Ak má človek úzkosti, mal by kontaktovať odborníka, hovorí psychiater Peter Ohrablo. V rozhovore pre Ružinovské Echo pripomína, že aj následky pandémie koronavírusu na psychickom zdraví sa však netýkajú len dospelých, ale aj mladších ľudí. Psychologička Martina Baránková zasa pripomína, že dieťa potrebuje najmä pocit, že je milované. Na problém však nemusíme podľa nej umelo upozorňovať.
MUDr. Peter Ohrablo, psychiater, zástupca prednostu Psychiatrickej kliniky SZU a UNB
S pandémiou koronavírusu bojujeme už dlhšie ako rok. Viac pracujeme z domu, kontakt s priateľmi sme mali dlhodobo obmedzený, spoločenské akcie sa nekonali. Ako vnímate vy toto obdobie ako lekár?
Bolo a je to tak náročné obdobie, aké spoločnosť doposiaľ nezažila. Dôsledky by sa dali rozdeliť na tie, ktoré spôsobil priamo koronavírus a tie, ktoré súvisia s nastolenými obmedzeniami. Kým tá prvá skupina dôsledkov je podrobne monitorovaná a vyčísliteľná, o tej druhej sa to isté tvrdiť nedá. Je zrejme minimum ľudí, ktorých život nebol pandémiou s ňou súvisiacimi obmedzeniami negatívne ovplyvnený. Počnúc stratou blízkeho človeka, cez zanedbané zdravotné problémy, finančné a iné životné krízy, až po zásadnú zmenu životného štýlu. Je toho naozaj veľa. Nestačila by na to celá kniha…
Zrejme najčastejšie skloňovaným výrazom ostatných mesiacov je „osamelosť“. Práve tá má byť hlavnou príčinou zhoršenia príznakov depresie a úzkosti. Ako proti nej bojovať?
Ak hovoríme o tom, ako bojovať s osamelosťou, tak v zásade sú dve možnosti. Sú ľudia, ktorí si dokážu vyskladať svoj program z aktivít, pri ktorých trávia čas sami. Niektorí ich už mali vo svojom repertoári aj predtým, iní sa museli prispôsobiť a svoj režim zmeniť. Druhou možnosťou je samozrejme virtuálna komunikácia. Tá však osobný kontakt nedokáže úplne nahradiť. Aktuálne ale smerujeme opäť k lepšej fáze, keď sa možnosti spoločenských kontaktov opäť stávajú reálnejšími.
Ak sa pýtate na boj s depresiami a úzkosťami, tak tu je samozrejme na mieste osloviť odborníka. Či už psychológa, alebo psychiatra. V súčasnosti vznikajú viaceré odborne vedené programy aj pre ľudí, ktorí prekonali Covid-19, resp. boli pandemickou situáciou inak zasiahnutí. Odborníci im pomáhajú so psychickými problémami, ale aj ťažkosťami v sociálnej oblasti.
S čím ešte bojovali, či bojujú ľudia? S akými problémami sa pasujú? Viete špecifikovať napríklad 3 najväčšie problémy?
Toto je otázka, na ktorú by sa dalo pozrieť v rôznych úrovniach. Či už na poli spoločenskom, sociálnom, alebo medicínskom.
Ak sa rozprávame o duševných poruchách, tak majorita ľudí so psychickými problémami je zachytená skôr na úrovni ambulantnej, než lôžkovej starostlivosti. Z informácie od kolegov viem, že stúpol počet úzkostných porúch, depresií, akútnych stresových, či adaptačných porúch i násilia v domácnosti. To často súvisí aj so zneužívaním návykových látok. Práve pacienti s problematikou alkoholovej a iných závislostí vo väčšej miere zapĺňajú aj lôžka psychiatrických oddelení. To sme pocítili aj na našej klinike.
Hovorí sa aj o tom, že ten presah koronakrízy bude evidentný – spomína sa, že ľudia akoby nadobudli strach z pobytu v spoločnosti, majú obavy o budúcnosť, riešia finančné otázky...
