Z okna som sledovala ako robotníci zalievali chodník novým betónovým kobercom. Popritom som popíjala kávu, ktorú sa mi podarilo prepražiť, ale bola som príliš lenivá urobiť si novú. Horkosť mi ležala na jazyku a ja som si spomínala na všetky tie razy, kedy sme so sestrou na tom slávnom chodníku na Hraničnej lietali na korčuliach a na výmoľoch padali ako hrušky. Modro-fialové kolená, odreniny na brade a lakťoch, lebo sme boli príliš cool na to, aby sme si na seba dali chrániče. Tie výmole už oddnes nebudú postrachom všetkých detí na našej ulici. Mala by som sa tešiť, že sme vyhrali, ale už som cítila len nostalgiu. Na korčuliach som nestála celé roky. Sestra sa odsťahovala do inej mestskej časti a ja jediná som tu ostala lipnúť na čare minulosti. Pozorujem mrakodrapy, ktoré sa začínajú týčiť nad našimi panelákmi a žasnem, ako rýchlo sa okolie navôkol mňa každým dňom viac a viac mení. Ale aj napriek tomu sa tu cítim doma. „Ako sa dnes máme?“ spýta sa ma predavačka v kiosku, ktorá je vždy nevrlá a namrzená. Dnes musela prísť výplata, inak si túto zmenu v správaní neviem vysvetliť. „Fajn,“ odpovedám zaskočená nad toľkou prívetivosťou hneď zrána, „a vy?“ „Dnes je to so mnou výborné. Lepšie ako po iné dni,“ usmiala sa teta a očividne si žila vo svojom šťastnom svete a o dôvodoch vedela len ona sama. Vzala som si od nej noviny a drobné a vydala sa k detskému ihrisku, kde som si zvykla prečítať noviny, či knihu a nevnímať pritom bzukot počítača a elektronickej práce, ktorá ma doma oddane čakala. Zamierila som k lavičke a cestou minula postaršieho pána, ktorý venčil jazvečíka. „Dobrý deň, slečna. To máme dnes ale krásny deň, všakže?“ prihovoril sa mi. „...asi áno, zháčila som sa, „konečne sa vyjasnilo.“ „Užite si ho a dovidenia,“ rozlúčil sa a zdvihol na pozdrav čapicu ako správny džentlmen zo starej školy. Ostala som v pomykove. Čo sa to dnes s ľuďmi deje? Vyšlo slnko a naraz sú všetci milí, slušní a ochotní len tak konverzovať na ulici? Zvláštne, zašomrala som si popod nos a pustila sa do čítania svojej dnešnej dávky noviniek zo sveta aj z domova. Nedostala som sa ani po tretiu stranu, keď si ku mne na lavičku prisadol deduško, ktorý na ihrisko priviedol malú vnučku. „Slečna, môžem sa vás niečo spýtať?“ Odovzdane som zložila noviny, lebo dnešok bol určite dňom, kedy som bola obeťou konverzačného úsilia celého Ružinova. „Isteže. Pýtajte sa, čo len chcete,“ zahlásila som sa rezignovane. „Čo musí človek urobiť, aby ste sa usmiali?“ „Čože?“ nechápala som. „Taký krásny deň, taká nádherná žena a na čele vrásky! Nie je vás škoda?“ „Mračím sa, pretože čítam správy. Tie človeka nepotešia.“ „Tak sa na ne zvysoka vyprdnite,“ zahlásil deduško a ja som sa rozosmiala, „no vidíte! takto sa máte smiať celý deň!“ „Posnažím sa,“ sľúbila som mu a spoločne sme sledovali jeho vnučku, ktorá sa krkolomne vešala na preliezky. „Len sa pekne snažte, mračením sa svet nezlepší. Ani vás to neskrášli,“ zamudroval mi na rozlúčku a krívajúc odišiel s vnučkou domov. Ja som zostala na lavičke a vyhrievala sa na slnku. Noviny som hodila do koša a usmiala sa keď už pre nič iné, aspoň sama pre seba. Malá výhra pre deduška, aj pre moje čelo. Starosti nechám na inokedy.
Lenka Sabová
