Moderný a obľúbený ružinovský katolícky farár Augustín Slaninka (59) po 24 rokoch odchádza z Ružinova. V rámci vincentínskej misie začína od septembra pôsobiť ako dekan v českej Dobruške, ktorá takisto spadá pod slovenskú provinciu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Na rozlúčkovej omši v Kostole sv. Vincente de Paul koncom júla zožal od veriacich obrovský potlesk. S jeho typickým humorom nenechal rozlúčku skĺznuť do polohy so slzami, ale svojimi výrokmi radšej veriacich rozosmial.
Bude pre vás veľká zmena zameniť Ružinov za Dobrušku? Predsa len 24 rokov na jednom mieste je dosť dlhá doba a odchádzate z veľkého mesta.
Určite to bude veľká zmena. Doteraz som v rôznych pozíciách pôsobil v Topoľčanoch, Zlatých Moravciach, vo Vrbovom a najdlhšie v Ružinove. Bol som farárom, špirituálom v seminári, kaplánom a provinciálom. V Dobruške je síce menej veriacich, ale do našej pôsobnosti budú patriť aj okolité dedinky a budeme sa starať až o desať kostolov, z ktorých väčšina sú historické pamiatky. Okrem toho je v Dobruške rozostavané pastoračné centrum, ktoré bude potrebné dokončiť.
Takže zasa vás čaká výstavba, ako to bolo v prípade Ružinova, kde ste sa podieľali na realizácii Kostola sv. Vincenta de Paul?
V podstate áno. Keď som prišiel do Ružinova, kostol ešte nestál. Zabezpečovali sme všetko od pozemku cez stavebné povolenie a výstavbu aj sociálneho centra, provincialátu i misijného seminára, ktoré sú pri kostole. Nebola to teda len kňazská činnosť, ale aj budovateľská (smiech).
Čo vám bude chýbať na novom pôsobisku?
V prvom rade moji veriaci a moji spolupútnici v tejto farnosti, s ktorými som sa stretával denne a to nielen v kostole, ale aj na rôznych kultúrnych či športových podujatiach. Chýbať mi budú aj tí, ktorí chodili ku mne celý čas na spoveď a bol som ich spovedníkom, k nim má človek ešte trochu bližší vzťah. Vzájomne sme si na seba zvykli. Istotne mi budú chýbať študenti z teologickej fakulty, žiaci a pedagógovia z našich škôl, spolubratia, s ktorými som tu v Ružinove nielen pracoval, ale aj vytváral komunitu, rehoľné sestričky a určite mi bude chýbať zvlášť cez zimu náš jedinečný Dunaj a hrádza.
Z čoho máte najväčšiu radosť, že sa to v Ružinove podarilo?
Najviac asi z toho, že sa ľudia menia. Napríklad keď vidím, že sa sedem dospelých ľudí pripravuje na krst. Alebo keď niekto nebol dvadsať rokov na spovedi a potom sa pri spovedi rozplače nad svojou minulosťou a chce žiť úplne novým spôsobom života, to je silný a povzbudzujúci zážitok aj pre spovedníka. Samozrejme, veľkú radosť mám z toho, že sa podarilo v Ružinove vybudovať kostol a sociálne centrum, zriadiť Spojenú školu sv. Vincenta, základnú umeleckú školy sv. Cecílie aj materskú školu. A teší ma, že v kostole už znie klasický, neobarokový píšťalový organ.
V Bratislave ste sa angažovali aj ako predseda správnej rady organizácie Depaul Slovensko, ktorá prevádzkuje nízkoprahovú nocľaháreň pre bezdomovcov na Trnávke. Práca s ľuďmi bez domova určite človeka veľa naučí. Akú skúsenosť si odnášate?
Predtým než som sa stal farárom, vedel som, že v Bratislave chce začať pôsobiť naša vincentínska medzinárodná organizácia Depaul International a chcela by zakotviť v budove vedľa kostola. To sa však vtedy nestretlo s ohlasom verejnosti, ani miestneho úradu. Ale myslím si, že sa táto činnosť pekne rozbehla – nocľaháreň aj útulok sv. Vincenta de Paul, útulok sv. Lujzy aj ošetrovňa sv. Alžbety. S chudobnými sme robili aj predtým, ale s bezdomovcami ako veľkou masou, to bola pre mňa prvá skúsenosť. Buď ich podporujete náhodne finančne na ulici, čím asistujete ich lenivosti a alkoholizmu alebo im pomáhate systematicky, cez dobročinnú organizáciu, aby získavali hygienické návyky, za lacný peniaz dostali niečo na zjedenie, mohli sa osprchovať, prezliecť do čistého, aby si našli prácu, prestali otravovať svojou prítomnosťou svoje okolie a postupne sa zaradili do našej spoločnosti.
