Z Austrálie do Ružinova

Nielen Leonardo da Vinci namaľoval Giocondu, čiže Monu Lízu. Urobil tak aj výtvarník PETER HORÁK (1947), človek s bohatou fantáziou. Rád maľuje motívy prírody a krajiny. Charakteristické sú pre jeho figurálnu či abstraktnú tvorbu najmä geometrické tvary, ktoré znamenajú istú disciplínu. Dlhé roky žil v Austrálii, ale vrátil sa do Bratislavy. Aktuálne žije v Ružinove. Jeho obrazy nájdete v zbierkach galérií v Melbourne, Tokiu, Singapúre či San Franciscu. Jeden svoj obraz daroval Židovskému múzeu v Bratislave.

Štyri desaťročia ste prežili v ďalekej Austrálii. Čo vás napokon pritiahlo naspäť, k nám do Bratislavy, do Ružinova?

Počas celých tých štyridsať rokov som neustále spomínal na Slovensko, najmä na Bratislavu, kde som vyrastal. Mal som pred očami nielen Záhradnícku ulicu, ale aj Bratislavský hrad, ktorý som viackrát namaľoval. Vrátiť sa nebolo vonkoncom jednoduché, takže aspoň maľovanie ma spájalo s mojou vlasťou. Uchovalo sa niekoľko obrazov s námetom nášho hradu, ktorý mal pôvodne iba jednu vežu, preto je aj na niektorých mojich obrazoch stvárnený práve takto. Maľovanie tvorilo akýsi most medzi mojím rodným mestom a zemepisne vzdialenou Austráliou. S pribúdajúcim vekom sa vo mne čoraz nástojčivejšie hlásila túžba po domove. V Ružinove bývali viacerí moji príbuzní, žije tu niekoľko mojich dobrých známych, ku ktorým som po nežnej revolúcii chodil na návštevy, páčilo sa mi tu, až som sa napokon rozhodol, že sa sem definitívne vrátim.

Pred vaším odchodom do emigrácie v roku 1968 ste vyštudovali strednú školu a rád ste sa zdržiavali v ateliéri nášho významného majstra štetca Júliusa Nemčíka. Ako na vás vplývali stretnutia s ním?

Býval som na Záhradníckej ulici a hore nad nami, na piatom poschodí mal Július Nemčík ateliér. Vtedy som bol iba malý chlapec, no cítil som, že si ma obľúbil. Keď mi dovolil nazrieť do svojho maliarskeho kráľovstva, veľmi ma to oslovilo. Zatúžil som aj ja kresliť také obrázky ako on. Požičal mi svoj štetec, dal mi farby a ukázal mi ako sa s nimi narába. Vlastne mi poskytol základy techniky maľovania. Nepriamo vo mne podnietil záujem o výtvarné umenie, zároveň rozvinul moje umelecké schopnosti, za čo som mu vďačný.

Mali ste sotva dvadsať rokov, keď ste sa rozhodli odísť do sveta. Nebolo to príliš odvážne rozhodnutie, verili ste vo svoj talent, že sa presadíte?

Preto som odišiel do cudziny, lebo u nás som nemohol študovať to, po čom som túžil. Čiže umenie. Aj keď som prijímacie skúšky urobil, na Školu umeleckého priemyslu som sa nedostal. Ani moja budúcnosť v bývalom Československu by sa nevyvíjala tak, ako som si to želal. Vybral som sa hľadať krajinu, kde by som mohol študovať a neskôr sa venovať tomu, čo mi bolo blízke.

Podarilo sa vám v austrálskom meste Melbourne nadobudnúť vysokoškolské vzdelanie umeleckého smeru. Bolo jednoduché uchádzať sa cudzincovi bez dostatočných znalostí angličtiny o prijatie na takú výberovú školu?

Začiatky neboli úplne jednoduché. Nielenže som neovládal angličtinu, ale nemal som ani finančné prostriedky. Takže najskôr som tri roky pracoval, rozbehol som aj nejaký biznis, až potom som sa prihlásil na Caulfield Institute of Technology fine art and design, ktorý som po štyroch rokoch ukončil.

Ako sa žije umelcom na opačnej strane zemegule?

Povedal by som, že tak isto, alebo aspoň podobne, ako kdekoľvek inde na svete. Ak ste úspešní, tak sa vám žije dobre a vystačíte si z predaja svojich umeleckých diel. Takých šťastlivcov je však málo. Väčšina z nich niekde pracuje, teda živí sa čímsi iným, no a umenie robí popri tom ako hobby. Predsa len sa v Austrálii žije umelcom o čosi lepšie ako tunajším mojim kolegom z toho dôvodu, že za morom sú ľudia prístupnejší abstraktnému umeniu a skôr ho kúpia, než tu, v Európe.

V roku 2010 ste usporiadali veľkú výstavu v našom meste, ktorú ste nazvali Konečne doma. O rok nato ste vystavovali v Grasalkovičovom paláci, nedávno mohli vaše práce obdivovať milovníci výtvarného umenia v galérii Umelka. Okrem iných, figuratívnych malieb sa tu stretli aj so slávnou Monou Lízou a jej tajomným úsmevom. Na rozdiel od Leonardovej maľby je tá vaša verzia pomaľovaná zvláštnymi písmenami. Čo ste nimi chceli vyjadriť?

Bola to pocta Leonardovi, kde som ceruzkou napísal príbeh Mony Lízy, niektoré písmená sú smerované zľava doprava, iné sprava doľava, potom zhora dolu, zdola nahor ako taký rébus, a medzi tými písmenami som maľoval Monu Lízu. Takže najskôr boli písmená a potom prišla na rad podobizeň jej záhadnej tváre. Vlastne, v tom obraze je zašifrované tajomstvo. Mnohí umelci namaľovali túto ženu, ja som chcel byť inakší. Originálny. Dúfam, že sa mi to podarilo.

Charakteristické sú pre vašu tvorbu najmä čierne čiary. Možno povedať, že ide o váš špecifický rukopis?

Aj tak sa to dá povedať. To je môj „trademark“, čiže poznávacia značka. Najprv urobím čiary, a potom maľujem. Každý výtvarník má svoj štýl. Čiary sú môj štýl.

Jeden z vašich obrazov má názov Domov sladký domov. Naozaj sa vám v Ružinove, kam ste sa nasťahovali, žije sladko?

Spomínaný obraz som namaľoval ešte predtým, ako som sem prišiel. Vyjadroval moju silnú túžbu po domove. A Bratislavský hrad, ako som spomínal, bol symbol môjho skutočného domova. Našťastie sa môj sen splnil. Už dva roky som stálym obyvateľom Ružinova. V celej tejto lokalite je veľa príjemných miest, najmä parkov a sviežej zelene. Cítim, že je to vhodné prostredie pre invenciu a celkovú umeleckú tvorivosť. A v tomto sympatickom prostredí som objavil v sebe aj pedagogické schopnosti. Venujem sa ružinovským deťom. Učím ich kresliť a maľovať vo výtvarnom krúžku základnej školy v Ružovej doline. Neprekáža mi, že za to neberiem nijaký honorár. Som rád, že deti majú záujem o maľovanie, v každom sa usilujem objaviť nejaký talent, a vôbec sa nebojím, že si vlastne vychovávam konkurenciu.

Anna Sláviková

Foto: archív P.H.

Fotogaléria: 
Vydanie: Júl - August 2015