Viete si predstaviť opustiť svoj domov, krajinu, byt, prácu, rodinu a priateľov a zo dňa na deň utiecť do krajiny kde nikoho nepoznáte? Na miesto, kde nemáte suseda, kamaráta, kolegu alebo spolužiaka, ktorému môžete kedykoľvek zavolať a pomôže vám. A vy neviete, či tu budete mesiac, rok a či sa vôbec budete mať kam vrátiť. Vojna na Ukrajine trvá už viac než štyri roky. Tisíce ľudí prišli o život, milióny ľudí prišli o strechu nad hlavou. Stovky z nich našli útočisko aj v Ružinove. Čo museli prekonať a ako sa im tu žije?
Bol taký obyčajný februárový štvrtok. Až do osudného okamihu. Krátko pred 5. hodinou ráno moskovského času 24. februára 2022 začala na Ukrajine vojna. Zrazu už nič nebolo tak ako predtým. Ruská armáda zaútočila na viaceré ukrajinské mestá - Kyjev, Charkov, Mariupol a Odesa. Z krajiny utieklo viac ako osem miliónov obyvateľov, len na Slovensku ich dnes žije okolo 160-tisíc.
Švagor a synovec na fronte
Mariia má 29 rokov a v Ružinove žije už 4 roky. „Môj terajší - druhý manžel je tu už 10 rokov, ja som bola rozvedená a s prvým synom som pre komplikované vzťahy v rodine nemohla opustiť krajinu. Je paradox, že našu rodinu nakoniec spojila vojna,“ hovorí mladá stomatologička, ktorú by na Ukrajine určite čakala úspešná kariéra. Na Slovensku sa jej medzitým narodilo aj druhé dieťa. Vojna však napokon zmenila všetko. Aj to komplikované, čo bolo v rodine: „Otec prvého dieťaťa pomerne často cestuje na Slovensko, nemá problém vycestovať, keďže je hendikepovaný.“
Vojna stanovuje aj takéto pravidlá. Ak si zdravý muž, odvedú ťa na front. Mužov po 60-ke, alebo takých, ktorí majú zdravotné obmedzenia, sa už samotná vojnová línia netýka. „Počúvame rôzne príbehy o tom, ako mužov odchytili na ulici, odvliekli a museli ísť bojovať,“ hovorí. Nehrá podľa nej úlohu ani to, že od najviac zasiahnutého východu Ukrajiny žili ďalej - v Zakarpatskej oblasti.
„To bola pôvodne úplne pokojná oblasť, ale určite si pamätáte správy, že dron dopadol neďaleko slovenských hraníc...,“ pripomína s tým, že myšlienky na vojnu má stále, aj keď zároveň dodáva: „My veríme v bezpečnosť, deti idú v lete k babke na Ukrajinu na prázdniny.“ Mariina mama, 70-ročná seniorka, už Ukrajinu neplánuje opustiť. Má tam svoju zubnú ambulanciu a podľa slov svojej dcéry je odhodlaná pracovať dovtedy, kým bude vládať.
Mariia však urobila iné rozhodnutie - najmä pre rodinu. „Manžel tu už má trvalý pobyt, my s deťmi máme status odídenca, ale tam by sa on v stavebníctve neuplatnil tak ako tu na Slovensku. Deti sa rýchlo naučili slovenčinu, popri nich aj ja. Medzitým som si už nostrifikovala diplom, teraz absolvujem odbornú stáž a potom ma čakajú skúšky, aby som mohla pracovať ako samostatná stomatologička,“ opisuje svoje ciele a plány.
Popri tom všetkom má však jeden veľký sen. „Aby sa skončila vojna na Ukrajine. Švagra som pred časom odviezla na hlavnú stanicu. Pôsobí v armáde, bol aj na fronte. Synovec študoval na Univerzite Komenského, vzdal sa štúdia a bojuje,“ hovorí Mariia. Otázku, či pôjde aj jej manžel, riešili často. Vyriešil ju napokon sám život. „Dlho sme nemohli mať dieťa. Keď sa rozhodol, že ide tiež naspäť na Ukrajinu, prišla od lekárov počas iného vyšetrenia správa, že som tehotná, a tak tu zostal.“
Doma nás nik nečaká
Anatolij a Halyna sú seniori, už len rok či dva im každému chýba do jubilea - 80. narodenín. Vojna im obrátila život úplne naruby. Namiesto toho, aby jeseň života strávili tam, kde žili celý život, vyhnala ich za hranice. „Na Slovensku sme od marca 2022, ako seniori sme mohli odísť,“ poukazujú práve na zákonné nariadenia, na základe ktorého mohli odísť cez hranice. Keď však spomínajú na dni, ktoré strávili na ceste, je z nich cítiť obrovskú beznádej. „Cesta z Ochtyrky (v Sumskej oblasti až pri hraniciach s Ruskom) nám trvala šesť dní. Keď sa začala vojna, boli sme doma, nevesta nám zavolala, bolo ráno asi 6-7 hodín,“ spomínajú na ten osudný deň.
