V uplynulých mesiacoch urobil skvelé meno slovenskému triatlonu. Účasť na tohtoročnej letnej olympiáde nedávno okorenil striebornou medailou na Majstrovstvách Európy. Po dvoch rokoch sa predstavil aj v Ružinove, na Triatlone pre všetkých nenašiel vo svojej kategórii premožiteľa. Mladý, zábavný, sympatický, ambiciózny Richard Varga (23) si postupne podmaňuje triatlonový svet.
Vďaka tebe Slováci bližšie spoznávajú šport triatlonu. Ako si sa dostal práve k tomuto určite nie jednoduchému športu?
Moja mama bola učiteľkou plávania, čiže nejako automaticky som začal práve s týmto športom asi keď som mal tri roky. Plával aj môj brat, vlastne všetci sme boli taká plavecká rodina. Brat Michal neskôr skúšal aj iné športy a dostal sa aj k triatlonu. A keďže je to môj starší brat, tak som sa od neho snažil veľa vecí „odkukať“. A tak som sa dostal k triatlonu. Keď som mal trinásť rokov, absolvoval som svoj prvý triatlonový pretek.
Čiže už v trinástich rokoch bolo asi rozhodnuté, akému športu sa chceš venovať...
Áno, presne tak. Triatlon je úžasný hlavne v tom, že keď ho robíte, tak sami na sebe vidíte tú pravú športovú únavu. Odjakživa som obdivoval ľudí, ktorí sa rozhodli pre tento náročný šport. Vždy som si tak hovoril, že či by som to aj ja dokázal, takto sa doslova športovo zničiť. Tak som to postupne skúšal, skúšal a nakoniec to vyšlo.
Vyšlo to na výbornú, keďže si pri tomto športe ostal. Nie je to ale asi jednoduché, treba mať okolo seba ľudí, ktorí ťa podporujú. Ako to berie tvoja rodina? Vyzerá to, že tvoj starší brat ti veľa pomáha.
Moja rodina ma veľmi podporuje, bez nej by to určite nešlo. Veľkú oporu mám práve v mojom staršom bratovi Michalovi. Vybavuje, pomáha s tréningami, vozí ma na preteky. Pred olympiádou v Londýne mi pomohol vybaviť veľmi veľa vecí. Bolo to tak od malička, celá rodina mi pomáhala. Kedysi som okrem plávania hrával ešte aj futbal, vždy keď som potreboval napríklad nové plavecké okuliare alebo futbalovú loptu, tak si odobrali oni a dali mne, aby som mohol trénovať. Za to som im vďačný.
Aj keď je triatlon momentálne asi tvoja najväčšia životná láska, nájde sa predsa len niečo také, čo na ňom nemáš rád? Mávaš dni, kedy by si najradšej ostal ležať v posteli?
Ani nie. Mám rád všetko, čo sa týka triatlonu. Nielen plávanie, beh, či cyklistiku, ale aj iné veci, ktoré k tomu patria. Milujem cestovanie, spoznávanie nových krajín a ľudí. Aj keď uznávam, triatlon je časovo veľmi náročný. Treba trénovať, trénovať, trénovať. Týždenne zhruba tých jedenásť hodín musím trénovať plávanie, taký istý čas mi zaberie beh. Najviac času treba venovať bicyklu, lebo keď chcete byť naozaj dobrý, tak dvadsať - tridsať hodín týždenne na bicykli jednoducho musíte stráviť. Ale na druhú stranu, je to aj taká „pohodička“. Môžem ísť s kamarátmi, dlhé hodiny bicyklovať a rozprávať sa s nimi, zastaviť sa na kofolu alebo na pivo. To napríklad pri plávaní nejde, vo vode ste sám, sústredíte sa len na seba. Ale na druhej strane, aj to je pre mňa určitý relax.
Tvoj život sa teda točí hlavne okolo športu a každodenných tréningov. Máš vôbec čas aj na niečo iné. Čo tvoj osobný život?
Mám veľmi rád spánok, dobré jedlo a hudbu. Kedysi som rád chodieval s kamarátmi von, takzvane sa spoločensky vyžiť, hrával som na gitare, chodieval som na rôzne koncerty. Ale všetko to muselo ísť stranou, teraz mám iný život. Zabávam sa iba športom. Na jednej strane je to dobré, ale, samozrejme, má to aj svoje negatíva. Preto sa snažím to nejako vyvažovať. Keď mi to čas dovolí, tak sa rád sa venujem aj iným veciam, ako je šport. Nemôžete totiž prekročiť tú pomyselnú hranicu, lebo ľahko sa potom môže stať, že vás to prestane baviť. Každý šport treba robiť tak, aby vás stále bavil a motivoval, za každú cenu to netreba preháňať.
Kto je Richard Varga?