Obavy o budúcnosť a vlastnú finančnú situáciu vyplýva zo samotného faktu, že mnohí stratili živobytie, alebo sa im výrazne znížil finančný príjem. Čo sa týka strachu z pobytu v spoločnosti, môže byť prirodzene podmienená strachom z toho, že sa človek nakazí. Strach je tým väčší, čím je v spoločnosti a médiách téma horúcejšia. Odmietanie spoločenských kontaktov však môže súvisieť aj so zhoršením psychického stavu, alebo s tým, že ľudia si jednoducho od spoločenského kontaktu odvykli.
Už ste spomínali ambulantnú starostlivosť. A aká je situácia s počtom hospitalizácií za posledný rok?
Akútna lôžková psychiatrická starostlivosť, bola rovnako ako starostlivosť v iných odvetviach medicíny, pandemickou situáciou zásadne poznačená. Aj naša klinika musela prejsť reprofilizáciou. Došlo pri nej k redukcii funkčných lôžok. V záujme dodržania epidemiologických podmienok sme si museli starostlivosť o mužov a ženy s duševnými poruchami v najakútnejšej fáze rozdeliť s oddelením v Petržalke. V rámci následnej starostlivosti prebieha úzka spolupráca s klinikou v Starom Meste na Mickiewiczovej a s Pinelovou nemocnicou v Pezinku. Je veľmi ťažké v takýchto podmienkach porovnávať počet hospitalizácií s predchádzajúcimi obdobiami. V každom prípade, od pacientov i personálu si tieto núdzové podmienky vyžiadali mimoriadne prispôsobenie.
Aktuálne, keď sa epidemiologická situácia zlepšuje, by sa v krátkom čase mala lôžková starostlivosť vrátiť do predsa len štandardnejších koľají. Bude rozhodne plnohodnotnejšia a nebude vyžadovať toľko prekladov pacientov medzi jednotlivými pracoviskami. Predpokladáme, že práve v tomto období sa bude zvyšovať dopyt po lôžkovej starostlivosti nielen u pacientov so závislosťami.
Prvý, kto má šancu si všimnúť, že sa s človekom niečo deje, je osoba, s ktorou žije v jednej domácnosti. Možno aj preto, že v poslednom období trávime spolu viac času. Dokážu sa však členovia rodiny vôbec spolu rozprávať?
Myslím, že sa to od prípadu k prípadu líši. V niektorých rodinách sa jej členovia v tomto období zomkli a vzťahy sa vylepšili. V iných sa naopak z rôznych príčin objavili krízy, niekedy sprevádzané aj domácim násilím. Mnohým ľuďom sa zmenil pracovný harmonogram. Už dospelí zvládajú takéto zmeny ťažko. Ešte náročnejšie je to pre deti a mladistvých, pre ktorých má obmedzenie kontaktu s rovesníkmi a strata režimu zásadné následky. Mnohé vyplávajú na povrch až s určitým odstupom času. Toto je však téma, na ktorú by vedeli lepšie reagovať detskí psychológovia a psychiatri.
Svetová zdravotnícka organizácia takto pred rokom varovala, že depresia sa stane druhou najčastejšou príčinou práceneschopnosti vo svete. Na Slovensku ňou podľa štatistík trpí asi každý 15. človek. Odborníci ale upozorňujú, že situácia po pandémii ochorenia Covid-19 bude pravdepodobne ešte horšia. Čo naznačuje súčasná situácia?
Z celospoločenského hľadiska môžeme povedať, že depresia je veľkým medicínskym i ekonomickým problémom. Prevalencia depresií rástla medzi desaťročiami významne aj pred pandémiou. Tento trend sa žiaľ za posledné roky ešte zvýraznil. Mnoho ľudí, ktorí majú úzkostné, alebo depresívne príznaky, pomoc nevyhľadajú. Napriek tomu, že za posledné roky sa významne posilnila osveta, vnímajú duševné poruchy ako určité tabu. O tematike duševného zdravia sa však čoraz viacej hovorí. Najmä v tomto období. Vzniklo aj veľa nových skupín a organizácií tvorených odborníkmi, ktorí majú vôľu pomôcť, edukovať, či usmerniť ľudí s duševnými problémami. Na druhej strane, v oblasti psychiatrie je ambulantná zložka personálne výrazne poddimenzovaná. Mnohí ľudia sa teda k odbornej pomoci nedostanú včas, v horšom prípade vôbec.
