Novinky

MAREC 8. mar. Poslanecké stredy: Ján Buocik (Prievoz) 15. mar. Poslanecké stredy: Kamil Bodnár (Štrkovec) 22. mar. Poslanecké stredy: Maroš Mačucha (Ostredky) 29. mar. Poslanecké stredy: Marek Machata (Trnávka) 29. mar. 10:00 - 11:00 Vítanie detí do života   APRÍL 5. apr. Poslanecké stredy: Marek Pokrývka (Nivy) 12. apr. Poslanecké stredy: Michal Páleník (Starý Ružinov) 19. apr. Poslanecké stredy: Michal Vicáň (Ružová dolina) 26. apr. Poslanecké stredy: Martin Ferák (Trávniky) 26. apr. 10:00 - 11:00 Vítanie detí do života   Upozornenie Vítanie detí do života: Prihlásiť sa môžete na e-mailovej adrese jana.morgosova@ruzinov.sk, resp. v kancelárii prvého kontaktu (sociálne oddelenie) na miestnom úrade (Mierová 21) najneskôr vo štvrtok pred akciou. Poslanecké stredy: Stretnutia s poslancami sú v miestnosti na prízemí, konkrétnu informáciu poskytne službukonajúci informátor.   

Prvý sa na pódium postavil Jozef Božik, podpredseda Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS), predseda Komory miest ZMOS a primátor mesta Partizánske: „Dnes ráno som dostal otázku, prečo sme túto akciu nezrušili, keď včera (deň pred konaním protestu – pozn. red.) minister hospodárstva predstavil koncept kompenzácií pre obce. V prvom rade, ak by sme neohlásili tento protest, o žiadnych kompenzáciách by sme nepočuli. Takže prečo je to problém?“ A pokračoval konkrétne príkladom Partizánskeho. „Spotová cena elektrickej energie (jednotková cena – pozn. red.) je za mesiac január 160 eur, pred rokom o takomto čase bola 56 eur. Oni stanovili stropový limit 199 eur. Ale viete, aká je konečná cena energie? Nie je to 160 eur. Štát veľmi dobre vedel, že bude zvyšovať distribučné poplatky a tie sa zvýšili z 56 na 112 eur. Zvyšovať sa budú aj ďalšie poplatky. Konečná cena elektrickej energie za január za 1 MWh je 360 eur a mesto si môže uplatniť kompenzáciu vo výške 0,0 eur! Keď štát pripravoval kompenzácie za minulý rok, vybral si dva mesiace – august a september. To sú však mesiace, kedy sa toľko nekúri ani nesvieti. Ale na október, november a december zabudol. Sú tu zástupcovia obcí a miest, ktorí v decembri museli zatvárať plavárne a zimné štadióny.“ Starostovia menších obcí upozornili, že mnohí si nebudú môcť dovoliť platiť energie ani po zastropovaní. Viacerí vystupujúci tiež pripomenuli, že rozhodnutia štátu minulý rok zobrali samosprávam 618 miliónov eur. „Veľmi dobre vieme, že je ťažká doba a všetci sa musíme skladať. Aj obce a aj občania. Všetci sa musíme uskromniť. Ale ak tento štát hovorí, že „daňové prognózy sa nenapĺňajú“, tak ako sa budú napĺňať naše rozpočty, ak sa už v januári nenapĺňa daňová prognóza?“ Zástupcovia samospráv kritizovali aj návrh, aby tisíce obcí museli kvôli kompenzáciám vypĺňať žiadosti pre ministerstvo namiesto toho, aby úpravu cien vláda dohodla priamo s dodávateľmi energií. Tesne pred uzávierkou tohto čísla sa zástupcovia ZMOS-u stretli s premiérom Eduardom Hegerom a štátnym tajomníkom ministerstva financií Marcelom Klimekom. Dohodli sa, že prednostovia okresných úradov budú zodpovední za monitoring situácie a za zber dát o energetických problémoch miest a obcí v jednotlivých okresoch. „Hovorili sme aj o tom, že systém kompenzácie zvýšených cien energií, na ktorý je vyčlenených 200 miliónov eur, by sa mal zmeniť tak, aby bolo možné sanovať vzniknuté situácie aj v malých obciach. Za dôležité považujeme, že je záujem štátu pomôcť samosprávam minimálne pokiaľ ide o verejné budovy v originálnych kompetenciách v oblasti školstva: teda materské školy, školské kluby detí, základné umelecké školy a centrá voľného času,“ informoval Jozef Božik. Do dvoch týždňov od stretnutia na úrade vlády bude zasadať pracovná skupina zložená zo zástupcov rezortov financií, hospodárstva, vnútra a ZMOS. O tom, ako zvyšovanie cien energií, daňový bonus a koncept škôlky pre všetkých, ako aj ďalšie rozhodnutia štátu ovplyvnia rozpočet mestskej časti na nasledujúci rok, si môžete prečítať na stranách 4-6.  