Stretávate bezdomovcov, ktorých ste spoznali v nocľahárni a začlenili sa znova do spoločnosti?
Áno, mnohí si našli prácu, resocializovali sa, prešli protialkoholickým liečením. Niektorí prídu za mnou mi povedať, ako sa im darí, čo sa im podarilo, čo im nevyšlo. Mnohí na sebe pracujú, dokázali vystúpiť zo začarovaného kruhu a to je aj naša úloha – pomôcť im rozťať kruh, z ktorého bez pomoci iných nedokážu vystúpiť. Nie je pomoc dať niekomu peniaze. Ako povedal Svätý Vincent - treba dať chudobnému nie rybu, ale udicu. Máme pripravený aj projekt malých denných centier pre bezdomovcov, ktoré by mali byť v každej mestskej časti Bratislavy, kde by sa im venovali odborníci a ľudia bez domova by sa resocializovali a ubúdalo by ich z našich ulíc, ale zatiaľ sa to v Bratislave nepodarilo zrealizovať pre nedostatok financií a tiež pochopenia zo strany zodpovedných činiteľov.
Počas vášho pôsobenia ako farára v Ružinove, sa v kostole sv. Vincenta de Paul uskutočnilo veľa koncertov a iných podujatí. Bolo vašou iniciatívou pritiahnuť do kostola aj tento typ spoločenského života?
Pustili sme sa aj do trošku riskantných vecí, ako bola napríklad Krížová cesta - pantomíma Milana Sládka. Nevedeli sme, ako to ľudia prijmú a nakoniec to malo veľký úspech. Tri večery po sebe bol plný kostol. Mám rád kultúru a som rád, keď sa čisté a krásne umenie prezentuje aj v kostole.
Ste známy svojimi športovými aktivitami – otužovanie v Dunaji, bicyklovanie, korčuľovanie, kajaky. Aj preto vás mnohí ľudia vnímajú ako moderného kňaza. Vnímate aj vy tento pohľad verejnosti na vás?
Jeden 75-ročný pán mi pred mesiacom povedal, že je veľmi hrdý, že tu máme kňaza športovca (smiech). Niekomu to možno môže prekážať, keď jazdím na monocykli a považujú ma za komedianta, ale niekomu je to zasa sympatické. Nedávno sa so mnou lúčili „ľadové medvede“. Pred ôsmimi rokmi sme začínali v Dunaji otužovať traja a teraz tam chodí cez zimu plávať okolo 40 ľudí. Nebezpečenstvo a tvrdý spoločný šport zbližuje ľudí. Medzi nami sú pekné vzťahy. Som presvedčený, že aj šport je dôležitým priestorom účinkovania súčasného kňaza.
Existuje dôvod prečo by kňaz nemal plávať v ľadovej vode v Dunaji alebo jazdiť na monocykli?
Podľa mňa nie – veď v zdravom tele zdravý duch. A uvedomujem si, že aj mužská spiritualita potrebuje obnovu - tvrdý šport a niečo duchovné. Nemyslím si, že každého musíme dotiahnuť do kostola. Aj to, že má niekto ku kňazovi pozitívny vzťah, je dobré. Napríklad keď som niekde s ľadovými medveďmi, tak nehrešia (smiech). Takže aj to má svoj význam, keď sa niečo v človeku pohne.
Beriete si so sebou do Dobrušky bicykel, korčule a plavky?
Áno. Aj psíka Lipku – je to veľká športovkyňa, ktorá popri mojom bicykli bežne zabehne aj 40 km a rada pláva s nami aj v Dunaji.
Už ste si vyhliadli, aké budete mať podmienky na športovanie na vašom novom pôsobisku?
Dobruška aj všetky farnosti, kde budeme pôsobiť, sú v prírode. Je to vhodné prostredie na šport, ale uvedomujem si, že tam nejdem kvôli športu, ale predovšetkým chcem spolu s bratmi Čechmi načúvať ich kultúre, obdivovať ich hodnoty a objavovať spolu s nimi pravdy o Bohu, o človeku, večnom živote, ktoré človek potrebuje k osobnostnému rastu. Objavenie zmysluplnosti všetkého, čo človek prežíva, môže začať meniť vzťahy medzi ľuďmi a keď sa toto vydarí, je to ten najkrajší šport a najhodnotnejšie cvičenie.
Miroslava Štrosová
Foto: autorka, archív A.S.
Facebook
Twitter