Bratislavčan Matúš Čupka (27) je zakladateľom Zelenej hliadky, neformálnej skupiny ľudí, ktorí začali vo svojom voľnom čase zbierať smeti z ulíc Bratislavy. Matúš sa spolu s ostatnými, ktorým nie je ľahostajné ich okolie, venuje aj likvidácii čiernych skládok, obrubníky upravuje na bezbariérové, maľuje značky na chodníky. Vyštudoval Fakultu sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave, pracoval v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť, Strome života, vo veľkých spoločnostiach v oblasti IT služieb a od roku 2011 sa venuje len dobrovoľníctvu. Minulý rok ste ho so Zelenou hliadkou mohli pravidelne stretávať na ružinovských sídliskách pri štvrtkových „smeťozberaniach“.
Čo bolo tým impulzom, ktorý ti priniesol to, že si začal s upratovaní ulíc?
Začalo to v roku 2011, keď sme s bratom mali viac voľného času a hľadali sme aktivitu, ktorú môžeme robiť vonku, mohol by ju robiť každý a týkala by sa každého. Pozerali sme sa von z okna na množstvo odpadkov pod panelákom a povedali sme si, že tomu by sme sa mohli venovať. Chýbal nám ale impulz, ako začať a ako prekonať obavy, že nás ľudia uvidia zbierať smeti. Práve sa v Bratislave blížili majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré rozprúdili diskusiu o čistote v meste. S bratom sme sa rozhodli, že prispejeme k tomu, aby Bratislava bola krajšia. Tým, že sme bývali na Jégého vedľa zimného štadióna, začali sme upratovať naše okolie a okolie zimného štadióna. Bol to experiment, čo to urobí.
A čo to urobilo?
Začali sme na sociálne siete dávať výsledky našich akcií vrece po vreci, igelitku po igelitke a sledovali sme, či ľudia budú mať o niečo také záujem. Ľuďom to bolo sympatické a postupne sa začali pridávať, aj keď trvalo asi trištvrte roka, kým sme sa dostali z rodinnej „firmy“ - ja, brat a mama - k väčšej skupine ľudí. Zvrat nastal pri Chorvátskom ramene v Petržalke, čo bol náš prvý veľký cieľ – upratať ho od Starého mosta až po čističku odpadových vôd. Vtedy sa k nám začali pridávať ľudia, ktorých som v živote nevidel . Ešte rok 2013 stále beriem ako experimentálny, ale teraz už viem, že to zmysel má a chcem sa tomu venovať.
Nemáš pocit, že väčšinu ľudí v Bratislave zaujíma len to, čo sa deje v ich bezprostrednom okolí a to, čo je ďalej, ich až tak netrápi? Že vo svojom byte chcú mať čisto ale to, či zahodia smeti vonku na zem, im je jedno?
Veľa ľudí trpí syndrómom „nie na mojom dvore“ – myslia si, že deti by nemali sedieť za počítačom, ale hrať vonku basketbal, ale nech basketbalové koše nie sú pred ich domom. Okrem toho majú mnohí obavy z toho, že keď zdvihnú zo zeme odpadky, budú si druhí o nich myslieť niečo zlé, alebo ich onálepkujú ako aktivistov, niektorí sa zasa boja, že zdvihnúť smeti znamená dostať nejakú chorobu. Samozrejme, ľudia sú často zaneprázdnení prácou a nemajú čas si poriadne všímať okolie a zároveň mnohí majú tendenciu prispôsobovať sa tomu, ako to okolo nich vyzerá a nemajú chuť a energiu nič meniť. Ale mám pre to pochopenie.
Vnímaš upratovacie akcie aj ako spôsob, ako ovplyvniť myslenie ľudí, poukázať na to, aby nám nebolo jedno, ako vyzerá prostredie okolo nás? Napríklad aj tým, že do aktivít Zelenej hliadky sa zapája veľa mladých ľudí?