Musieť odísť zo svojho domova, prežiť stratu blízkych, báť sa o tých, ktorí ostali doma a nevedieť, ako vás príjmu v inej krajine, je náročné bez ohľadu na to, na akom aute prídete. Toto sú len dva z osudov veľkého množstva tých, ktorí našli svoje dočasné útočisko u nás v Ružinove. Utekala s deťmi a chorá na rakovinu Matku štyroch detí, 41-ročnú Svetlanu, vyhnala vojna z Doneckej oblasti na Ukrajiny. Pred vojnou žila spokojný život, celá rodina sa tešila na príchod ich štvrtého dieťaťa. V 32. týždni tehotenstva diagnostikovali Svetlane zhubný nádor. Šesť dní pred začiatkom vojny absolvovala predčasný pôrod cisárskym rezom a operáciu, no na rozšírené metastázy jej museli nasadiť chemoterapiu. To však už na Donecku vypukli boje a po prvej dávke chemoterapie Svetlane v nemocnici oznámili, že ďalšie pre ňu už nemajú. V zúfalej situácii, s neliečenou rakovinou, dvomi staršími deťmi a niekoľkodňovým bábätkom, odišla na radu svojej známej do Užhorodu. Tam podstúpila druhú chemoterapiu, ale dozvedela sa, že v liečbe u nich už pokračovať nemôže. Lekári jej dávali iba dva mesiace života. Cez ďalší kontakt sa o jej príbehu dozvedel riaditeľ onkologického centra v Bratislave, a tak Svetlana - bez najstaršieho 20-ročného syna - odišla s 15-ročným synom, 12-ročnou dcérou a niekoľkotýždňovým bábätkom do Bratislavy. Tu pokračovala v chemoterapii a po ročnej úspešnej liečbe prešla do doliečovacej fázy. Svetlana s deťmi žije teraz v Ružinove, dve staršie sa podarilo umiestniť do základnej školy a s najmenším, ročným synčekom Nazarom, je doma. Neskôr za rodinou prišiel aj Svetlanin manžel, našiel si prácu v Petržalke a o rodinu sa príkladne stará. Najstarší syn Daniel ostal na Ukrajine. Svetlana je doteraz v úžase, pretože ani sama presne nevie, kto všetko jej na Slovensku pomohol. Ozývali sa jej neznámi ľudia, ktorí boli ochotní pomôcť jej v jej neľahkej situácii. Je za to nesmierne vďačná každému z nich. Svetlaninou túžbou a túžbou celej rodiny je vrátiť sa čím skôr domov – na Ukrajinu. Chcú pokračovať tam, kde skončili Starším manželom Viktorii a Volodymyrovi z Dnepropetrovska hneď po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu zavolala ich jediná dcéra, ktorá je vydatá na Slovensku a v Bratislave žije už päť rokov. Nástojila, aby okamžite prišli do Bratislavy. Urobili tak hneď, keď videli, že boje v oblasti, kde žili naberajú na intenzite. Ich príbeh je síce menej dramatický ako príbeh Svetlany, no ani pre ľudí v ich veku, ktorí boli zvyknutí na svoj život na Ukrajine, nebol odchod do inej krajiny jednoduchý. Od začiatku im pomáhali dcéra so zaťom, dokonca ich zapísali aj na kurz slovenčiny. Život na Slovensku vidia ako veľmi pohodový, Slováci sú podľa ich skúseností pokojní a nekonfliktní. Okrem nátury Slovákov obdivujú v Bratislave históriu. Za rok, ktorý tu prežili, stretli množstvo ľudí, ktorí im nezištne pomohli, vrátane úradov. Ale aj napriek tomu, že majú v Bratislave svojich najbližších – dcéru, zaťa a vnuka – túžia sa vrátiť domov, na Ukrajinu, a v pokoji tam dožiť.  