Z bytu v meste, ktorý mali neďaleko kasární, tak odišli na chalupu na jeho okraji. Rusi sa medzitým snažili obsadiť mesto. „Strategicky by im to pomohlo, lebo je na hlavnom ťahu na Kyjev. Naši vojaci ho však vtedy ubránili. Začali sa však ťažké boje,“ hovorí smutne, ale so zábleskom optimizmu. Aj keď zažili to, na čo vo svojom veku už ani nepomysleli. „Do 5. marca sme žili v pivnici. Bez tepla, mráz zničil vodovodné potrubie, zničená bola železnica, neďaleko Rusi zbombardovali elektráreň, vákuové bomby zničili kasáreň... zomreli tam desiatky ľudí,“ opisujú hrôzu, ktorú mali doslova na dosah. Napriek tomu nebolo ľahké rozhodnúť sa opustiť domov. Pomohlo im to, že na Slovensku už aj predtým žil ich syn. „Tu sa nám žije dobre, je tu pokoj a ticho. Tu nepočujete bomby,“ poukazujú na to, čo by sme si mali vážiť. Mier a medziľudské vzťahy.
Po strastiplnej ceste si v Ružinove našli komunitu, s ktorou trávia veľa času. Čítajú básne, spievajú, chodia na exkurzie aj na kurzy slovenčiny. Čiperní skoro 80-nici nechcú sedieť doma, veď obaja viedli mimoriadne aktívny život. Anatolij pôsobil v letectve, Halina zase ako učiteľka aj spisovateľka. „Bol v leteckom pluku ako pilot 1. triedy, má vyznamenanie Majster športu v akrobatickom letectve aj hodnosť inštruktora padákového letectva (výsadkár),“ povie Halina hrdo o manželovi, avšak aj to až po veľkom naliehaní. Šéf kurzantov - ako u nich volajú tých, čo učia budúcich pilotov, školil 23 rokov, z toho 3 pôsobil v Iraku. „Každý rok som ich mal 6 až 10, učil som lietať aj veliteľovho syna - ale s podmienkou, že mi do toho nebude hovoriť. Ani jeden môj kurzant v lietadle nezahynul. Mal som veľmi dobré a vrúcne vzťahy aj s Rusmi, až do vojny, sedem z nich sa dokonca stalo kozmonautmi,“ prezradí čo - to Anatolij zo svojich úspechov. Na druhej strane však stále prizvukuje, že vojna je veľká tragédia: „Rusi, keď bol ešte Sovietsky zväz, ktorí sa učili lietať v Charkove, nakoniec bombardovali Ukrajinu. Viem, že mnohí z nich sú proti vojne, ale mlčia, boja sa niečo povedať.“
Aj keď v očiach tohto muža čítať jeho osobné úspechy, prebíja ich nemohúcnosť a smútok. „Ja milujem nebo, nebom žijem.“ Až doteraz. Nebu napokon venoval aj knihu, ktorú napísal. Eseje o pluku, v ktorom slúžil, nesú názov Let dlhým životom.
Halina je autorkou viacerých diel. Slovom i písmom sa živila celý svoj život ako učiteľka ruštiny a literatúry, neskôr viedla oddelenie školstva a napokon päť rokov pôsobila aj ako redaktorka v novinách. „Napísala som viacero diel - zbierky básní. Vydala som deväť kníh v ruštine - ešte na Ukrajine, ďalších päť už tu na Slovensku,“ približuje bývalá pedagogička, ktorá sa chopila aj grafiky či samotného zalomenia kníh. Tri z tých, ktoré napísala už na Slovensku, sú priamym odkazom na vojnu. „Dala som im názov Ukrajina v srdci, Nezlomní a Klávesy života. Do ukrajinčiny som preložila aj 33 básní Maše Halamovej,“ dodáva.
Keď sa rozhovor napokon zase zvrtne na vojnovú tému, je v ňom cítiť túžbu. Aby sa všetko dobre skončilo. Aj keď úplne možné to už nie je. Vojna zmenila veľa. „Chceme ísť domov, ale nikto nás nečaká. Často nefunguje svetlo, lietajú drony. A veľa našich priateľov už nie je medzi nami.“
Život v dvoch taškách
Viktoria má 40 rokov a na Slovensku žije s manželom a dvomi deťmi. „Stihli sme odísť na začiatku apríla 2022, keď už v Charkove boli tanky,“ hovorí. Mesto Izium, kde žili, je pritom odtiaľ vzdialené len asi 1,5 hodiny cesty. Dlho neváhali, ako si cítili, že tento konflikt bude trvať dlho. „Deti mali vtedy 3,5 a 1,5 roka,“ hovorí útla žena so stíšeným hlasom a slzy sa jej tlačia do očí. „Odišli s nami aj manželovi rodičia. Mali sme len auto, dve deti, detský kočík, dve tašky a sucháre,“ dodáva. Celý svoj život tak zbalili rýchlo a veľmi skromne. Na iné nebol čas.