Povedal by som, že poskytujeme ľuďom službu - keď chcú, môžu sa k nám pridať bez veľkej námahy. Stačí prísť a doniesť si fľašku s vodou, náradie im poskytneme. Ovplyvňovanie verejnej mienky sa deje skôr nepriamo cez náš príbeh, našu identitu. Ľudia nás veľmi radi sledujú, lebo radi vidia niečo pozitívne na Slovensku. Niečo, za čím nie je žiadna poisťovacia spoločnosť alebo politická strana, je to niečo veľmi zospodu. Keď vidia, aké tony odpadu vyzbierame, určite to má efekt, že smeti po zemi potom nehádžu. A tí, ktorí si vyskúšajú smeti zbierať, ich určite na zem nehodia.
Nedemotivuje ťa, keď niečo upracete a o chvíľu nájdeš na tom istom mieste znova rozhádzané odpadky?
Otázkou je, do akej miery sa tam vrátia. Pokiaľ my za jedno doobedie naložíme 6-7 ton odpadu, navoziť to späť dosť dlho trvá. Lokality, ktoré sme upratali, sú vo výrazne lepšom stave a najmä tie, ktorým sa venujeme pravidelne, ako napríklad Zátišie. To bola čistá katastrofa a teraz sa človek nemusí báť, že stúpi na injekčnú striekačku. V Ružinove sú dve problematické skládky – jedna pri garážach na Prístavnej a druhá pod Prístavným mostom, kam sa odpad vracia. To je ale zároveň výzvou pre nás hľadať metódy, ako tomu zabrániť. Jednou prevenčnou sú fotopasce a druhou, ktorú chystáme, je výroba kvetináčov, ktoré zabránia, aby sa autá dostali ku skládkam. Takže nedomotivuje nás to, ale núti hľadať nové riešenia.
Jednou z najnovších aktivít Zelenej hliadky je maľovanie značiek na chodníky, ktoré vyznačujú, pokiaľ vodič môže auto zaparkovať tak, aby zostalo zákonných 1,5 metra voľného pre chodcov. Ako sa značky osvedčili?
Je to individuálne, ale na drvivej väčšine ulíc to funguje. Vodiči začali kvôli značkám citlivo vnímať, že je nejaká hranica a ktokoľvek ich môže nahlásiť na polícii a môžu dostať „papuču“. Ale sú ulice, kde naše značky vôbec nefungujú, napríklad Belehradská, to je čistá katastrofa. Stávame sa svedkami toho, že zákon, ktorý umožnil parkovať na chodníkoch tak, že musí zostať jeden a pol metra voľného, spôsobil tolerovanie parkovania na chodníkoch, pretože niekde sa parkovať musí, čo nie je zdravé.
Odpad, ktorý vyzbierate, potrebujete aj naložiť do kontajnerov. Ako sa vám spolupracuje so samosprávami?
Dobre sa nám spolupracuje so samosprávami, ktoré sme čistili. Čiže v Rači, Ružinove, a teraz v Novom meste, kde si ale myslím, že je to skôr kvôli aktívnym ľuďom v podniku, ktorý sa tam stará o čistotu ulíc. Špeciálnou kapitolou je magistrát, kde nám hádžu polená pod nohy. Ale verím tomu, že raz sa dostaneme do bodu, kedy sa samospráva a dobrovoľníctvo dostanú do bodu partnerstva.
Minulý rok sa Zelená hliadka dostala z neformálnej skupiny do formy občianskeho združenia s názvom Why not? Bolo to kvôli možnosti získavať granty na svoju činnosť?
Bolo to hlavne o peniazoch, pretože dovtedy bola Zelená hliadka (www.zelenahliadka.sk) financovaná viac-menej z mojich peňazí a peňazí ľudí okolo Zelenej hliadky. Tým, že sme naše aktivity rozšírili aj o asfaltovanie, značky, aktivity okolo vizuálneho smogu, záhradkárčime, maľujeme na Filiálke, tak nám vzrástli náklady. Nechceme sa zapájať do veľkých grantov, ale občianske združenie nám slúži na to, aby nám ľudia mohli cez internet darovať peniaze na našu činnosť a na komunikáciu so Železnicami SR ohľadom vytvorenia legálnej graffiti zóny na bratislavskej Filiálke.
Miroslava Štrosová
Foto: archív M.Č.
Facebook
Twitter