Sto rokov je výnimočný míľnik. V dejinách, aj v živote človeka. Prežiť celé storočie sa nepodarí len tak každému a už vôbec nie v dobrom zdraví. Pani Taguhi Harutyunyan to šťastie má a svoje krásne životné jubileum oslávi so svojimi blízkymi koncom novembra. Narodila sa v Arménsku, ale do Bratislavy prišla po vypuknutí vojny na Ukrajine. To však nebol prvý konflikt, pred ktorým v živote musela utiecť. Aké prekážky musela v živote prekonať a čím sa udržiava pri fyzickej a mentálnej sile vo veku sto rokov?
S pani Taguhi, ktorej všetci hovoria Tamara, sme sa stretli len pár dní pred jej narodeninami. Aj keď na to rozhodne nevyzerá, jej doklady to hovoria jasne – narodila sa 28. novembra 1925. Pochádza z Arménska a ešte počas druhej svetovej vojny sa stala zdravotnou sestrou. Mali to tak trochu v rodine, pretože jej mama asistovala pri pôrodoch. Po vojne, v roku 1948 odišla do hlavného mesta Azerbajdžanu, Baku, kde sa zoznámila so svojim manželom Harutunom Harutyunyanom. Narodili sa im dve deti – dcéra Džulieta a syn Richard.
Sťahovania a úteky
V Baku pracovala pani Tamara vo fabrike na spracovanie bavlny. Koncom 80-tych rokov, kedy tam gradovali národnostné nepokoje a nenávisť voči Arméncom sa stupňovala, pani Tamara s manželom, ako väčšina Arméncov, z Baku ušli. Pobalila všetky svoje a manželove veci a poslala ich k dcére do Kyjeva. Nakoniec spolu s ostatnými Arméncami využili možnosť dostať sa z Baku loďou cez Kaspické more do Turkmenistanu. Odtiaľ išli k dcére do Kyjeva a potom odišli žiť do Jerevanu. Tam spolu s manželom prežili ešte pekných desať rokov.
Po smrti Harutuna odišla pani Tamara žiť k dcére Džuliete do Kyjeva. Syn Richard žil v Litve, no v roku 2018 náhle zomrel a jeho smrť nesie dodnes len veľmi ťažko. Po vypuknutí vojny na Ukrajine odišla pani Tamara s dcérou a jej neterou Alinou z Kyjeva na Zakarpatie. Tam ostali päť mesiacov a odtiaľ odišli na Slovensko, do Bratislavy. Odchod 97-ročnej pani, ktorá utekala pred agresiou v krajine, ktorú považovala za svoj domov, už druhýkrát, bol veľmi náročný. Doteraz sa s tým nevie vnútorne vysporiadať.
Dôvodov, prečo sa rozhodli pre Slovensko, bolo viacero. „Bola to naša prvá voľba,“ hovorí pani Džulieta a pokračuje „Slovensko je blízko, slovenčina je nám veľmi blízky jazyk a od Ukrajincov zo západu sme vedeli, že Slováci sú veľmi priateľský národ. Navyše, môj syn, bol raz na služobnej ceste v Bratislave a veľmi pekne o nej hovoril.“
Elixír života
Pani Tamara bola na seba celý život veľmi prísna. Deň podľa svojho systému a pravidiel považuje za dobre strávený. Zrejme aj jej zdravotnícke vzdelanie ju predurčilo na pomoc iným. Tak, ako sa s dôverou kedysi obracali ľudia z okolia na jej mamu, dulu, tak často pomohla svojimi radami a skúsenosťami ľuďom aj pani Tamara a ľudia, ktorým pomohla, a nebolo ich málo, jej to vracali dobrotou. A aj to je elixírom jej života.
Vo veku sto rokov, je pani Tamara stále mobilná, aj keď sa bezpečnejšie pohybuje pomocou chodítka. Dodnes sa nezaobíde bez rannej rozcvičky, striedmo sa stravuje, dvakrát za deň sa sama umýva, krémuje, češe. Lebo ako sama hovorí – v pohybe je život. Rada trávi čas na balkóne, kde si číta či naspamäť recituje arménske básne, spieva arménske piesne... „Ale susedia sú k nej veľmi zhovievaví,“ dodáva s úsmevom dcéra Džulieta. S hlasom plným života nám jednu z jej najobľúbenejších arménskych básní aj zarecitovala.
Každý deň si pravidelne sama meria tlak a zapisuje si všetky údaje. Dôkazom toho je zápisník takmer na všetkých stranách nahusto písanými hodnotami krvného tlaku tejto storočnej pani. Spokojná je ale iba s ideálnymi číslami. Ak jej tlakomer náhodou nameria pulz 72, je presvedčená, že už je s ňou zle. Ak má náhodou o niečo vyšší tlak, vypočíta si vhodnú gramáž tabletky, ktorú by mala užiť, aby sa jej tlak opäť vrátil do bezchybných hodnôt. Niet preto pochýb, že systém v jej živote je naozaj veľmi dôležitý.
A ako sa cíti v čase svojich stých narodenín? „Cítim sa veľmi dobre. Dcéra sa o mňa veľmi dobre stará,“ hovorí pani Tamara. Za elixír svojho života považuje prácu. „Hlavný smer mi v mojom živote dala čestná práca. Všetci ľudia by sa mali snažiť pracovať každý deň pravidelne. Naša generácia bola veľmi pracovitá a patriotická. Snažila som sa byť vždy milosrdná a dobrá. Vždy som si vážila starých ľudí a ľúbila deti. No najhoršie, čo ma v živote stretlo, bola strata môjho syna. Pred tým, ako zomrel, bola som veľmi šťastná,“ vysvetľuje.
A čo si želá sama sebe k narodeninám? „Aby som nebola nikomu na príťaž. Keď príde môj čas, aby som rýchlo zomrela,“ hovorí racionálne Tamara Harutyunyan vo veku úctyhodných sto rokov.
Facebook
Twitter