Mgr. Martina Baránková, PhD., psychologička, psychoterapeutka, Ústav aplikovanej psychológie UK, psychoterapeutické centrum Vejtusan
Deti, juniori, školáci boli bez kamarátov, bez spolužiakov... aký to má na nich vplyv?
Deti sú zvyknuté na fungovanie v kolektívoch. V čase, ktorý strávili oddelene od svojich kamarátov a spolužiakov, si mohli odvyknúť od tohto štandardu. U niektorých detí to môže mať za následok zvýšenú plachosť, obavy z návratu do kolektívu alebo celkovo náročnejšie nadväzovanie vzťahov.
Je nejaký „základný“ signál, ktorý by si mali rodičia alebo teda ich okolie všímať?
Každý rodič by si mal všímať či nastávajú v správaní dieťaťa zmeny oproti jeho bežnému fungovaniu a prežívaniu. Neviem, či existuje signál, ktorý by platil pre všetky deti bez rozdielu. Deti majú rôzny prirodzený temperament, osobnosť, typický spôsob správania, ktoré rodičia vedia rozpoznať. A rovnako si vedia všimnúť, keď niečo nie jej v poriadku.
Ako by malo konať okolie? Čo by malo urobiť?
Záleží to od charakteru problému. Ak rodič vidí, že dieťaťu sám nevie pomôcť, je dobré poradiť sa s odborníkom. Rodič by určite nemal venovať prehnanú pozornosť „problému“ a upriamovať naň umelo pozornosť. Dieťa môže nadobudnúť pocit, že je s ním niečo zle, niečo nie je v poriadku. Čo určite odporúčam, je upriamiť pozornosť na samotné dieťa a venovať mu svoj čas, dopriať mu pocit, že je s rodičom milované a v bezpečí.
Deti sa v posledných dňoch postupne vracajú do škôl. Ako sa dá tá situácia deťom uľahčiť? Lebo po takom čase je to iste mimoriadne náročné....
Je dobré dieťa postupne pripraviť na to, čo ho čaká, porozprávať sa s ním, na čo sa môže tešiť a ako bude deň v škole prebiehať. Je v poriadku, že dieťa bude potrebovať určitý čas na adaptáciu. Treba ho povzbudiť ale aj si vypočuť, z čoho má obavy.
Školáci sa v tom študentskom období menia aj fyzicky... na jednej strane teda môže byť dieťa terčom posmeškov, na druhej strane ich autorom. Kedy je nutné zasiahnuť a ako?
Áno, vplyvom prirodzeného rastu sa školáci vyvíjajú a môže to mať za následok rôzne, najmä slovné útoky a posmešky. Aj počas pandémie sa niektorým deťom mohol zmeniť výzor kvôli nedostatku pohybu a môžu sa hanbiť ísť naspäť do školy. Opäť je prvým krokom si zmenené správanie dieťaťa následkom vysmievania všimnúť. Niekedy sa deti snažia podobné bolestivé zážitky pred dospelými skryť. Keď dá rodič najavo, že počúva a dieťa a mu môže zveriť a dôverovať mu, je vyššia pravdepodobnosť, že sa mu dieťa zdôverí. V prípade, že si dieťa so situáciou s podporou rodiča neporadí, je namieste obrátiť sa na školského psychológa/psychologičku, ktorý/á môže situáciu v kolektíve posúdiť a navrhnúť možné postupy riešenia.
Treba však pripomenúť, že deti budú v škole už len posledné týždne. Čakajú ich záverečné písomky, uzatváranie ročníkov v špecifickej situácii a nie pre každého bude ten výsledok pozitívny. Ako vyriešiť takúto situáciu?
Nástup do školy je pre deti zmenou a v kombinácii so záverom školského roka môže byť stresujúcim faktorom. Samotné hodnotenie je výsledkom dlhšieho procesu a v tejto situácii sa prospech mohol zhoršiť vplyvom pandémie. Rodičia by mali mať tento faktor na zreteli a dieťa povzbudiť do ďalšieho štúdia. Môžu si s ním napríklad stanoviť ciele, ako v ďalšom období prospech zlepšiť.
