Koronavírus nás zaskočil. Hovoriť o tom, čo sme mali robiť začiatkom marca, je veľmi jednoduché. Vtedy sme nemali ani zlomok z tých informácií, ktoré máme dnes. A aj teraz sa často snažíme hľadať jednoduché odpovede na zložité otázky. O tom, prečo to nie je možné, či by pomohlo viac testovaní, ale aj o tom, či ísť tento rok na dovolenku do zahraničia, sme sa rozprávali s členom permanentného krízového štábu Robertom Mistríkom.
Skončil núdzový stav, opatrenia sa uvoľňujú a v posledných dňoch (po 15.6.) zrazu stúpa počet nakazených. Kde boli?
Tým, že sa uvoľnili opatrenia a otvorili sa hranice, prichádzajú zo zahraničia aj ľudia, ktorí sú nakazení. Nie je to ale nič mimoriadne, len treba počítať s tým, že počet infikovaných môže stúpať. Ale tak ako ich postupne identifikujeme, tak ich postupne riešime.
Môžeme pri pohľade na tieto čísla predpokladať, že by sme sa mseli vrátiť k prísnejším obmedzeniam?
Platí hlavná zásada, že akékoľvek dlhodobejšie predikcie nedávajú zmysel. Nik totiž dopredu nemá ako vedieť, či sem nepríde nejaká väčšia skupina ľudí zo zahraničia, ktorá by mohla nákazu rozšíriť ďalej. Nik nevie povedať, ako sa bude vyvíjať situácia v okolitých krajinách a nik nevie ani to, ako sa bude vyvíjať situácia vo svete. Slovensko nie je izolovaný ostrov typu Nového Zélandu, kde to majú viac-menej pod kontrolou.
My sme otvorená krajina a všetci chceme žiť v otvorenej spoločnosti, a práve preto musíme počítať s tým, že sa počet infikovaných môže zvýšiť. Podstatné však je, že teraz sme už na takúto alternatívu viac pripravení, vieme ako zareagovať a postupne budeme prispôsobovať opatrenia tomu, ako sa u nás bude vyvíjať situácia. Takže treba čakať, byť opatrní a to, čo sa identifikuje, okamžite riešiť.
Prvý prípad sme mali v marci...
Prvý potvrdený prípad bol zo začiatku marca a postupne – aj preto, že sa málo testovalo a aj preto, že ešte neboli prijaté opatrenia, či už rúška, sociálny dištanc, nebola zavedená štátna karanténa alebo aj mnohé ďalšie, ktoré sme neskôr prijali – počet infikovaných stúpal. Keď začali fungovať, situácia sa dostala pod kontrolu a počty začali postupne klesať. Teraz sme sa však úplne otvorili. Je to dobre, lebo nemôžeme žiť v úplne uzatvorenej spoločnosti. Zároveň však musíme počítať s tým, že čísla môžu stúpnuť. Rieši to tak celá západná Európa – áno, vieme o tom, ale podchytíme lokálne ohniská, keď také vzniknú, a musíme ich riešiť.
Keď korona vypukla, ľudia na Slovensku vcelku ľahko nabehli na nové pravidlá. Čím to je? Báli sme sa alebo rešpektujeme pravidlá?
Myslím si, že je to kombináciou rôznych faktorov. Ukázalo sa jednak to, že sa ľudia chránili, ale aj to, že nechceli byť tými, kto by nebral ohľad na svojich spoluobčanov. Ukázali sme sa ako slušný národ, lebo rozhodne to je istý prejav slušnosti. Myslím si, že v kritických momentoch v sebe vieme nájsť spolupatričnosť, súdržnosť, tak ako tomu bolo napríklad v čase Nežnej revolúcie. Zrazu sme sa zomkli a mali sme k sebe bližšie.
Možno to teraz bolo v trochu inej forme, ale aj táto kríza ukázala to dobré v ľuďoch. Nemyslím si, že by to bolo tým, že by sme boli submisívny postkomunistický národ, ktorý robí to, čo sa mu prikáže. Že pravidlá dodržiavame preto, lebo sa bojíme. Úprimne... skôr si myslím, že nie sme národom, ktorý by bol príkladom dodržiavania pravidiel, stačí sa rozhliadnuť po uliciach.