Na ružinovský miestny úrad denno-denne prichádzajú odídenci z Ukrajiny, ľudia, ktorí utiekli pred hrôzami vojny, akú my poznáme len z niekoľkominútových televíznych reportáží. Pomocnú ruku tu však nachádzajú aj Bielorusi, Azerbajdžanci, či Arménci. A napriek tomu, že Ružinov je obcou, v ktorej našlo útočisko najviac odídencov na celom Slovensku, nie sú to len štatistiky. Sú to reálni ľudia so skutočnými bolesťami, strachom, ale aj túžbou žiť tak normálne, ako sa len v ich situácii dá. Okolo jeho kancelárie prejde každý, kto príde na miestny úrad. Ľuboš Halás má za sebou skúsenosti z práce v Policajnom zbore SR, kde pôsobil 25 rokov. Po vypuknutí vojny na Ukrajine, aj keď už v zbore nepracoval, ponúkol svoju pomoc pri práci s utečencami na oddelení Cudzineckej polície vo Vajnoroch. Bol v kontakte s prvými ľuďmi, ktorým sa podarilo opustiť Ukrajinu. Neskôr pracoval ako dobrovoľník v DK Ružinov, kde bolo prvotné útočisko pre utečencov. Potom mu ponúkli prácu na úrade MČ Ružinov, keďže ovládal jazyk a vedel sa s odídencami dohovoriť. Jeho manželka Olena pochádza z Kyjevskej oblasti. Spoznali sa pred šiestimi rokmi a manželmi sú tri a pol roka. Ešte pár dní pred vypuknutím vojny boli na Ukrajine. Dnes rozdáva cenné rady pre všetkých tých, ktorí sa kvôli vojne ocitli v Ružinove. S akými otázkami či problémami za vami najčastejšie chodia ukrajinskí občania? Je to rôzne. V rebríčku vedie asi pomoc pri umiestnení detí do škôl a škôlok. To je pre nich obrovský problém. Ale často sú to otázky spojené s nájdením vhodného ubytovania, v pomoci pri písaní rôznych žiadostí. Prichádzajú, keď potrebujú pomôcť pri hľadaní práce, alebo riešení bezprávia spojeného s výkonom práce, ak ju už majú. Častými sú aj problémy spojené s bankami, kedy im nechcú ich pracovníci akceptovať niektoré doklady kvôli založeniu účtu, alebo na pošte… Je toho omnoho viac. Niekedy sú to jednoduché otázky, ktoré sa týkajú parkovania, pokút, na začiatku vojny často riešili úplne základné veci – ako si zaobstarať stravu, oblečenie, kontakty na charitatívne organizácie... Máte prehľad, koľkí vás od začiatku vojny na Ukrajine na úrade požiadali o pomoc? Tak to naozaj netuším. Ale mnoho. Kroky odídencov smerujú na náš úrad aj preto, že majú za povinnosť na mesačnej báze sa u nás hlásiť. To je denne stovka aj viac ľudí. A mnohí z nich potrebujú poradiť, pomôcť, alebo sa proste len porozprávať, alebo vyžalovať, aby sa im uľavilo. „Rukami“ vám za ten rok prešlo teda množstvo ľudských osudov. Sú medzi nimi aj také, ktoré neviete stále doslova dostať z hlavy? Mnohí z nich boli priamo účastní hrôz vojny, čelili ponižovaniu, strachu o svoj život a životy svojich blízkych. Je ťažké sa odosobniť, ak oproti vám sedia dospelí ľudia a v beznádeji plačú, ak mladí ľudia hovoria o smrti svojich kamarátov, spolužiakov, ak v jeden deň