Richard Varga sa narodil 28. januára 1989 v Bratislave. Je úspešným slovenským triatlonovým reprezentantom. Na LOH v Londýne obsadil 22. miesto a v súťaži seriálu Majstrovstiev sveta v šprinte v Štokholme tesne po londýnskej olympiáde skončil na 9. priečke. Zároveň je čerstvým držiteľom striebornej medaily na majstrovstvách Európy pretekárov do 23 rokov. Svoju skvelú formu potvrdil aj na Triatlone pre všetkých v Ružinove, kde s prehľadom vyhral super šprint mužov.
Týmto svojím prístupom si to dotiahol až na tohtoročnú letnú olympiádu v Londýne, čo je pre mnohých športovcov snom a vrcholom kariéry. Napriek tomu si mladý, máš len dvadsaťtri rokov, dá sa to teda považovať už za vrchol tvojej kariéry?
Všetky ciele prichádzajú postupne. Mojím hlavným cieľom vždy bolo dostať sa na olympiádu, všetko ostatné som bral ako bonus. A to sa mi splnilo už teraz. Preto je to pre mňa veľká motivácia do budúcnosti, lebo dokážem stále napredovať. Pre každého športovca je vrcholom olympijská medaila, tak budem robiť všetko pre to, aby sa mi to raz splnilo.
Tak isto si čerstvým držiteľom striebornej medaily na Majstrovstvách Európy do 23 rokov. Dá sa porovnať tento tvoj medailový úspech s olympiádou?
Úprimne, účasť na olympiáde a celkové dvadsiate druhé miesto ma asi potešili viac. Ak by som sa totiž nekvalifikoval na olympiádu, ale získal medailu na majstrovstvách, tak by ma to mrzelo, že som sa nedostal na olympiádu. Ale ak by som teraz nezískal medailu, tak viem, že ju stále môžem raz získať. Predsa je to asi jednoduchšie, ako dostať sa na olympiádu. Bola to pre mňa naozaj veľká udalosť. Priamo do Londýna ma prišla podporiť moja rodina, aj kamaráti, asi štyridsať-päťdesiat ľudí, paráda. Boli tam tisíce ľudí, ktorí vás podporovali a fandili, ale predsa, keď som zbadal a počul tú svoju skupinku, mal som husiu kožu a úžasne ma to namotivovalo.
Štartoval si na Triatlone pre všetkých na Štrkovci. Malo to zvláštnu príchuť aj preto, že organizátorom bol tvoj brat Michal?
Na Slovensku som za poslednú dobu absolvoval viaceré preteky ako akvatlon či duatlon, no tento triatlon bol prvý za posledné dva roky. Bolo to hlavne zaujímavé. Keďže som absolvoval a štartoval na rôznych svetových pretekoch, kde bolo všetko perfektne zorganizované, popravde, nevedel som, čo môžem očakávať. Ale bol som milo prekvapený, ako a kam sa triatlon na Slovensku posunul. Myslím, že to ide dobrým smerom. Verím, že o chvíľu tu budeme mať podobné triatlonové akcie, aké sa organizujú vo Francúzsku, Nemecku, Španielsku či Anglicku.
Na Štrkovci si ale potvrdil, že v súčasnosti nemáš na Slovensku v tomto športe konkurenciu. Dokonca si porazil aj českého olympionika Přemysla Švarca.
Švarca poznám veľmi dobre. Pretekali sme spolu na viacerých veľkých závodoch. Ešte pred rokom bol lepší a ja som sa musel uspokojiť s miestom za ním. Ale tento rok to bolo iné. Konečne sa mi podarilo ho predbehnúť. Na dvojkilometrovom behu som mal lepší čas o dvadsať sekúnd ako on. Je to skvelý pocit a nová skúsenosť. Dva-tri roky som tohto pretekára videl pred sebou a zrazu stál na stupni víťazov podo mnou. Sníval som o tom, že raz ho porazím.
Triatlon je šport, ktorý sa do povedomia Slovákov dostáva určite ťažšie ako hokej či futbal. Aj vďaka tebe a tvojim úspechom ale stále viac ľudí prichádza tomuto športu na chuť. Ako vidíš ty budúcnosť triatlonu na Slovensku?
Máme pár šikovných mladých triatlonistov, predstavili sa aj na Štrkovci. Keď na sebe budú pracovať, tak verím, že sa dostavia aj výsledky. Ale, samozrejme, je to aj o tom, kto im pomôže. Ako každý šport, aj triatlon je o sponzoroch, pomoci rodiny a najbližších ľudí. Môžete byť akokoľvek dobrý, ale pomoc jednoducho potrebujete. Aj v mojej kariére to bolo kľúčové. No a čo je asi najdôležitejšie, treba chcieť. Musia vedieť, či to chcú risknúť. Lebo veľa ľudí je takých, že len o tom rozprávajú, čo by chceli dosiahnuť a vyhrať. Ale rozprávať o tom nestačí. Musia to jednoducho risknúť, vykašľať sa na všetko a sústrediť sa len na svoj cieľ. Až tak zistia, či na to majú alebo nie. Ja som to riskol a neľutujem.
Katarína Kostková
Foto: M. Štrosová, archív R. V.
