Nedávno sme si pripomenuli 80. výročie konca druhej svetovej vojny v Európe. Napriek tomu, že dnes ešte stále žijú pamätníci tohto hrozného obdobia, väčšina ľudí má pocit, akoby sa táto časť dejín Slovenska ani netýkala a celú vojnu na našom území vnímajú nanajvýš cez SNP. Avšak to, že vtedajší Slovenský štát stál na strane agresora, malo dopad aj na život jeho obyvateľov.
Ako sa vojna dotkla hlavného mesta a jeho okolia? Hlavnú úlohu pre bombardovanie strategických cieľov v strednej Európe dostala 15. vzdušná armáda so základňou na letisku v talianskom meste Lecce. Tá sa spočiatku nášmu územiu vyhýbala. Aj preto bol vydaný rozkaz slovenskej protivzdušnej obrane nestrieľať na Američanov, pokiaľ neútočia na naše ciele. Možné dôvody sú dva - vyhnutie sa provokácii, ktorá by vyvolala odvetné opatrenia, alebo potreba šetriť vojenskú techniku a muníciu.
Prvé bombardovanie
Situácia sa zmenila 16. júna 1944, keď o šiestej ráno na juhu Talianska vzlietlo do vzduchu 658 bombardérov pod ochranou 290 stíhacích lietadiel. Ich hlavnou úlohou bolo ochromiť výrobu ropných produktov v regióne okolo Viedne. Špeciálnu misiu malo 47. bombardovacie krídlo, ktoré pozostávalo zo 4 skupín lietadiel typu B-24 Liberator a to zničiť rafinériu minerálnych olejov Apollo v Bratislave. Tá bola menšia ako tie okolo Viedne, no stále zodpovedala za produkciu 1,3 % pohonných hmôt pre „Tretiu ríšu“.
Trvalo asi štyri hodiny, kým letky dorazili nad hlavné mesto. Trasa viedla cez Jadranské more, vtedajšiu Juhosláviu a Maďarsko. Až po Balaton sa americké lietadlá nestretli so žiadnym odporom. Medzitým ale Nemci zmobilizovali 8. stíhaciu divíziu Luftwafe a až po Bratislavu prebiehali silné vzdušné boje medzi stíhacími letcami. Po desiatej hodine to začalo a medzi 10:11 a 10:21 zhodilo na Bratislavu 158 bombardérov takmer 400 ton bômb.
Dve z týchto lietadiel boli zostrelené, no škody na meste boli veľké. Z priestorov „Apollky“ sa valil do výšky obrovský čierny dym a výroba bola ochromená na 80 %. Zasiahnuté boli aj mnohé iné dôležité ciele - Starý most (vtedy Most M.R. Štefánika), dnešné národné múzeum, zimný prístav, 16 lodí na Dunaji, ale aj veľké množstvo civilných budov. Dôvodom zásahu obytných štvrtí bol fakt, že bomby boli zhadzované spravidla z výšky 6 000 až 7 000 metrov. Určite nepomohla ani zlá viditeľnosť kvôli čiernemu dymu z rafinérie.
Následky boli veľké - bratislavské nemocnice po nálete ošetrili takmer šesťsto osôb a vyše sedemsto bolo nezvestných. Počet obetí sa podľa Civilnej protileteckej ochrany vyšplhal až 770, aj keď toto číslo mnohí odhadli na nižšie. Nebolo to poslednýkrát, čo bola rafinéria a mesto bombardované. Z americkej strany sa to zopakovalo ešte päťkrát a vo februári 1945 sa k nim pridali aj vzdušné sily Červenej armády.
Oslobodenie pred dverami
Bitke o Bratislavu predchádzali niekoľkomesačné boje o južné Slovensko. Začalo to úspešným prerazením nemeckej obrany a prekročením rieky Hron v januári 1945. Nezostalo to však bez odozvy. 17. februára spustil Wehrmacht protiofenzívu s názvom Operácia južný vietor (nemecky Unternehmen Südwind). Počas týždňa sa podarilo 8. armáde pod velením Hansa Kreysinga zatlačiť sovietskú 7. gardovú armádu Mikhaila Šumilova späť za rieku Hron. Operácia je považovaná za jedno z posledných víťazstiev nemeckých ozbrojených síl v druhej svetovej vojne a bolo pri nej nasadených až 282 ťažkých tankov a samohybných diel.
Opätovný pokus prekročiť Hron spustil 25. marca bratislavsko-brnenskú ofenzívu podľa plánu maršala Malinovského. Na pomoc prišla dokonca Dunajská flotila a námorná pechota, ktorá sa vylodila v tyle nemeckých obrancov. Bola sprevádzaná aj náletmi vzdušných síl, najmä na Komjatice, Vráble a Nitru. Po páde Komárna a Nových Zámkov 29. marca nabral postup vojsk Červenej armády na rýchlosti a 2. apríla dorazila 7. gardová armáda už k Vajnorskému letisku.
Bitka o Bratislavu
V tom čase už stihli mesto opustiť prezident, vláda aj gardisti. Najprv sa stiahli do Holíča a následne do rakúskeho kláštora v Kremsmünsteri. Civilné prípravy na obliehanie mal na starosti mešťanosta (ekvivalent dnešného primátora) Štefan Ravasz, ktorý v tom režime nebol volený, ale menovaný vládou. Viaceré rodiny sa v rámci dobrovoľnej výzvy odobrali do okolitých dedín. 31. marca bol za smutných okolností vypravený posledný transport do koncentračného tábora Mauthausen. V deň príchodu prvých sovietskych vojakov už v Bratislave odstavili aj vodu, elektrinu, plyn a hromadnú dopravu.
Bratislavu bránili prevažne nemecké jednotky s asistenciou maďarskej pechoty. Niektoré nemecké jednotky mali označenie Festung (po slovensky pevnosť), ktoré často bojovali do posledného chlapa. Zákopy a obranné pozície na východe mesta boli v troch líniách. Prvá krížovala predmestia, druhá išla od fabriky Dynamitka po Prievoz a posledná od Koliby po Pálenisko. Nemeckí ženisti (nem. Pioniere) podmínovali mosty a viaceré kusy infraštruktúry.
Sovietske vojská pod 2. ukrajinským frontom maršala Malinovského v prvý deň obsadili letisko vo Vajnoroch a na druhý deň, 3. apríla sa presunuli k mestu. Práve v tento deň boli tvrdé boje v dnešnom Ružinove, konkrétne v Prievoze a Trnávke. Oslobodená bola Rača a dnešné Nivy padli pod delostreleckú paľbu. Nemeckí ženisti v tento deň poškodili aj Starý most a Červený most na Železnej studienke.
Červená armáda postupovala najmä po hlavných dopravných tepnách. Konkrétne v Ružinove po Trnavskej ceste a Prievozskej ulici. Pred vstupom do centra bolo staré mesto ťažko bombardované delami a raketami z Kaťuší. Do mesta následne vstupovala pechota a tanky aj cez prístav a Mlynské nivy. 4. apríla sa po ranných bojoch vojaci Osi dali na útek cez Patrónku a Lamač smerom na Záhorie. Zničené boli stovky budov a civilné straty sa odhadujú na 120 obyvateľov mesta. To sú však iba obete vojenských operácií. Nesmieme zabúdať ani na obete ľudáckeho režimu, ktorý v predchádzajúcich rokoch vyhladil celé rodiny a zničil množstvo ďalších.