V čase, keď pre nás korona znamenala len niekoľko článkov a reportáží z Číny a Talianska, bola väčšina ľudí presvedčená, že je to len silnejšia chrípka – a „veď aj na chrípku zomiera množstvo ľudí, len sa o tom toľko nepíše“. Aký je rozdiel medzi „obyčajnou“ chrípkou a koronou?
Je tu jeden obrovský rozdiel a to, že ide o nové vírusové ochorenie. Niekedy trvá až desať rokov, kým pochopíme jeho virulenciu, jeho nebezpečnosť, jeho sekundárne zdravotné dôsledky, ako sa dá liečiť, aká je jeho inkubačná doba, ako sa prejavuje... Keď prišlo HIV, trvalo celú dekádu, možno aj dlhšie, kým sme pochopili, čo je to za ochorenie.
Tento nový vírus síce nesie znaky chrípky, ale bolo to nové ochorenie. Na príkladoch zo zahraničia sme videli, že v niektorých prípadoch má naozaj veľmi závažný priebeh a silne postihuje starších občanov. A každá vyspelá spoločnosť si tých najslabších chráni najviac. Každý, kto dával vyjadrenia, že je to len také neškodné ochorenie a že len tak prejde, to nemal odkiaľ vedieť. Mali sme nejaké informácie, ktoré prichádzali z Číny, tie však boli neúplné, skreslené, chýbal nám nejaký časový odstup. Biochémia je veľmi komplikovaná veda a nik nemá po pár mesiacoch oprávnenie povedať ako sa vírus bude vyvíjať, pretože nemá dostatok informácií.
Vyšlo už niekoľko štúdií, a vyšli dosť narýchlo. Niektoré dokonca aj stiahli, niektoré boli spochybnené, niektoré majú vyššiu kvalitu. Pochopiť zložité procesy však trvá veľmi dlho.
Dá sa povedať, prečo na tom boli v Európe najmä Taliansko a Španielsko tak zle a my, naopak, tak dobre?
Nik nečakal, že by to v Európe prebiehalo až takto prudko. Nezachytili prvý obrovský nábeh infekcie a stali sa jej prvou obeťou. Ani reakcie na vznikajúcu situáciu neboli zo začiatku adekvátne. Keď sa totiž už vírus rozšíri do takýchto masových rozmerov, potom je už nezvládnuteľný.
Práve tu sa ukázalo, že ak sa prekročí nejaký kritický počet, štát už nemá k dispozícii také účinné prostriedky, aby ho vedel dostať pod kontrolu. A presne toto sa stalo v Taliansku. Vírus sa rozšíril natoľko, že sa to už nedalo zvládnuť.
Štatistiky o infikovaných sa aj u nás používajú na tvorbu matematického modelu šírenia vírusu. Čo to znamená, čo nám tento model ukáže?
Keďže u nás sa epidémia takmer vôbec nerozšírila, Slovensko má za sebou naozaj veľmi pozitívny príbeh. Bolo relatívne málo fatalít, relatívne málo chorých a tomu sme všetci radi. Z takéhoto malého množstva dostupných dát sa však nedajú vyvodzovať ďalekosiahle závery.
V Česku urobili plošnejšie testovanie na protilátky, podobne ako ste robili v Ružinove, a tam vyšla premorenosť 3 promile, čo je mimoriadne nízke číslo. Myslím, že inak to nebolo ani v Ružinove.
Koľko by sa na Slovensku muselo otestovať ľudí, aby tieto dáta mali nejakú výpovednú hodnotu?
Myslím si, že väčšiu výpovednú hodnotu by sme nezískali ani keby sme otestovali všetkých obyvateľov. Mali sme málo infikovaných, málo chorých, infekčné oddelenia boli prázdne a na ventilátoroch bolo minimum ľudí. Aj keby sme testovali zle alebo málo, prejavilo by sa to v nemocniciach a to sa nestalo. Spočiatku sme tiež uvažovali o tom, že sa spraví plošnejšie testovanie na protilátky, ale keďže u nás bola epidemiologická situácia taká dobrá, usúdili sme, že to nemá zmysel. Bolo by to mrhanie peňazí daňových poplatníkov. Nezistili by sme viac ako zistili v Česku, kde, ako som už spomínal, bolo prípadov oveľa viac a premorenosť tri promile.
