si a vážite jeden druhého. Stále sa ľúbite, objímate, pobozkáte, pohašteríte aj odpustíte. S takýmito devízami sa dá prežiť krásny život. Nie vždy bol ten vás život krásny. Vám tie najkrajšie roky pokazila vojna.
Arnošt: Zažili sme bombardovanie, kde zahynulo mnoho ľudí, nútené práce, Boženka bola aj v koncentračnom tábore. Ale aj takéto hrozné veci nás zocelili, mali sme jeden druhého.
Obaja hovoríte po česky, ako ste sa ocitli v bratislavskom Ružinove a koľko tu spoločne zdieľate to vaše vzácne manželstvo?
Arnošt: Pochádzame z juhomoravskej dedinky a v továrni, kde sme obaja pracovali, sme sa vlastne aj zoznámili, robili nábor do Slovnaftu. Potrebovali odborníkov na katalytické procesy pri výrobe leteckých palív. Tak sme sa presťahovali do Vlčieho hrdla.
Boženka: Zvykli sme si bez problémov. Bolo úžasne, v našich časoch sme tam všetci boli ako jedna veľká rodina, vzťahy boli perfektné, čo sa deje teraz, ja len „zírám“.
Zoznámili ste sa teda v práci. Ako ste si navzájom zaimponovali, čo sa vám zapáčilo na tom druhom?
Arnošt: Mala krásne opálené nohy...
Boženka: (smiech) Nóó, teraz už nemám... Náš ocinko bol zasa taký „kľuďas“, rozvážny, to sa mi vždy páčilo. Viete, naša generácia stavala na zodpovednosti, vážnejšie sme pristupovali k životu, výchove detí, mali sme na ne viac času. Vždy som synov učila napríklad „pomôž starším s taškou“ a keby ste videli tú radosť a hrdosť v očiach, keď to urobili... Tohto je dnes asi málo.
Povedali ste to krásne, ale vráťme sa ešte k vašim začiatkom. Ako sa kedysi „randilo“, kam ste chodievali?
Arnošt: Vtedy určite nie do kaviarní, ako teraz. Do prírody predsa, prechádzky po lese.
Boženka: A spoločné brigády. Kedysi bolo úplne prirodzené v piatok vziať metlu, hrable, rýľ a brigádovať. Zadarmo, ale to každý bral ako samozrejmosť. Sídliská sú zalesnené aj našimi rukami.
A prvá pusa bola kedy? Už na prvom rande?
Boženka: (smiech) Ale kdeže...
Arnošt: To by som si nedovolil.
Hovoríte, že ste pekne spolu vychádzali od začiatku. Ako ste to dokázali, celé tie roky, to sa vôbec nepohádate?
Arnošt: Ale čoby nie. Ale potom sa rýchlo musíme udobriť. Ak niečo „vyvediem“, už hovorím synovi: „Paľko, kúp nejakú peknú kvetinku.“
Boženka: A ja sa už teším na to, ako mu hneď odpustím. Viete, nikto nie je stopercentný, nemá svätožiaru, ale s toleranciou sa dá všetko zvládnuť.
To sa až dojímavo počúva. Tak o vás hovorí aj syn Pavel, je na vás hrdý a šťastný, že ste ho vychovali s vašimi zásadami.
Boženka: Ale veď to bola samozrejmosť. My sme šťastní, že ho máme. Druhý syn nám, žiaľ, zomrel.
Prežili ste spolu aj ťažké časy, ale ste tu v nádhernom veku 91 a 92 rokov. Poraďte, čo vás okrem spoločnej lásky, drží pri živote, čo vás baví a teší?
Boženka: Ja začínam naozaj veriť na pozitívne myslenie. Schopnosť vybrať si aj z toho zlého to najlepšie a to pozitívne prenášať na druhého. Je to ťažké, ale ide to. No a musíte byť aktívni! To by som odkázala všetkým seniorom – neuzatvárať sa, byť v kolektíve, to robí zázraky. Ja som už ako dôchodkyňa chodievala na Inter cvičiť, no a doteraz – to je už 30 rokov - sa s kamarátkami odtiaľ raz za mesiac u nás stretávame, máme taký „babinec“, priemerný vek okolo 92 rokov.
Arnošt: Ja som zasa roky vyrábal šamlíky. Pri kontajneroch som ponachádzal laty, a v garáži som stružlikal, všetky som ich rozdal známym, rodine. Treba niečo robiť, my veľa čítame, lúštime krížovky.
Boženka: No a televízny Duel, to je naše, tam zisťujeme, aké máme ešte vedomostné nedostatky. Aktivita drží človeka pri živote, bez nej ide dolu vodou.
Arnošt: A to nie je pre nás. My sa nevzdávame! Vzdávajú sa len slabosi. A to my nie sme!!
Sandra Jonisová Vychlopenová
Foto: redakcia, archív Kašparecovcov
Facebook
Twitter