So Simonou som sa zoznámil len nedávno. Na zabíjačkových slávnostiach u nás v Ružinove. Na dnes sme si na Duláku dohodli prvé rande. Meškala len päť minút. Pochválil som jej očarujúci výzor a pobozkal som ju na obe líca. Vošli sme do prvého lepšieho podniku. Ocitli sme sa v poloprázdnej reštaurácii, z ktorej sálala história. Simona si zložila kabát. Naskytol sa mi pohľad do jej hlbokého výstrihu. Skvelé! Usadili sme sa na ťažké drevené stoličky a počkali na čašníčku, ktorá mi trochu pripomínala Morticiu Addamsovú v staršom vydaní. Usmial som sa na krásku po mojom boku. Nádherné svetlé vlasy sa jej vlnili na pleciach. Pohľadom som skĺzol na tie najväčšie prsia, k akým som sa kedy priblížil. Opätovala mi úsmev. Zhlboka som sa nadýchol. Do nosa som nasal prach, ktorý nepochybne siahal hlboko do histórie týchto priestorov, a pach piva. Moja kráska si vybrala to najdrahšie, čo v jedálnom lístku našla. Pri pohľade na ceny som v duchu zanadával a rozhodol som sa pre vyprážaný syr. Na nápoji sme sa zhodli. Táto príležitosť si priam žiadala červené víno. Pri vedľajšom stole sa v družnej debate zhovárala po anglicky partia hlučných mladíkov. Simona prevrátila svoje veľké hnedé oči dohora a našpúlila ružové pery. K nášmu stolu sa so strojeným úsmevom vrátila Morticia. Postavila pred nás dva vysoké poháre na stopke a rýchlo sa vzdialila. Pripili sme si. Z krásky som nespúšťal zrak. Jej decentne ružové pery po víne stmavli. Angličania pri vedľajšom stole začali zborovo spievať a pivovými pohármi do rytmu udierať o dubový stôl. Znova som sa usmial, tentoraz trocha hlúpo. Moja kráska sa znepokojene mračila. Vtom sa rozleteli lietacie dvere v rohu miestnosti a pred nás predstúpil fúzatý päťdesiatnik v bielej kombinéze. S pátosom pred nás vyložil vyprážaný syr, malú mäsovú kocku preliatu hustou hnedou omáčkou a niečo, čo pripomínalo žemľovú knedľu. Okolo prefrčali Angličania a Morticia s bankovkou v ruke. Nastalo ticho. Syr bol skvelý. Kráska vedľa mňa prekvapene pozerala do taniera. Pri pohľade na ňu mi bolo jasné, že si nevybrala najlepšie. Prežúvala so sebazaprením a každé sústo zapila dúškom vína. Zamával som na Morticiu a objednal som ďalší pohár vína. Priniesla dva. Radšej som nám hneď vypýtal účet. Vtom sa ma zmocnil nepríjemný pocit. Inštinktívne som nahmatal obe vrecká koženej bundy. Kľúče a mobil. Nič viac. Zabudol som si doma peňaženku? Nie. To dievča... Vrazilo do mňa v električke. Zamrazilo ma. Na čele som ucítil kvapky potu. Snažil som sa upokojiť. Kráska práve dopila druhý pohár vína a vrhla na mňa žiadostivý pohľad. „Zdá sa, že mi zlodejka v električke ukradla peňaženku,“ vysúkal som zo seba slová, ktorým som sám nemohol uveriť. „Walter! Ty nemáš peniaze?“ vypúlila na mňa obrovské oči Simona. Zvodný pohľad a šarm boli preč. „Nemohla by si mi požičať?“ opýtal som sa nesmelo. Náš rozhovor prerušil príchod Morticie. S chladným pohľadom mi podala luxusné dosky s účtom vo vnútri. S napätím som ich roztvoril. Vyvalil som oči na sumu, ktorá na mňa kričala z pokladničného bloku. Kráska rázne zavrtela hlavou. Pozdvihla pohár s mojím nedotknutým vínom a obrátila ho do seba. Pripito sa na mňa uškrnula, navliekla si kabát a odišla. Jej hlasné Zbohom sa odrážalo od tehlových stien. V zúfalstve som sa pokúsil roztopiť ľad v Morticii. Bez úspechu. Obdarila ma suchým úškľabkom a zmizla za barom. Nastala chvíľa napätia. Potom sa odkiaľsi vynorili dvaja obri s ostrými pohľadmi. Pekne som sa na nich usmial a v duchu som si prial, aby bol osud ku mne ešte aspoň raz v živote milostivý. Napokon bol. Aj keď nie celkom. Ale to už je iný príbeh.
Vojtech Pupkay
