Titul najlepší slovenský hokejista 20. storočia patrí iba jednému športovcovi. Aj keď od smrti brankára a neskôr trénera Vladimíra Dzurillu uplynulo už 30 rokov, jeho najbližší a kamaráti na neho nezabúdajú.
Na ľade sa jednoducho nedal prehliadnuť. Bol to magnet na puk. Ak dostal šancu v bránke, viac do nej nikoho nepustil - spomínajú ešte stále na jeho hokejové majstrovstvo spoluhráči, z ktorých sú dnes osemdesiatnici. Dôkazom je, že Vladimír Dzurilla je členom Siene slávy IIHF a jediným slovenským hokejistom, ktorý získal tri tituly Majstra sveta.
„Fantastický chlapec. S ním bola vždy zábava, motorista nenormálny,“ spomína jeho spoluhráč Milan Lano a povytiahne aj príhodu zo zákulisia: „Za ním baby bláznili. Maďarská krasokorčuliarka Zsuzsa Almássy, s medailami z MS aj ME netrénovala doma, ale kvôli nemu bola tu.“
Smutná správa
Príhod sú však tisíce a spomínať by mohli celé dni. Z 25-člennej kabíny sa však stretávajú už len niekoľkí. Nie, že by nechceli, ale už sa ani nedá. „Je nás už len pár, čo sa drží, tak 6-7. Niektorí sú veľmi chorí. Ale je úžasné sa takto stretnúť,“ dodáva.
Akúsi ochrannú ruku nad nimi drží Vladova sestra Vierka, ktorá tieto stretnutia organizuje. Správa o úmrtí brata, ktorý mal len 52 rokov a v tom čase pôsobil ako tréner v Nemecku, ju pred 30 rokmi zastihla v zahraničí. „Boli sme odcestované aj s mamou a hneď sme sa vracali domov,“ hovorí aj s odstupom času so zatiahnutým hlasom: „Bol to fantastický brat, veľmi dobrý človek, všade ma brával so sebou, jeho smrť bola veľká rana pre našu rodinu.“
Kamarát do nepohody
Na takúto správu sa pripraviť nedá. Najmä, ak vám odíde najlepší priateľ. „To bol kamarát do pohody aj nepohody. Mám veru na čo spomínať, my sme toho aj veľa vyviedli,“ priznáva ďalší kamarát z kabíny Vladimír Lukscheider, niekdajší hráč Slovana Bratislava aj Košíc.
„Vlado sa bál malých bielych myší a jednu som mu raz dal do korčule. Keď na neho vyskočila, strašne sa naľakal, ale hneď aj vedel, kto to urobil. Chytil tú korčuľu, rozbehol sa po mne, ako som pred ním utekal, ta tú korčuľu po mne hodil. Keby ma trafil, tak ma prizabije,“ spomína dnes už so smiechom na Vlada, ktorý mal prezývku Maco. Lukšimu sa však veľmi nepáčila a on ako jediný ho volal Mišo.
Odkaz mladým
Dzurilla bol hviezda. Lukši, ako ho kamaráti volajú, priznáva, že mu občas len robil doprovod. Ale život si užívali naplno. Trávili spolu takmer všetko čas. Nielen na ľade, ale aj v súkromí. „Takého človeka už ťažko nájdete. Každý deň si na neho spomeniem,“ uzatvára spomienku na hráča, po ktorom je v Ružinove pomenovaný hokejový štadión.
Spoločne však nezabúdajú ani na odkaz pre mladé generácie a hokejové vedenie: „Aj keď je iná doba, treba odložiť telefóny a tablety a hokeju sa venovať s láskou. Iba tak dosiahnete úspech.“
Facebook
Twitter