vidíte v médiách bytový dom, ktorý bol zasiahnutý strelou a v jeho troskách zahynuli nevinní ľudia a na nasledujúci deň mi do kancelárie príde človek z toho mesta, z toho domu, ktorý povie, že medzi mŕtvymi sú jeho susedia, jeho známi…Áno, mám v hlave viacero veľmi emotívnych výpovedí ľudí, na ktoré nezabudnem asi nikdy v živote. Ostávate s nimi v dlhodobejšom kontakte? Odídenci sú povinní hlásiť sa na miestnom úrade každý mesiac, takže sa stretávame pravidelne. Mnohí si prídu iba splniť túto povinnosť, iní sa u mňa zdržia dlhšie, porozprávajú sa, poradia, vyžalujú sa... Niektorí z tých, ktorí odchádzajú ďalej, prípadne sa vracajú späť na Ukrajinu, sa prídu rozlúčiť. Človek potom cíti zvláštne prázdno. Nikdy totiž neviem, či ich ešte niekedy stretnem. Sú však medzi nimi aj takí, ktorých poznám už dávnejšie a vytvorili sme si medzi sebou už kamarátske vzťahy. S tými sa stretávam a navštevujem aj mimo práce. Čo je podľa vašich skúseností pre odídencov z Ukrajiny najdôležitejšie, aby mimo svojho domova dokázali fungovať čo najnormálnejšie? Čo by mali urobiť ako prvé? Ide o dve roviny - čo môžu urobiť oni a čo môžeme urobiť pre to my, aby sme im to umožnili. V prvom rade je to určite zvládnutie slovenského jazyka. To je alfa a omega zžitia sa s novým životom na Slovensku. Neznalosť jazyka spôsobuje, že človek časom môže cítiť frustráciu, uzatvára sa pred okolím, cíti sa byť nepotrebným... Alebo je "odsúdený" iba na existenciu v svojom jazykovom prostredí, vo svojej úzkej komunite. Práve jazykových kurzov, ktoré by tak veľmi potrebovali, je však žalostne málo. Jazyková bariéra však priamo súvisí s problémom zamestnať sa. Potom vysokoškolsky vzdelaní ľudia sa často zamestnajú ako upratovačky, predavačky, ukrajinskí lekári u nás pracujú v kozmetických salónoch ako maséri, manikérky, pedikérky. Ukrajinci sú nám nesmierne podobní charakterovo aj emocionálne. Platná legislatíva im však stále neumožňuje žiť tak, akoby sa len presťahovali z jedného mesta do druhého. Vaša práca je nielen časovo, ale určite aj psychicky náročná. Čo vám pomáha odosobniť sa od svojej práce a všetkých tých ťažkých osudoch a príbehov? Pred pár mesiacmi som začal chodiť do práce pešo. Aby som si, ľudovo povedané, prevetral hlavu. Z Podunajských Biskupíc do Ružinova na úrad sú to slabé 3 km. Cestou mám kostol, a tak vždy, keď idem okolo neho, poprosím: "Bože, daj mi aj dnes, prosím, dostatok sily, viery, daj mi dostatok pokory, trpezlivosti, daj, aby som mohol aj dnes aspoň trochu týmto ľuďom pomôcť a dať im nádej. Častokrát si popri svojej práci spomeniem na kamaráta a bývalého kolegu, policajta Paľa, ktorého som vždy obdivoval za to, že nech mal v kancelárií akýkoľvek počet klientov, vždy som ho videl pokojného, usmiateho a pomáhajúceho. Toto mi vždy pomôže a núti ma zamyslieť sa, keď mi už dochádzajú sily.