Živí sa tým, čo vyštudoval a baví ho to. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti mladej hereckej generácie na Slovensku. Nemá potrebu hrať veľké postavy. Je presvedčený, že človek má vždy možnosť vybrať si. Ak by bol vecou, chcel by byť vesmírnou raketou. Hral vo Filme ,,Pouta“, ktorý získal v roku 2011 Českého leva. Slovenský televízny divák ho môže poznať z Profesionálov alebo improvizačnej Partičky, no činoherní gurmáni sa na neho prídu pozrieť priamo do divadla Astorka Korza´90. Keď má euforickú náladu, pustí si niečo v kubánskom rytme. Lukáš Latinák (1977) sa narodil v Brezne a už pár rokov býva na Ostredkoch v Ružinove.
Vaším hereckým vzorom je Jožko Kroner. Čím na vás zapôsobil?
Bol taký normálny, pôsobil na mňa ľudsky. Obdivoval som ho v oscarovom filme Obchod na korze, čítal som jeho knihy, ako napríklad ,,Herec (nielen) na udici“ a ďalšie, a vždy som váhal, či to dať Zuzke Kronerovej, aby mi to dala podpísať. Bola pedagogička, ale viedla iný ročník. A tak som váhal, až som dováhal, lebo už to potom nebolo možné. A v tých knižkách to je! Sú v nich úplné normálne veci, prirodzené zážitky, to, čo človeka nadchne. Proste sedí pri rieke a už je to vybavené a už sa má dobre. A ešte to môže mať navyše ďalší efekt, ak bude niečo na udici. Ak nie vlastný jazyk, lebo jedna z tých príhod je, ako si prepichol jazyk háčikom, a niekto ho viezol na bicykli, spadol mu z nosiča a utekal za bicyklom s napichnutým jazykom. Bolo to veľmi smiešne a pritom vážne.
Čo obnáša rola komika? Čo vám na nej prekáža, a čo na nej považujete za výhodu?
Niekedy mi je ľúto, že je to také zaškatuľkované – „no a ten Latinák, ten je taký srandovný, a ten keď zabije niečo a ešte keď aj tie oči vypúli, no hotovo!“. Ale je milé, že keď stretávam ľudí na ulici, tak sa usmievajú. Je to príjemné, ale má to aj opačný efekt - myslia si, že taký musím byť vždy, byť tu vždy pre nich. Občas ľudia neberú, že máte svoje súkromie, svoje súkromné nálady, súkromné emócie.
Mnohí o vás nevedia, že ste na strednej škole študovali sklárstvo. Prečo práve tento odbor?
Keď je človek talentovaný, tak je talentovaný na konkrétnu oblasť. Jazyky, umenie, história, alebo sú to prírodné vedy, matematika, fyzika. No a ja som bol ten druh, ktorý neznášal matematiku, fyziku a chémiu a to bolo smerodajné. Vo ôsmom ročníku má človek 14 rokov, a čo môže vedieť o tom, čo presne chce? Chcel som hlavne takú školu, kde nebude matematika a fyzika. Chodil som na ľudovú školu umenia do Detvy a kreslil som. Nebolo to nič preborné, skôr priemer, ale sem-tam ma ešte aj teraz baví niečo si kresliť. Nedostal som sa na kováčstvo, ale dostal som sa do Poltára, takže tak som prišiel k sklu.
Čomu vás naučilo štúdium herectva na VŠMU?
Herectvo bol pre mňa úplne iný svet. Keď som prišiel na vysokú školu, tak nás Martin Huba viedol k tomu, ako by malo niečo vyzerať, prečo by sme to mali robiť. Všetko ma zaujímalo, lebo všetko bolo nové, všetko som nasával ako špongia. Potom sa ukázalo, že to bolo dobré. Nemal som žiadne zaťaženie z konzervatória, žiadne bohaté skúsenosti. Mal som rád prístup psychologicky presvedčivého, inteligentného pedagóga Martina Hubu, ktorý mi celkom presne poradil veci , ktoré treba skresať a niektoré, v ktorých treba pridať.
Približne pred dvadsiatimi rokmi ste boli sklárom, za rok 2010 ste vyhrali absolútneho OTA ako najvyššie ocenenie v diváckej ankete. Ako je to s vami a chuťou kariéry? Ste ambiciózny, s podrobne prepracovaným strategickým plánom úspešného herca?
Toto je moja smola a možno aj šťastie. Neviem, ale nič som pre to nikdy nerobil (smiech), ani som si prihlášku nedal do divadla po skončení školy. Spolužiaci sa pýtali, že ,,kam ideš po škole? Do Astorky? Ja by som šiel do toho národného“. A ja – „čo ja viem, však najprv si musíme niečo zahrať“. Vždy sa mi páčila Astorka. Aj to, že to bolo v pivnici, všetci tam boli vysmiati, spokojní, vtedy tie predstavenia mali svoju silu a preto ma tam niečo intuitívne ťahalo. OTO nie je za ležanie na gauči, je to divácka cena a je o sympatii. Nikomu som nekupoval kytice a nepozýval ho do divadla ,,poďte sa pozrieť do divadla, aký som dobrý a dajte mi 4 body“ (smiech). Ale viem, že za veľa vďačím televíznym Profesionálom.
Angažujete sa aj v dobrovoľníctve, napríklad Vianočný Bazár Chalaňov má veľký úspech. Prečo ste sa dali na dobrovoľnícku činnosť?
Boli sme napríklad zakladať skalku pre „tetušky“ v Banskej Bystrici, s kolegom Jurajom Kemkom sme zasa robili „kopacie“ aktivity, bezdomovci zasa odo mňa pýtajú gastrolístky, lebo peniaze som nechcel dať. Jedného dňa sme sa „naštvali“ a povedali sme si, že dosť bolo všelijakých charít, urobme si vlastnú. A tak vlastne vznikol Vianočný Bazar Chalaňov. Inšpirovali nás pražskí kamaráti Aňa Geislerová, Peter Butko, Táňa Vilhelmová a ich „Bazar z mokré čtvrti“. Na bazár ľudia veci prinesú, ďalší si ich kúpia a peniaze venujeme na konkrétny projekt. Tá komunita je dosť veľká, pridali sa ľudia, ktorí nám poskytli zadarmo vysielací čas v televízii, zadarmo nám dali bilbordy, priestory, tlač. My do toho dáme seba, ochotu a čas.
Odkedy bývate v Ružinove? Ste tu spokojný?
Odkedy presne? Asi tri alebo už päť rokov? To by som sa musel opýtať ženy, lebo to ony sledujú takéto veci ako dátumy, časy, výročia (smiech). Ale už viem – na Ostredkoch bývame od roku 2008. Keď sme si boli pozrieť byt, bol zaliaty slnkom. Zo šiesteho poschodia bol výhľad na detské ihrisko a stromy, ktoré nám niektoré sídliská len môžu závidieť. Pozemky síce nepatria nám, ale akémusi potmehúdovi, čo to odkúpil od cirkvi, tak len dúfam, že mu nenapadne postaviť v tom krásnom veľkom ružinovskom parku nejakú opachu. A ako viete, že som tu spokojný? Susedia zasa bonzovali? (smiech).
„Mali by sme vedieť to, čo nás učia staré matere - ,,príď, slušne sa pozdrav, keď máš zablatené topánky, netrep sa s nimi dnu!“
Diana Pallaghyová
Foto: archív L.L.
Facebook
Twitter