„V centre pre pomoc v Bratislave nám ponúkli ubytovanie v Šintave, žili sme tam niekoľko mesiacov, napokon sme sa rozhodli, že ideme naspäť do hlavného mesta,“ opisuje Viktoria začiatky na Slovensku. Peniaze, ktoré mali nasporené, investovali do platieb za súkromné jasle, aby s manželom mohli pracovať. On ako farmaceut pre ukrajinskú spoločnosť online a ona si hľadala zamestnanie priamo tu. „Mám vyštudované právo a strednú školu ako farmaceutický laborant. Mala som šťastie, lebo v lekárni takého človeka práve potrebovali,“ dodáva. Bolo to síce len brigáda, ale vedeli, že na ďalší život budú potrebovať každé euro, ktoré pribudne do domáceho rozpočtu. Aj preto sa prihlásila na farmáciu a čoskoro ju čakajú bakalárske štátnice. Študuje online na Ukrajine, učí sa cez víkendy, či neskoro v noci, keď už deti spia. „Manžel mi veľmi pomáha, nechcem ale kradnúť čas, ktorý patrí rodine a deťom,“ hovorí skromne.
Práve tieto momenty sú pre nich ako rodinu najdôležitejšie. „Ideme spolu na prechádzku, korčuľujeme sa v parku, ideme na zmrzlinu,“ opisuje denné aktivity. Také obyčajné, ale pritom také vzácne: „Tu sa nebojíme, tu sme v bezpečí.“
Nezvládli pohľad na trápenie detí
Jevgenij má 42 rokov a s rodinou žil v Sumskej oblasti na východe Ukrajiny, len asi 30 kilometrov od ruskej hranice. Pokojné mesto sa zrazu zo dňa na deň zmenilo na vojnovú zónu. „Mesto trpí, ľudia trpia, útoky sú tam každý deň...,“ opisuje situáciu na východe u nášho suseda.
Takmer rok bdeli a báli sa, čo prinesie každý nový deň. V apríli 2023, po vyše roku od začiatku vojny, však padlo definitívne rozhodnutie. Odchádzajú. On mohol, lebo má zdravotné problémy. „Spolu s manželkou a 5-ročnou dcérkou sme už doslova museli odísť. Najmä pre dcérkine psychické problémy a panické ataky. Nemohli sme viac dopustiť, aby sa naše dieťa tak trápilo,“ spomína na najťažšie obdobie. Na ceste boli tri dni. Do novej krajiny prichádzali ako do nového sveta. Bez rodiny, bez podpory. Všetko, čo v tej chvíli vedeli, bolo, že Slováci sú srdeční a nápomocní.
„Manželkina spolužiačka žije v Trnavskom kraji, tá nám poslala adresu centra na Bottovej. Strávili sme tam 5 hodín, ale za ten čas sme na sociálnej sieti našli inzerát o byte pre odídencov v Ružinove,“ opisuje aspoň ten kúsok šťastia v nešťastí. Tak sa spoznali s majiteľom bytu, ktorý im vysvetlil všetko potrebné.
Jevgenij aj naďalej pracuje ako advokát na Ukrajine. Súdne procesy tam trvajú celé roky. Kvôli vojne. „Keď začnú húcať sirény, súd sa preruší. Preto trvajú tak dlho. Klienti však nemôžu meniť advokátov. Pojednáva sa online - ako elektronický súd,“ vysvetľuje. V súdnictve pôsobí aj jeho otec, ktorý je sudcom, brat zase vojenským prokurátorom. Na Ukrajine zostali všetci, aj mama. „Je tam naozaj ťažký život, pravidelne trávia dni a hodiny v krytoch, mama je zdravotná sestra, ona berie pomoc iným ako poslanie. Boli tu na návšteve, ale chcú žiť tam, Ukrajina je pre nich domov,“ dodáva so smútkom v hlase.
Čo bude ďalej, nevie. Ani nechce predpovedať. Pripravujú sa na ďalší život na Slovensku. Ani myšlienku vrátiť sa však ešte úplne nezavrhli. „Manželka má malú firmu na výrobu oblečenia, učí sa po slovensky. Fungovať v slovenskom právnom systéme by zase bolo zložité pre mňa,“ približuje možnosti rodiny, pre ktorú by to podľa vlastných slov určite urobil. „Moja rodina je tu šťastná, moja dcéra je tu šťastná,“ hovorí. A ak by sa vojna skončila a raz by sa na Ukrajinu vrátili, určite nie do oblasti, kde žili. Je totiž celá zamínovaná.
