V poslednom čísle Echa som zaevidoval oznam o zájazde na južnú Moravu pre dôchodcov. Zlákal ma, ale neskoro som sa zorientoval. Keďže som doteraz nevyužíval služby tejto inštitúcie, netušil som ani, že v piatok úraduje len do dvanástej. Zistil som to v poslednej chvíli a hnal som sa, aby som sa ešte stihol prihlásiť. Autobus číslo 66 ako zvyčajne meškal, len teraz ešte väčšmi ako zvyčajne, a sláva -- zadychčaný a spotený som to ešte stihol niekoľko minút pred dvanástou. Ale som to dostal! Nám už padla, osopila sa referentka, tešíme sa, že sme skončili. Ako murári v piatok na poludnie -- padla a koniec! Keď skončila s výčitkami, predsa mi len podala pero a akýsi dotazník, aby som ho rýchlo vypísal. Ľúto mi bolo referentky, že ju okrádam o čas, a tak som jej vrátil prázdny dotazník i pero: "Ďakujem, nebudem vás otravovať!" Odišiel som. Keď som bol na schodoch, na veži práve odbíjalo dvanásť. Ale predsa len: už roky vidím murárov a stavbárov pracovať nielen v piatok popoludní, ale dokonca aj v sobotu, ba aj v nedeľu. Nuž, časy sa už zmenili. A to už dávno. Niekde asi ešte nie.
Ladislav Švihran
Facebook
Twitter