17. novembra 1989 sa úplne zmenil svet, v ktorom sme dovtedy žili. Získali sme slobodu, o ktorej sa ľuďom desaťročia ani nesnívalo a otvorili sa hranice. Odrazu sme mohli na vlastné oči uvidieť, ako sa žilo za železnou oponou. Neobdivovali sme len obchody plné tovaru, aký sme poznali len z Tuzexu. Obdivovali sme poriadok, čisté ulice, ľudí, ktorí sa nepredbiehajú v radoch... A chceli sme tak žiť aj my. Odvtedy prešlo 37 rokov. Časť ľudí žije v spomienkovom optimizme. Ale viac než tretina obyvateľov Ružinova sa narodila až po roku 1989 a spolu s tými, ktorí boli v čase Nežnej revolúcie príliš malí, aby vnímali súvislosti bývalého režimu, tvorí túto skupina viac ako polovicu Ružinovčanov. Nie, človek nemusí zažiť na vlastnej koži všetko, čo nie je v súlade s jeho hodnotami. Vtedy sa však vynára otázka, čo je pre každého z nás odkazom 17. novembra. A či sa nestal len (voľným) dňom v kalendári. Sloboda nie je len o tom, čo všetko môžem ja. Je predovšetkým o rešpekte k pravidlám a ľuďom okolo nás. Nemusíme sa pozerať len na hradný kopec. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Na človeka, ktorý sa predbieha v rade pri pokladni, na toho, kto pustí psa z vôdzky, aby si pobehal po trávniku, hoci je to zakázané, na toho, kto zaparkuje tam, kde nemá, „lebo inde je plno“, na toho, kto rozkope smetné koše, lebo mal blbý deň... Nie je v poriadku takto sa správať a nie je v poriadku ani takéto správanie prehliadať alebo dokonca tolerovať. Je ľahké nájsť si dôvod, prečo je človek ticho. Naučili sme sa, čo očakávať od iných. Ako by sa mali správať tí druhí. Ale odvaha byť slobodný, znamená aj odvahu postaviť sa svojmu nekomfortu.
Facebook
Twitter