Vírusová epidémia nie je v histórii ničím nezvyčajným, nie je to prvý, ale ani posledný prípad. V akých intervaloch sa objavili tie posledné?
Podobný bol SARS, ktorý sa objavil v roku 2002, neskôr ešte MERS, ale ten sa až tak nerozšíril. Nedá sa vyvodzovať nejaká pravidelná periodicita – môže to byť pár rokov a môže to byť desať-dvadsať rokov. Šíreniu vírusov veľmi prospieva spôsob života na planéte, to že máme tendenciu zgrupovať sa do neprirodzene koncentrovaných celkov – či už je to práca, dovolenka, kultúrne podujatia, ktoré vytvárajú ideálne podmienky práve na ich šírenie. Rovnako to, že veľa cestujeme. Kdekoľvek môžeme vidieť, ako to tam praská vo švíkoch, že dochádza k obrovskému premiešavaniu ľudí a vymieňame si navzájom patogény. Ak sa teraz svet trochu spomalí, utlmíme tým aj šírenie nákaz, ktoré by mohli vzniknúť kdekoľvek vo svete. Ľudstvo sa na chvíľu poučilo, ale na druhej strane vieme, akí sú ľudia. Je to ako v tom slovenskom prísloví – keď je koze dobre, ide tancovať na ľad. Je to prirodzená ľudská reakcia. Keď sa dvadsať rokov neobjaví žiaden vírus, ľudia zabudnú a budú sa správať možno úplne rovnako ako doposiaľ.
Môžeme v blízkej dobe čakať druhú vlnu?
Počul som rôzne reakcie. Niektorí tvrdia, že už máme druhú vlnu za sebou, že ňou prechádzame, že nás čaká, keď budeme nezodpovední, ale aj to, že nikdy nepríde. Takže každý si môže vybrať. Netrúfam si hovoriť ako to bude. Stačí, ak zbĺkne na Slovensku nejaké ohnisko, rozšíri sa a máme tu druhú vlnu. Ale vôbec sa to stať nemusí. Nik to nedokáže predpovedať. Musíme najmä veľmi pozorne sledovať, čo sa deje v Rakúsku, v Česku a v Maďarsku, teda v krajinách, s ktorými máme najčulejší styk. Takže sledujme a reagujme.
Kedy si „po korone“ budeme môcť povedať, že už sme v pohode a môžeme sa vrátiť k normálnemu životu? Kedy sa budeme môcť cítiť naozaj bezpečne?
Kým bude stúpať počet nakazených vo svete, nemôžeme sa cítiť úplne bezpečne. Hranice sú otvorené a my tu nemôžeme zamknúť obyvateľov a nikam ich nepustiť. Rovnako nemôžeme zabrániť iným, aby chodili k nám. A ani nechceme. Môžeme tu mať akokoľvek ideálnu situáciu a vírus môže prísť kedykoľvek. Myslím si, že bude trvať ešte dosť dlho, kým počet nakazených vo svete klesne, lebo zatiaľ stúpa. Rozhodne ešte nie sme za vodou.
Takže ísť tento rok na dovolenku - radšej nie, alebo aj áno?
Keď už, tak určite nie masová turistika.
Robert Mistrík (1966) – člen permanentného krízového štábu, chemik. V roku 1998 založil firmu HighChem, ktorá sa zaoberá vedeckým výskumom a vývojom softvérových aplikácií v oblasti hmotnostnej spektrometrie, biochémie, farmácie a metabolomike. Firma je členom METAcancer, konzorcia zameraného na hľadanie biomarkerov rakoviny prsníka, v ktorom bol zvolený za člena vedeckej riadiacej komisie. V roku 2007 mu bol v USA priznaný patent na identifikáciu látok, ktorý je základom pre hľadanie nových diagnostických markerov zákerných chorôb. Ako člen medzinárodnej skupiny vedcov pomohol vyvinúť metódu vyhľadávania hmotnostných spektier pomocou domény Google.
